Príhovor prezidentky SR na oslavách 140. výročia narodenia M. R. Štefánika
Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,
vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky,
vážení hostia, dámy a páni,
poznáme veľa definícií toho, kto je veľký človek. Podľa niektorých je to osoba, ktorá prekonáva všetky ťažkosti a prekážky, lebo má nevyčerpateľnú schopnosť ísť za svojim cieľom. Veľkým ľuďom je vlastné, že v sebe spájajú charakter s talentom a vo svojej dobe, i po nej, svietia svojim vlastným svetlom. Milan Rastislav Štefánik spĺňa všetky definície a kritériá, podľa ktorých sa pozná veľká historická osobnosť.
Ako inak mohol talentovaný chlapec z Košarísk prekonať chudobné miestne pomery, ak nie tým, že k svojmu mimoriadnemu nadaniu pridal aj nevyčerpateľnú snahu prebiť sa. Prebiť sa k vzdelaniu, k vede, k najvyším duchovným výdobytkom svojej doby. Aj keby Milan Rastislav Štefánik bol známy len pre to, čo dosiahol ako astronóm, vynálezca, fotograf, meteorológ, cestovateľ, letec a vojak, aj tak by patril k velikánom slovenského národa a hovorili by sme o ňom ako o fenomenálnom človeku.
Preto ho aj súčasná verejnosť vníma ako najväčšieho Slováka. Výstižne to sformuloval aj zákon z roku 2000, v ktorom je uvedené: „Milan Rastislav Štefánik sa mimoriadne zaslúžil o to, že slovenský národ sa stal štátotvorným národom samostatného česko-slovenského štátu“.
Historici, ktorí sa venujú jeho životu a dielu, sú fascinovaní tým, ako rýchlo a s akou jasnozrivosťou pochopil, že vypuknutie prvej svetovej vojny je pre Slovákov historickou príležitosťou pre dosiahnutie národnej slobody. Od samého začiatku mu bolo jasné i to, že vlastnú slobodu si môžeme vybojovať iba spolu s Čechmi.
Ak dovtedy bol vedcom, počas vojny sa stal vojakom a diplomatom. Po troch rokoch už bol generálom francúzskej armády a osobnosťou pohybujúcou sa v najvyšších spoločenských kruhoch. Bol to on, kto otváral dvere parížskych salónov pre Tomáša Garriguea Masaryka a Eduarda Beneša, aby tam mohli hľadať podporu pre vznik Česko-Slovenska.
Milan Rastislav Štefánik nebol iba politikom, ale v kritickej dobe konal ako štátnik. Tak, ako mu bolo vlastné, pre dosiahnutie slobody svojho národa išiel až na hranicu sebaobetovania. Stačí spomenúť, čo urobil tento muž s ťažko podlomeným zdravím v záujme toho, aby sa česko-slovenské légie v Rusku mohli vrátiť do vlasti.
Od očitých svedkov vieme, že aj chorobou sužovaný prejavoval neuveriteľnú energiu a často sa dostával na pokraj úplného fyzického zrútenia. Ale napriek tomu vždy robil to, čo považoval za svoju morálnu povinnosť, lebo cítil zodpovednosť za ľudí, ktorých získal pre svoj historický sen.
Práve štefánikovskú jasnozrivosť, aby sme neprehliadli svoje historické príležitosti a štefánikovskú vôľu k obeti pri ich napĺňaní, veľmi potrebujeme aj dnes. A častejšie si tiež potrebujeme pripomínať, ako on chápal demokraciu – ako povinnosť pred konaním myslieť na to, či ním, ako povedal, „nepoškodzuješ blížneho, národ, spoločnosť. To znamená, opanovať svoje vášne, nie rozprávať, ale problémy riešiť“.
V knihe, ktorá vyšla ešte pred novembrom 1989, nedávno zosnulý spisovateľ Pavel Vilikovský odvážne napísal, ako sa bývalé režimy správali k Štefánikovi a k národu: „Keď sú Slováci dobrí, tak im dajú Štefánika, nech sa pohrajú, a keď sú zlí, tak im ho vezmú.“ Časy, keď mohol niekto Slovákom Štefánika vziať, sa už minuli. O to dôležitejšie je, aby sme sa ho sami nevzdávali, ale žili a konali v duchu jeho odkazu.
