Bola shopaholičkou, dnes Martina učí deti, ako šiť a prerábať oblečenie: Na oblečenie netreba míňať šialené sumy

BRATISLAVA 30. augusta - Ako za starých čias. Dievčatá sa v etickej škole módy učia šiť a pretvárať staré oblečenie. Vymieňajú si popritom tajomstvá, ako naše staré mamy, ktoré si pri spoločnej práci krátili dlhé večery rozprávaním. Okrem toho sa dozvedia, akú má oblečenie skutočnú hodnotu.

Vedie ich dizajnérka Martina Mareková Kuipers. Jej cesta k udržateľnej móde bola spočiatku kľukáta. Priznáva, že keď istý čas bývala v Británii, patrila k ženám, ktoré nakupovali vo veľkom štýle. Zmena nastala, keď sa presťahovala do Holandska. Uvedomila si, že nepotrebuje kupovať hromady oblečenia. Dala si ročnú výzvu „nenakupovania“. Oprášila šijacie zručnosti a na jedálenskom stole začala vyrábať drobné kúsky.

Prerástlo to až do jej vlastne slow fashion značky „Bartinki“. Martina v rozhovore pre Dobré noviny hovorí, aká bola jej skúsenosť s ročným „pôstom“ a prečo sa rozhodla deti vzdelávať o módnom priemysle.

Zabudla, že robí ročnú výzvu

Keď ste žili vo Veľkej Británii, patrili ste k shopaholičkám. Zažívali ste pocit, že nemáte čo na seba?

Áno, nakupovala som veľa, prakticky neustále som si zabezpečovala nové oblečene. Niekedy to môže byť spojené s psychikou človeka. Môžete mať plnú skriňu, no človek môže mať pocit, že si nemá čo obliecť, ale je to len vyplňovanie si medzery, iného problému.

Kedy nastal vo vašom živote moment, keď ste sa rozhodli, že už máte dosť konzumu a „fast fashion“?

Po presťahovaní do Holandska som ostala bez priateliek, nikoho som nepoznala. Bola som sociálne izolovaná a nemala som s kým chodiť na nákupy po obchodných centrách. Nemala som príjem a stále som mala veľmi veľa oblečenia z Británie. Začala som si uvedomovať, že nepotrebujem nakupovanie. Dala som si rok bez nákupov. Zistila som, že je to veľmi jednoduché a nič mi nechýba. Nie je to také náročné, ako sa zdá. Potom roku nenakupovania som prestala chodiť do obchodov a stal sa z toho môj životný štýl. Bol to moment, keď som prehodnotila svoj vzťah ku konzumu a prehodnotila som, ako funguje fast fashion.

 Prečo ste sa rozhodili vo svojej ročnej výzve nenakupovania pokračovať?

Ja som aj zabudla, že robím ročnú výzvu, plynule to prešlo do dvoch rokov, potom som pozerala „vau“, dva roky nenakupujem. Stalo sa to prirodzenou súčasťou môjho života, nerátala som dni. Oblečenie sa dá v dnešnej dobre zaobstarať úplne jednoducho, často aj zadarmo rôznymi swap výmenami. Dosť lacno sa dá kúpiť v secondhandoch. 

Keď ma z času na čas niečo osloví, tak si kúpim nejaký dizajnérsky kúsok alebo lokálnu značku, ktorú chcem podporiť. Samozrejme, aj ten kúsok musí byť dobrý a vyhovovať mojej estetike.

Napriek tomu, že som sa snažila zredukovať šatník, mám ho plný. Dostala som veľa oblečenia od kamarátok a sama si šijem. Nemám pocit, že na oblečenie treba míňať nejaké šialené sumy.

Kedy ste oprášili šijací stroj? Venovali ste sa šitiu pred pádom železnej opony?

Šila som ako maličká s babičkou v 80. rokoch. Po presťahovaní sa do Holandska som oprášila starý stroj, nefungoval. Zadovážila som si nejaký z druhej ruky a v roku 2011 som sa k šitiu opäť vrátila.

