Lúčnica vznikla z povojnového nadšenia mladých ľudí, ktorí sa chceli baviť a byť slobodní. A celý svet baví až dodnes

BRATISLAVA 24. februára - Keď sa kdekoľvek povie Lúčnica, každý si predstaví krásne krojované dievčatá, šikovných a statných chlapcov a najmä meno Štefan Nosáľ. Lúčnica je slovenský poklad, na ktorý sme právom hrdí. Veď inak to ani nejde. Udržať sa na výslní desiatky rokov vypovedá snáď za všetko. Tvrdá práca, detaily, profesionalita a najmä láska k slovenskému folklóru, presne toto odzrkadľuje zanietenosť, s akou svoju prácu všetci členovia vykonávajú.

V útrobách priestorov legendárnej Lúčnice sedí manažment, ktorý dennodenne pracuje na tom, aby úspešná a milovaná Lúčnica úspešnou a milovanou aj zostala. Pani krojárky, ktoré sa starajú o to, aby výsledný efekt na javisku očaril. Choreografi, vďaka ktorým sa tanečníci zdokonaľujú a v neposlednom rade muzikanti, bez ktorých by predstavenia nemali to správne čaro a silu. Je to tvrdá práca, ktorá sa ani na jeden deň nekončí. Avšak, keď sa niečo robí s láskou a zanietenosťou, nie je to len práca, ale aj zábava. A keď každý jeden článok pracuje naplno, výsledkom je sála plná tlieskajúch ľudí stojacich na nohách so slzami v očiach. Tak, ako to bolo aj na poslednom predstavení, ktorým Lúčnica oslávila krásnych 70. rokov a uctila si velikána profesora Štefana Nosáľa.

Dobré noviny oslovili generálneho riaditeľa Umeleckého súboru Lúčnica Mariána Turnera, aby nám o Lúčnici prezradil veci, o ktorých ste možno ani netušili.

Prezraďte nám, kde sa zrodila prvotná myšlienka na založenie Lúčnice a kto bol jej zakladateľom?

V prvom rade treba povedať, že Lúčnica nevznikla z nariadenia žiadnej inštitúcie, ale vznikala postupne, z nadšenia a slobodnej vôle mladých ľudí. Bolo po vojne a v spoločnosti vládlo veľké nadšenie zo skončenia veľkej tragédie. Všade bolo cítiť odhodlanie na obrodu spoločnosti, pocit spolupatričnosti, ochota pomáhať, ale aj sa zabaviť. A tak pod záštitou Spolku slovenských žien Živena sa začali organizovať prvé povojnové krojované plesy. Najskôr v bratislavskej Redute v roku 1947 a opätovne aj o rok na to v roku 1948. Zostavením programu týchto plesov bola poverená tajomníčka Živeny pani Oľga Chodáková, ktorá dala dohromady skupinu 5 párov tanečníkov a hráča na harmoniku, s programom zloženým z tancov a spevov z Horehronia. Títo mladí ľudia mali veľký úspech a cítili sa spolu dobre nielen spoločensky, ale sa rozhodli, že skúsia spolupracovať aj trvalejšie na rozvoji našej tradičnej kultúry.

V máji 1948, na pozvanie prof. Karola Plicku, vystúpili po prvý raz verejne na medzinárodnej Poľnohospodárskej výstave v Prahe, koncom toho istého roka boli pozvaní účinkovať so SND v pásme Rok na dedine. V roku 1949 odišla táto skupina, ku ktorej sa pridala aj skupina Odzemkári, vedená Jurajom Kubánkom na Trať mládeže a koncom tohto roka pribudli aj prvé zahraničné úspechy na zájazdoch v Poľsku a Rumunsku. V roku 1949 prichádza na Trať mládeže aj Štefan Nosáľ, vtedy študent Stavebnej fakulty v Bratislave, aby sa pridal k Odzemkárom a tým aj k celej kultúrnej brigáde. V roku 1950, na návrh pani Ľuby Pavlovičovej Bakovej, vznikol a aj sa veľmi dobre ujal názov Lúčnica a v roku 1953 je Povereníctvom školstva a informácií ustanovené prvé profesionálne vedenie súboru Lúčnica v zložení JUDr. Štefan Klimo – prvý riaditeľ a zbormajster speváckeho zboru, Ing. Štefan Nosáľ – umelecký vedúci a choreograf tanečného súboru a Miroslav Šmíd – umelecký vedúci a dirigent orchestra.

