Prejav prezidentky Zuzany Čaputovej:
„Vážený pán predseda vlády, vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, vážení hostia, dámy a páni,
stretli sme sa tu, aby sme si pripomenuli udalosti z augusta roku 1968. Som presvedčená, že augustové udalosti sú hodné toho, aby sa stali súčasťou pamäte každého obyvateľa Slovenskej republiky. Táto pamäť zahŕňa našu historickú skúsenosť a hodnoty, ktoré patria k tým najdôležitejším. Týmito hodnotami sú štátna suverenita a suverenita občanov ako jediného zdroja štátnej moci. Práve preto, že pred viac než pol storočím bola naša suverenita brutálne pošliapaná, vieme veľmi dobre, prečo sa už niečo také nesmie nikdy zopakovať.
Na jar roku 1968 veľká časť spoločnosti uverila tomu, že aj vo vtedajšom zriadení bude možné, aby sme pokojnou a nenásilnou cestou dospeli k stavu, že štát bude rešpektovať základné práva a slobody občanov. Udalosti z augusta 1968, i to, čo nasledovalo po ňom, priniesli smutný dôkaz, že táto predstava bola iba dobovou ilúziou. Každú zmenu k lepšiemu, ku ktorej došlo v Česku a na Slovensku, vládnuce garnitúry štátov sovietskeho bloku vnímali ako svoje priame ohrozenie. Obávali sa, že naša demokratizácia spustí domino efekt, v dôsledku ktorého by mohli aj oni prísť o mocenský monopol. Preto k nám poslali tanky a ich pásy s konečnou platnosťou rozdrvili teóriu, že socializmus môže byť aj demokratický.
Leonid Brežnev, vtedajší najvyšší predstaviteľ Sovietskeho zväzu, bol pri zdôvodňovaní toho, prečo vydal rozkaz na okupáciu Československa, neobvykle otvorený. Alexandrovi Dubčekovi do očí povedal, že tanky sa pohli preto, lebo naša krajina ‚leží v oblasti, kam sa v druhej svetovej vojne dostala noha sovietskeho vojaka... Pretože nás nepočúvate, cítime sa tým ohrození. Výsledky druhej svetovej vojny sú pre nás nedotknuteľné a budeme ich brániť aj za cenu nebezpečenstva nového vojnového konfliktu‘.
Všetci vieme, aké tragické boli následky tejto veľmocenskej zvôle, keď sa uplatňovala proti nádejám a očakávaniam našich občanov. Len tu, pri Univerzite Komenského, boli zastrelení Janka Košanová, Ján Holík a Stanislav Sivák, a na námestí SNP Peter Legner. Obete boli aj v Poprade, Košiciach, Zvolene či Detve. Zlovôľa veľmoci pokračovala tým, že na čelo štátu dosadila ľudí, ktorí nemali žiadne zábrany profitovať z národnej katastrofy.
August 68 nám pripomína, že suverenita štátu nie je samozrejmosťou. Je to hodnota, ktorá si vyžaduje, aby ju štátna reprezentácia odhodlane bránila. Práve preto, že sme august 68 v našej krajine zažili, vieme, akého zločinu sa kdekoľvek na svete dopúšťa každý, kto neuznáva a nerešpektuje ľud ako jediný zdroj štátnej moci a kto svoje vlastné mocenské postavenie nadraďuje nad suverenitu štátu.
Pamätajme teda na august 1968, pripomínajme si ho. Vzdávame tým úctu nielen jeho obetiam, ale aktualizujeme v sebe pripomenutie všetkých jeho posolstiev: a to že ľud je suverén a pôvodca moci a že demokracia a sloboda nie je samozrejmosť.“