Konzum na Slovensku a v Holandsku je porovnateľný

Vaše hobby a životný pohľad sa premenili na biznis. Pamätáte sa svoj prvý predaný kúsok?

Prvé predané kúsky boli skôr crafts a handmade - drobnosti. Také brošničky, malé taštičky. Ujali sa v miestnom lokálnom obchodíku v Holandsku. Neodvážila som sa hneď pustiť na kusy oblečenia. 

Odkiaľ získavate materiály na šitie?

Pracujem s rôznymi materiálmi, napr. so seconhand a vintage materiálmi. Ľudia už vedia čo robím, preto mi mnohí z nich dávajú staré materiály po babičkách či po krajčírkach. Pracujem aj s nechcenými materiálmi. Sú to poškodené látky, ktoré sú nové a z nejakého dôvodu sú nechcené, napríklad nejaká ich časť je poškodená. Tie získavam v Holandsku, tam sa to dosť točí. Retro materiály kupujeme na „blšákoch“ v Holandsku, dajú sa tam získať skvelé kúsky.

Pohybujete sa medzi Holandskom a Slovenskom. Je Holandsko preplnené viac konzumom ako Slovensko?

Ťažko povedať, ktorá krajina je viac pohltená konzumom. Ako náhle majú ľudia peniaze, chcú ich minúť a doprajú si. Finančné štandardy na Slovensku aj v Holandsku sú dobré, ľudia si môžu dovoliť nakupovať. Dovolím si to tvrdiť aj o Slovensku, keďže sa tu vo veľkom nakupuje. Na druhej strane, na Slovensku si ešte pamätáme socializmus a chudobu a prevláda taký ten trend zdravého sedliackeho rozumu, máme striedmosť. Holanďania sú zas veľmi ekonomickí. Dajú na kvalitu. Netreba im vysvetľovať, prečo dizajnérske kúsky stoja viac. Oni to chápu, lebo ten dizajn sa tam dlhšie vyvíjal.

Čo sa týka konzumu ako fast fashion, tak sa mi to ťažko hovorí. Všetky tie reťazce sa nájdu aj tu, aj tam a sú plné ľudí. Je to asi porovnateľné.

Čo je slow fashion?

Dá sa povedať, že slow fashion je nový trend?

Slow fashion nie je vôbec žiaden nový trend, je tu, odkedy sa začalo šiť, dbá sa pri tom na kvalitu šitia, materiálu. Dbá sa na to, z čoho to je vyrobené, kto to vyrobil ako to vyrobil, aby človek, ktorý šil, bol adekvátne ohodnotený. Keď človek vie príbeh toho kúska, je trochu drahší, tak sa oň aj viac stará.

Kedysi o kroje, alebo nedeľné šaty ľudia viac dbali, lebo ich toľko nemali. Pojem sa len vytvoril na to, aby vznikol nejaký protiklad k fast fasion, bolo potrebné popísať niečo, čo je na opačnej strane a to je slow fashion.

Akú má pomalá móda perspektívu na Slovensku?

Musím povedať, že sa u nás konečne rozbiehajú malé lokálne značky. Paradoxne, aj vďaka korone posilnili, ľudia ich podporujú. Značky si našli „rytmus“ ako robiť veci efektívnejšie. Lebo nie je to len o udržateľnosti, ale aj o biznise.

Z otcovej košele šaty, z maminej taška

Okrem toho, že máte vlastnú módnu značku a výrazne sa angažujete v hnutí Fashion Revolution, vediete aj Letnú školu etickej módy pre deti. Ako si ju máme predstaviť? Postavíte sa a hovoríte deťom, toto je dobré toto je zlé?

