Edita bola v prvom transporte do Osvienčimu: Slováci si sami poslali svojich do plynu. Neviem, prečo ľudia nechápu, že vo vojne niet víťaza

BRATISLAVA 6. augusta - V piatok, 31. júla, sme sa dozvedeli veľmi smutnú správu. Vo veku 96 rokov nás navždy opustila pani Edita Grosman. Spolu so sestrou Leou bola medzi tisíckou mladých žien a dievčat v prvom transporte z Popradu. Lea Auschwitz neprežila. Po druhej svetovej vojne sa Edita vydala za Ladislava Grosmana, autora scenára oscarového filmu Obchod na korze. Podlomené zdravie z obdobia vojny ju sprevádzalo celý život. Ona však statočne bojovala až do konca.

Krátky detský raj

Editka, za slobodna Friedmannová, sa narodila ako tretia zo siedmich detí. Mala dve staršie sestry, Margitu a Leu. Ich mama bola dlhodobo chorá, mala vysoký tlak. Každý deň dostávala injekcie. Lekár jej už po prvom pôrode zakázal mať ďalšie detí. Napriek tomu ich mala ešte šesť. Celé detstvo Editka prežila v rodnom Humennom, na ktoré spomínala často a veľmi rada, najmä na Vihorlat, ktorý sa jej až do posledných dní spájal s domovom. Sama hovorila: „My sme mysleli, že sme v raji, že to je maximum, čo dieťa môže dostať.“

Friedmannovci veľmi dbali na to, aby všetky deti dostali dobré vzdelanie. Otec chcel, aby mali aj vysokoškolské. Ako Židia spočiatku v soboty nemuseli chodiť do školy. Neskôr už túto povinnosť mali aj oni, ale aspoň nemuseli v tento deň v škole písať. Podľa Editiných slov boli Friedmannove deti v škole vždy najlepšie a učitelia ich dokonca brávali do vyšších tried, aby žiakom pomohli ako si poradiť s gramatikou a matematikou. So smiechom spomína, ako jej staršia sestra Lea raz neprišla hneď zo školy domov: „Mama povedala, že určite dostala jednu dvojku a hanbí sa prísť.“

Letné prázdniny sa im vždy zdali pridlhé a tešili sa na návrat do školy. Zarábali si počas nich na vreckové sušením lipového kvetu a predávaním hluchavky. Za zarobené peniaze si kupovali rôzne drobnosti a pochúťky, napríklad tzv. americké oriešky. Tento priam idylický život sa však na konci 30. rokov radikálne zmenil.

Židovské zákony

Židovské deti začali zo zákona oddeľovať od ostatných a usádzať do zadných lavíc. Edita spomína, ako sa vrátila domov sestra Lea, ktorá začala študovať na obchodnej akadémii. Rozprávala im, ako pred školou stál chlap, ktorý im povedal: „Táto škola nie je pre Židov!“ Lea odmietla takúto segregáciu a zo školy odišla.

Nariadení a zákazov postupne pribúdalo. Medzi tie, na ktoré si Edita spomína najviac, patrilo, že nesmeli mať dom s oknami do hlavnej ulice, vlastniť domáce zviera alebo kožuch. Jedným z najväčších obmedzení však bolo, že nemohla chodiť slobodne po uliciach a vždy musela mať na rukách žltú pásku. „Nikdy som nesmela zabudnúť žltú pásku. Žltú hviezdu som už nezažila, to bolo neskoršie, keď som bola v koncentráku.“

Edita už potom študovať nemohla, lebo mala viac ako 14 rokov. Edita sa preto snažila aj so staršími súrodencami pomáhať rodičom zarábať. Ako sa len dalo. Ich najväčšou starosťou bolo, ako prežiť. Otec, keďže pracoval ako sklenár, dostal prezidentskú výnimku. Platiť mala pre celú rodinu.

V pekle Auschwitzu

V roku 1942 sa začal chystať prvý transport Židov z územia Slovenskej republiky. Papiere na otcovu výnimku stále nechodili a do transportu tak zobrali aj Editu spolu so sestrou Leou. Mysleli si, že idú len na prácu do Poľska, o otcovej udelenej výnimke vtedy ani jedna z nich nevedela. Edita sa po vojne dozvedela, že otec po získaní papierov aj požiadal jedného známeho, arizátora, aby ich šiel zobrať z Osvienčimu, ktorý považovali za pracovný tábor. To sa však už nikdy neudialo.

Transport do Osvienčimu odišiel z Popradu 25. marca 1942. Edita s Leou sa stále držali spolu a boli zaradené do tej istej pracovnej skupiny. Po krátkom čase sa však medzi väzenkyňami v dôsledku slabej stravy, vyčerpanosti a neexistujúcej hygieny začali vyskytovať rôzne choroby. Ochoreli aj obe sestry.