Prví tanečníci, odkiaľ prichádzali a s akými skúsenosťami? Fungovali už v tej dobe konkurzy?

Väčšinou to boli folklóristi, ale aj úplní amatéri, ktorí prejavili nadšenie a talent pre niektorú z umeleckých zložiek, z radov mladých ľudí, ktorí prichádzali študovať na vysoké školy do Bratislavy. Hudobníci sa väčšinou vyberali z radov študentov hudobných inštitúcií, ako konzervatórium, alebo VŠMU. Konkurzy sa robili už od počiatkov fungovania súboru, nakoľko záujem bol veľmi veľký a nie každý vedel zvládnuť nároky, ktoré sa vyžadovali.

Akú postupnosť mal vznik Lúčnice? Bolo najprv tanečné zoskupenie a následne sa pridala hudobná zložka alebo vznikli naraz?

Čo sa týka jednotlivých zložiek, tak tie v prvých 10 – 15 rokoch vystupovali spolu v kombinovaných veľkých programoch. Už v roku 1949 mal Národopisný súbor Slovenského ústredného výboru Československého zväzu mládeže (vtedajší oficiálny názov) 80 stálych členov, vrátane tanečníkov, spevákov a hráčov symfonického orchestra.

Akým spôsobom vznikali tance z rôznych regiónov a kde bral pán profesor inšpiráciu?

Inšpiráciu čerpal najskôr zo svojej rodnej oblasti, z Podpoľania. To mu bolo najprirodzenejšie. Keďže bol ale perfekcionista, tak chcel spoznať a spracovať aj iné regióny Slovenska, ktoré je veľmi bohaté a rôznorodé na tradičné prejavy. Tak začal počiatkom 50. rokoch chodiť po výskumných cestách po Slovensku, na ktorých sledoval, nahrával, či zaznamenával rôzne folklórne prejavy. Zaujímali ho nielen tance, spevy, či hudba, ale aj kroje, spôsob života miestnych ľudí a ich zvyky. To všetko neskôr zúročil vo svojich choreografiách, kde vďaka svojej invencii a originálnemu umeleckému spracovaniu preniesol v štylizovanej forme tieto prejavy, či prvky na javisko.

Ku každej choreografii treba aj autentický kroj. Kto má na starosť výslednú podobu tých vašich?

V Lúčnici sa od počiatkov účinkovania veľmi starostlivo dbalo na výtvarnú stránku. Medzi prvých návrhárov krojov patrila aj pani Viera Nosáľová, manželka pána Nosáľa. No hlavnú časť návrhov vytvorila profesionálna návrhárka pani Šarlota Kišová, ktorej veľmi výrazne pomohla dlhoročná krojárka Lúčnice pani Dagmar Roháčová. Z nového obdobia by som mohol menovať napríklad pani Zuzanu Drugovú, ktorá navrhovala kroje k programu premiérovanému pred 5 rokmi. O kroje sa starajú profesionálne krojárky Jarmila Šebestová, Ivana Marcová a Mária Binderová a uložené ich máme v špeciálnej miestnosti, ktorú aj voláme krojová dielňa, alebo jednoducho krojáreň.

Ktoré momenty boli pre Lúčnicu zlomové? Kedy sa zaznamenal prvý významný úspech, bolo to doma alebo v zahraničí?

Určite to bolo prvé verejné vystúpenie v Prahe v máji 1948, ktoré je považované za základ budúcej Lúčnice. Medzitým tých vystúpení tanečného súboru s orchestrom, koncertov speváckeho zboru, ako aj ďalších podujatí pod gesciou Lúčnice boli tisícky a vidieť ich mohli milióny divákov nielen na Slovensku, ale po celkom svete. Vrcholným predstavením minulého roka bolo celovečerné predstavenia vo veľkej sále OSN v New Yorku dňa 24.10. 2017, na deň narodenín OSN. K nezabudnuteľným umeleckým i spoločenským zážitkom určite patrili aj jubilejné predstavenia vo februári tohto roka v bratislavskej Inchebe, venované 70. výročiu Lúčnice, kde sa na jednom javisku predstavili opätovne všetky umelecké zložky v jednom ucelenom programe.