Nefunguje to štýlom toto je dobré, toto je zlé. Deti získavajú vedomosti a najmä zručnosti. Snažíme sa im rozšíriť obzory. Celý deň šijú, prerábajú oblečenie a na konci týždňa majú módnu prehliadku. Z tatinkovej košele si spravia šaty, z maminkinej tašky…

Pomedzi to, ako s nimi šijeme a robíme ručné práce, rozprávame sa a vysvetľujeme im veci. Prejdeme si otázky, či vedia, kde sa vyrába a ako sa vyrába oblečenie, že sú to často také deti ako ony, čo ho vyrábajú. Pýtame sa ich, čo si o tom myslia. Na konci týždňa sa ich spýtame, za koľko by vyrobený kus chceli predať. Väčšinou sú to iné ceny ako v reťazcoch. Potom sa ich pýtam, prečo sú v reťazcoch také lacné, keď sa na tom celý týždeň namakali.

Vysvetľujeme im, ako vzniká oblečenie. Od bavlníkovej plantáže cez tkanie a farbenie, až po transport do skrine a kam ide textilný odpad. Ide o nenútenú formu, získajú minimálne prehľad

Máte veľa edukačných aktivít, nebolo by jednoduchšie a výnosnejšie venovať sa „len“ svojej značke?

Bolo by jednoduchšie a výnosnejšie venovať sa len svojej značke, ale dospela som do štádia, keď som robila kolekcie, mala som prehliadky, spolupracovala s modelkami. Dosiahla som všetko, čo som chcela. Nemám taký drive produkovať, pretože, keď som začala pracovať s deťmi, dala som si takú otázku: „Čo tento svet potrebuje, nový kabát, ktorý ušijem, alebo dieťa, ktoré naučím prerobiť si oblečenie alebo šiť? Tá odpoveď bola jasná.“

Chápu dnešné deti, ako vzniká oblečenie? Vedia, aké má jeho výroba dopady na životné prostredie?

Záleží to od toho, z akého prostredia dieťa pochádza. Väčšinou menšie deti vedia tak trošičku, informácie treba posúvať po kúskoch. Potom je potrebné pozerať na to, či to tie deti zaujíma alebo nie. Tí, čo sa zaujímajú a sledujú tieto veci, vedia, aký má textilný priemysel dopad na životné prostredie. Pretože sa to nedá odignorovať. Už len tí, čo nechcú a nezaujíma ich to, tak o tom nevedia. Stredoškoláci sú úžasní v tom, že si vedia vyhľadať informácie a vedia byť kritickí.

Trpezlivosť

Majú deti trpezlivosť na drobné ručné práce?

Väčšinou pracujem s dievčatami, zvyčajne majú trpezlivosť. Nechodia ku mne deti, ktoré vyslovene nemajú radi ručné práce. Avšak, keď sa im troška nedarí, vedia o trpezlivosť prísť. Treba, aby bol aj vyučujúci trpezlivý a ukazoval im veci odznova.

Často sa stáva, že nevedia pochopiť niektoré štýly výšivky alebo štopkanie. Sú to náročné veci a vie ich to odradiť, keď sa však cez to prekúšu, tak sú úplne šťastní. Snažím sa im vysvetliť, že keď sa nedarí, dá sa to opraviť, sú to prvé šaty, tak to berte tak, nemusia byť perfektné. Každý má svoje tempo.

Musím povedať, že je pekné vidieť, keď spolu vyšívajú a pracujú, rozprávajú sa medzi sebou, zdieľajú si tajomstvá.

Sú deti na svoje výtvory hrdé?

Sú veľmi hrdé. Sú nadšené, chodia v tom do školy, nosia to. Vedia, koľko ich to stálo. Keď to prezentujú na prehliadke pred rodičmi, je to veľmi emocionálne.

Keď si niečo vytvoria, mení sa ich pohľad na módu?

Deti si tak uvedomujú, že to oblečenie, čo majú v skrini, niekto vyrobil, že nevisí v obchode len preto, lebo ho tam niekto zavesil. Uvedomujú si, že si môžu urobiť alebo opraviť oblečenie. Deti sú veľmi chápavé, stačí im dať nejaké indície a trošku rozšíriť obzory, keď chcú, vedia si vyhľadať informácie. Aj čo sa týka textilného priemyslu a etiky, aj rôzne techniky, ale potrebuje ich tam niekto doviesť. Neboj sa, chyť nožnice a strihaj. Vyjde, nevyjde - ideme ďalej.