Smrť sestry

Lea dostala škvrnitý týfus. „Neviete si predstaviť, nie sú slová si predstaviť, čo sa vo mne robilo, keď vedľa nej behali potkany,“ spomínala Edita. „Ležala na spodnej kóji, na podlahe. Ja som pri nej stála. Z práce som sa vracala, nezostalo z nej nič, tam bola taká kôpka, ako tam ležala... A ja som jej povedala: ,Nehnevaj sa na mňa, že žijem.´ Ja som si robila výčitky, že ja som prežila.“ Leu poslali do plynovej komory v noci zo 4. na 5. decembra 1942. Patrila medzi posledné dievčatá z prvých transportov, ktoré Nemci poslali na smrť.

Edita potom tiež ochorela, dostala kostnú tuberkulózu, v tom čase smrteľnú chorobu. Nemci všetkých chorých posielali do plynu. Jej však život zachránila slovenská doktorka Mancy Schvalbová, slúžiaca na ošetrovni. Vždy, keď bol chvíľu pokoj a Nemci ľudí do plynu neposielali, ju zobrala do ošetrovne, aby jej chorobu preliečila. V ošetrovni tak bola niekoľkokrát, vždy len na pár dní. Medzitým musela chodiť normálne do práce s veľkými bolesťami a dávať si pozor, aby nekrívala, inak by jej na chorobu Nemci prišli a zabili by ju.

Lágersestry

V roku 1944 sa Edite podarilo získať, spolu s jej priateľkou Elzou, funkciu upratovačky jednej štvrtiny bloku. S Elzou sa neskôr súkromne nazývali lágersestra. Na starosti mali udržiavanie poriadku a výdaj jedla. Aj keď spomína, že to nebola ľahká robota, lebo jedlo prichádzalo v sudoch, ktoré vážili okolo 75 kíl, ale tá práca im prišla ľudskejšia a lepšia. Pre Editu bolo kľúčové a symbolické, že v tomto období mohla aj ona dať ľuďom jesť.

Tábor bol rozdelený na tri samostatné časti: mužskú, ženskú a rodinnú. Z rodín však podľa Editiných spomienok takmer nikto neprežil, pretože ich veľmi rýchlo posielali na smrť.

S mužmi v tábore mali minimum kontaktu. Výnimkami boli iba muži, ktorí pracovali ako elektrikári alebo odnášali mŕtvoly do spaľovacích komôr. Edita spomína prípad, keď istá žena prišla do tábora už tehotná, ale Nemci o tom nevedeli. Potajme porodila, no Elza ju presvedčila, aby dieťa zabila a zachránila aspoň seba, lebo keby sa o tom Nemci dozvedeli, popravili by ich oboch. Elze sa podarilo presvedčiť mužov, čo odnášali mŕtvoly, aby dieťa zobrali s ostatnými telami do spaľovacích komôr. Podobných hrôzostrašných príhod má Edita z koncentračného tábora veľa. Hovorí, že takú hrôzu si dnes ľudia nedokážu predstaviť.

Po vojne

Edita sa po oslobodení dostala v skupine 11 ľudí dostala do Varšavy, ktorá bola zrovnaná zo zemou. Tu pochopila, že vojna nemá víťaza. Domov išla čiastočne pešo, nákladnými vlakmi alebo vozmi. Takto sa takmer omylom dostala na Sibír spolu s maďarskými vojakmi, ktorí si mysleli, že idú domov do Budapešti. Rusi ich však odvážali do Sovietskeho väzenia. Našťastie im vlakvedúci povedal, kam vlak smeruje, a presunul ich na vlak smerom na Slovensko.

Edita sa zoznámila so svojím budúcim manželom Ladislavom Grosmanom, autorom scenára jediného slovenského oscarového filmu Obchod na Korze, na stanici, tesne po jej príchode z lágru. Ladislav bol pre svoj židovský pôvod počas vojny tiež prenasledovaný. Zaradili ho do vojenskej pracovnej služby bez zbrane a neskôr presunuli do tábora nútených prác pri Banskej Bystrici. Po vypuknutí Slovenského národného povstania prešiel do ilegality. Jeho rodičia a traja súrodenci zomreli pri bombardovaní Ružomberka Nemcami v roku 1944.

