Vedci odhalili šokujúcu spojitosť medzi génmi ľudí a 500 miliónov rokov starými vyhynutými tvormi
Odtlačok Dickinsonia costata z Austrálie.
— Foto: Wikimedia/Verisimilus.
S starodávnymi oceánskymi tvormi sme geneticky spojení. Tvrdí nová štúdia.
KALIFORNIA 13. marca - Štúdia publikovaná vo vedeckom žurnále Proceedings journal of the Royal Society naznačuje, že oceánske tvory z dôb edikaru (starohory) zdieľajú gény s dnešnými živočíchmi a ľuďmi.
Mary Droser z univerzity UC Riverside v Kalifornii vysvetľuje, že žiaden z týchto tvorov nemá kostru či hlavu. Mnohé z nich pripínajú trojdimenzionálne plášte na morskom dne a visiace kruhové disky. Sú tak zvláštne, že sa podľa nej nedajú prirovnať k moderným druhom živých organizmov.
Zachované fosílie však napriek tomu umožnili Droser a Scottovi Evansovi z rovnomennej univerzity skúmaniu ich genetiky. Vedci preskúmali štyri tvory reprezentujúce viac ako 40 známych druhov, ktoré boli identifikované z obdobia edikaru. Ich veľkosť sa pohybuje od niekoľkých milimetrov až takmer po meter.
Napríklad išlo vyhynutého živočícha v tvare slzy - Kimberella, dvojstranovca (niekedy aj ozn. trojlistovce), ktorý sa po morskom dne mohol pohybovať vďaka robustnej nohe podobnej dnešným slimákom. Ďalej skúmali vyhynutú Dickinsoniu, ktorá pripomína bilaterálne symetrický rebrový obal a ďalšieho trojlístovca -Tribrachidium. Okrem toho skúmali aj Ikariu, tvora, ktorého nedávno objavila skupina vedcov vrátane Evansa a Mary.
Tribrachidium heraldicum - "трирук геральдичний"
Це житель мілководь 550 млн років тому, той самий представник "симетрії третього порядку".
Від центру цієї дисковидної тварини відходили три "руки", що загиналися проти годинникової стрілки й загострювалися на кінцях. pic.twitter.com/WMTszkyfTB
Všetky štyri organizmy boli mnohobunkové. Mnohé mali symetriu na pravej a ľavej strane, rovnako ako necentralizované svalstvo a nervový systém. Všetky mali schopnosť obnovy zničených časti tela na princípe apoptózy, čo je programovaná bunková smrť. Na bunku pôsobia signály z vnútorného alebo vonkajšieho prostredia, ktoré postupne vedú k tomu, že bunka sama rozštiepi svoju DNA na fragmenty, rozloží vlastné proteíny a pomocou cytoskeletu sa rozpadne na viacero apoptotických teliesok, ktoré sú pohltené okolitými bunkami. Presne rovnaké gény sú životne dôležitými prvkami ľudského imunitného systému, ktoré pomáhajú pri ničení predrakovinových a vírusom infikovaných buniek.
„Skutočnosť, že môžeme povedať, že tieto gény fungovali v niečom, čo pred pol miliardou rokov vyhynulo, je fascinujúce. Našou úlohou je v určitých aspektoch zariadiť tieto organizmy na strom života a poukázať na to, že sme geneticky spojení tak, ako s nimi a dnešným zvieratami,“ uzavrela vedkyňa.