V ktorých krajinách ľudia tlieskali Lúčnici a kde najďalej sa naša tradícia vďaka nej dostala?

Lúčnica precestovala so slovenským originálnym umením doslova celý svet, a to od Južnej, cez Severnú Ameriku, cez takmer všetky štáty Európy, mnohé štáty Ázie až po Japonsko a taktiež Austráliu.  

Konkurzy na nových tanečníkov sú raz za rok. Koľko záujemcov sa priemerne dostaví a snaží sa prebojovať do najúspešnejšieho telesa? Čo všetko musia potenciálni tanečníci spĺňať?

Konkurzy sa konajú každoročne. Do tanečného súboru to býva obyčajne v prvej polovici septembra a záujem je stále pomerne veľký. Niekedy v 60., 70. a 80. rokoch to bývalo aj 200 záujemcov na každom konkurze. Dnes je to okolo 30 – 40, ako ktorý rok, no sú často oveľa lepšie pripravení z predošlých detských a mládežníckych súborov. Do speváckeho zboru prichádzajú konkurzanti vo väčších časových intervaloch. Tu nie je potrebné robiť konkurz každý rok, nakoľko vokálna zložka sa tak často nemení a životnosť speváka zboru je podstatne dlhšia, ako člena tanečného súboru. Takže to vyplýva z aktuálnej situácie.  

Len pred pár dňami Lúčnica odprezentovala k 70. výročiu vzniku program s názvom Štefan Nosáľ 90. Išlo o spomienku a poctu jednej z najvýznamnejších osobností Slovenska. Ako dlho sa program pripravoval a čo všetko tomu predchádzalo?

Program sa pripravoval vyše roka. Bola to veľmi náročná práca, pretože v tomto programe sme sa vrátili do začiatkov Lúčnice a museli sme rekonštruovať niektoré tanečné choreografie, čo sa robí veľmi ťažko, len na základe dochovaných filmových materiálov. Taktiež hudbu sme museli v orchestri novo naštudovať, dať do poriadku staré partitúry, vytvoriť nové technické podmienky, svetelný design, scénu a ďalšie záležitosti. V programe sa používali ukážky z dokumentov, filmov, či iných relácií spojených s osobnosťou prof. Štefana Nosáľa a tie sme museli celé týždne najskôr vyberať, potom detailne vidieť a nakoniec z nich vybrať tie podstatné, často veľmi krátke ukážky. Taktiež strih a bol dosť zložitý proces. Museli sme vymyslieť námet a scenár, ako aj réžiu javiskovej formy predstavenia.

Medzitým sa stalo to, že pán Nosáľ nás 22. júla 2017 navždy opustil a aj keď už bolo po premiére tohto programu, ktorý sme pripravili pôvodne k jeho 90. narodeninám, tak zábery z oficiálnej rozlúčky v SND a ešte niekoľko malých zmien, sme zapracovali do nového prevedenia programu k 70. výročiu. Právna stránka bola dosť komplikovaná, technická stránka bola mimoriadne zložitá a dôležitá, nakoľko v programe vystúpili 50 členný tanečný súbor,  40 členný orchester, 40 členný spevácky zbor, 5 členná spevácka skupina, hostia z Podpoľania, ako aj špeciálni hostia programu, ktorí rozprávali o svojich životných skúsenostiach rôznych etáp života prof. Nosáľa. Z dvoch večerov tento program zaznamenávala ešte aj RTVS, takže sa jednalo zatiaľ o asi najzložitejší a najkomplexnejší samostatný projekt Umeleckého súboru Lúčnica v jeho doterajšej histórii.

Aké sú plány do budúcnosti?

Je to jedna z našich súčasných najväčších výziev. No zároveň nám je jasné, že pokračovať ďalej musíme a to v tom, čo začali generácie pred nami. S pomocou úprimného odhodlania, úcty k národnému pokladu – našej slovenskej tradičnej kultúre a za profesionálnej spolupráce všetkých zúčastnených.