Bez rúk sa vedela učesať, naučila sa písať, šila ihlou a vedela aj šoférovať.
„Bola kríza a veľmi sa nestavalo, otec bol tesár a nemal prácu. Bral 10 Kčs týždenne, takzvanú žobračenku. Dva roky sa o nás snažil postarať. Ale nešlo to,“ vysvetľovala Anna, ktorá nakoniec so sestrou skončila v ústave pre deti s telesným postihnutím, kde zostali dlhých 16 rokov.
Anna Váchalová. Foto: Facebook - Renata Černá (Archív AV)
Matka bola podľa nej pred pôrodom úplne zdravá, pracovala v práčovni, no závažný psychický stav ju zmenil na nespoznanie. Laktačná psychóza podľa odborníkov vzniká ako reakcia na ťažký pôrod a silné hormonálne zmeny spojené aj s nedostatkom spánku. Takéto ženy majú extrémne výkyvy nálad, výpadky pamäti, strácajú kontakt s realitou a často trpia bludmi a halucináciami. Po hroznom čine, ktorý spáchala Aničkina mama, skončila v psychiatrickej liečebni, kde po roku a pol nakoniec aj zomrela.
Nemala peniaze na jedlo
„Ocko hovoril, že umrela hladom. Mala niečo málo cez 30 rokov,“ hovorila Anna, ktorá aj napriek svojmu hendikepu žila život dospievajúcej dievčiny. Ako 18-ročná sa zamilovala, vydala a porodila tri deti. Z manžela sa však časom vykľul muž, ktorý mal veľký problém s alkoholom.
„Žili sme v Prahe. Dostal výplatu a hneď ju prepil. Veľakrát som nemala peniaze na jedlo pre deti. Vydržala som to s ním deväť rokov. Potom som utiekla do Smržovíc, kde žil otec,“spomínala pre Blesk pani Anna.
Zemřela Anna Váchalová, která svůj život zasvětila péči o invalidy. V letech 1990- 1996 poslankyně českého parlamentu https://t.co/gFVFR0Li7h
Druhýkrát v manželstve našla šťastie, zažila krásne roky, no manželovi Ondrejovi diagnostikovali zákerné ochorenie, pre ktoré mu ochabovali svaly. „Posledných päť rokov som ho nosila. Zomrel, keď mal 41 rokov. Boli sme rovnako starí,“ hovorila so smútkom v hlase pani Anna, ktorá sa vydala aj tretíkrát. S manželom Miroslavom prežila šťastné 22-ročné manželstvo až do jeho smrti v roku 1998.
Anna Váchalová aj bez rúk v živote zvládala takmer všetko, čo ostatní ľudia. Vedela sa učesať, naučila sa písať, šila ihlou a vedela aj šoférovať. Dlhé roky pracovala ako účtovníčka vo fabrike, no neskôr svoj život zasvätila pomoci invalidom. Tú najväčšiu radosť jej ale vždy dala jej rodina.
„Najväčšie šťastie pre mňa je, keď deti dospeli, mali deti, moje vnúčatá a všetci moji blízki majú pekný život, lepší, než som mala ja,“ spomínala pani Anna, ktorá zomrela vo veku 92 rokov.