Vlažný úvod šťastného manželstva

Ich rodiny sa navzájom poznali a Editina mama Ladislava v deň jej príchodu domov pozvala na obed, na plnenú rybu. Od Laca potom často počúvala: „Nezamiloval som sa do teba, ale do plnenej ryby pani Friedmannovej.“ Sama hovorí, že zo začiatku to nebola veľká láska. Ladislav potom odišiel študovať do Prahy a Edita nastúpila na liečenie, lebo sa jej obnovila tuberkulóza.

Edita začala popri práci študovať biológiu na Karlovej univerzite. S Lacom sa zobrali, Editini rodičia emigrovali do Izraela. Edita nešťastne spadla a celý proces tuberkulózy sa jej obnovil. V tom čase už bola tehotná. Lekári jej museli prerušiť tehotenstvo, aby ju mohli liečiť. Našťastie jej na záver povedali, že tuberkulóza vyliečená. V tele jej však nechali skrutky. Tie jej po roku museli kvôli bolestiam vybrať. Bol to veľmi nepríjemný zážitok. Zoxidované skrutky jej z kolena vyberali bez narkózy.

„Zo všetkého, čo som kedy napísal, mám najradšej Nevestu“

Edita a Ladislav majú iba jedného syna, Juraja. Potom sa o dieťa ešte snažili, avšak neúspešne. Edita ešte dvakrát potratila. Vďaka Jurajovi majú aj niekoľko vnúčat. V Poprade bola s Editkou jej vnučka Naomi Lea, ktorá má meno po Editinej sestre, Lei.

Ladislav Grosman pracoval najskôr pre noviny Pravda a v 60. rokoch ako scenárista Filmového štúdia Barrandov. V tomto období napísal scenár k filmu Obchod na Korze. Je aj autorom poviedky Nevesta, inšpirovanej Editiným životom. Vyšla v rovnomennom súbore Grosmanových poviedok najskôr v československom nakladateľstve Mladá fronta v roku 1968. Krátko nato bola kniha stiahnutá z trhu a zvyšný nepredaný náklad zlikvidovali. Onedlho - v roku 1969 - vyšla v Izraeli (hebrejsky), o rok neskôr v New Yorku (anglicky), v roku 1972 ju vydal INDEX - Spoločnosť pre československú literatúru v zahraničí v Kolíne (česky). Sám autor o Neveste povedal: „Zo všetkého, čo som kedy napísal, mám najradšej Nevestu, aj keď sa o nej ani zďaleka nehovorilo a nenapísalo toľko, ako o Obchode na korze.“

Na život s Ladislavom spomína jeho manželka vo veľmi dobrej nálade. Podľa nej rozumel jej duši, ale nebol veľmi praktický človek. V pamäti sa jej napríklad vynára príhoda, ako domov priviedol návštevu a oznámil jej to len pár hodín dopredu. Ako návšteva im mal prísť jeden manželský pár a oni boli doma traja. Napriek tomu, že v ten deň stála v rade na mäso, mala len štyri kotlety. Nezostalo jej tak nič iné, než presvedčiť syna, aby pred návštevou povedal, že už jedol. Musela mu za to sľúbiť, že nabudúce mu dá dve kotlety. Podobných vtipných príhod s ním zažila veľa. Podľa jej slov mali veľmi šťastné manželstvo.

Emigrácia

Po vstupe okupačných vojsk do Československa sa rozhodli v septembri 1968 emigrovať. Najskôr žili vo Viedni a nevedeli sa rozhodnúť, kam ísť. Laco jej povedal: „Editka, ja už nechcem baliť kufre a myslím, že z Izraela nás nikto nevyhodí, poďme tam.“ Tu aj dožili spoločný život. Ladislav Grosman zomrel v roku 1981. Edita žila až do svojej smrti v kanadskom Toronte.

Do smrti nerozumela rastúcemu rasismu, antisemitizmu a  extrémizmu. „Ja neviem, čo v tých ľuďoch je. Ja neviem, prečo sa nepoučili. Neviem, prečo nechápu, že neexistuje vo vojne víťaz.“ Nerozumie, ako mohli ľudia poslať svojich vlastných priateľov, susedov a známych na smrť. Zároveň dodáva, ako ľudia, ktorí sa z vojny a z táborov už nikdy nevrátili, mohli slovenskému národu pomôcť: „Koľko mladých, detí odišlo zo Slovenska, ktorí keby vyrástli, by boli veľkí umelci a vyzdvihli ten národ do výšky? Alebo lekári, ktorí by vynašli lieky proti rakovine, alebo proti Alzheimeru? Slováci si vlastných lekárov a umelcov poslali do plynu. Svoju vlastnú budúcnosť, krásnu budúcnosť si poslali do plynu.“

Po Editinej smrti žije už len jediné dievča z prvého transportu - Laura Špániková (1922).