Igor o manželku prišiel pre komunistický režim: Pochopil som, že je neľudský a čoho je schopný

BRATISLAVA 24. júna - Ako židovské dieťa sa Igor Bielik narodil v roku 1944 do tých najťažších časov. Ešte predtým, než prišiel na svet, odišla jeho mama v roku 1938 do Považskej Bystrice, aby sa pridala k mládežníckemu sionistickému hnutiu, ktoré pripravovalo mladých Židov na odchod do Palestíny. Tu sa zoznámila so svojím budúcim manželom Jozefom Weissom a v roku 1939 sa zosobášili.

Ešte v tom roku sa Igorovi rodičia vydali na cestu do Palestíny cez Taliansko, kde mali v Brindisi nastúpiť na grécku loď. Avšak v Brindisi žiadna loď nekotvila a bolo im hneď jasné, že naleteli podvodníkovi a prišli o všetky peniaze.

Neostávalo im nič iné, ako sa vrátiť späť na Slovensko a hľadať útočisko u rodičov v Trenčíne. „Deportáciám do koncentračných táborov v roku 1942 sa rodičom podarilo vyhnúť vďaka krstným listom na zmenené priezvisko Bielik, ktoré si vybavili u evanjelického farára,” povedal pre Pamäť národa pamätník.

V Post Bellum dokumentujeme osudy ľudí, ktorí prežili útrapy totalitných režimov 20. storočia a zverejňujeme ich v medzinárodnej databáze Memory of Nations.

Pôrod počas bombardovania

Igor sa narodil v Trenčíne počas bombardovania Slovenska spojeneckými armádami. Mama mu rozprávala, ako sa s ním musela hneď po pôrode schovávať pred náletmi v pivnici. „Po potlačení SNP nám už falošné papiere neboli nič platné, keďže deportácie Židov zo Slovenska prevzali Nemci,” spomínal Bielik.

V septembri sa vydali rodičia s Igorom a jeho šesťročným bratrancom Ivanom, synom maminej najstaršej sestry Margity, do priateľovej chaty v Inovci, kde ich mala čakať pomoc. Margita bola ešte v zbernom tábore v Novákoch a mala sa k nim o pár dní pridať. Jej muža už v roku 1942 odviezli do Osvienčimu.

Starí rodičia na ňu čakali v Trenčíne, keď však nechodila, rozhodli sa vydať na cestu do Inovca. Ako prechádzali cez cestu, zastavila ich nemecká vojenská hliadka so slovenským gardistom, ktorý na nich upozornil. „Auto zastavilo, na ceste ich zastrelili a hodili ich do priekopy,“ rozpráva pamätník.

Nikde neboli v bezpečí

Na chate v Inovci ich však nikto nečakal, preto sa vydali do Žitnej pri Uhrovci k starým známym – rodine Hrebíčkovcov, ktorá ich prichýlila. Po dvoch mesiacoch už u nich neboli v bezpečí, lebo pán Hrebíček bol partizánom a hľadali ho gardisti. Mladá rodina sa rozdelila. Mama s Igorom a Ivanom sa ukryli v Žitnej u rodiny Jamriškovcov a otec sa pridal k partizánom.

Jamriškovci bývali so šiestimi vlastnými deťmi v dvojizbovej chalupe. Tu sa im podarilo prečkať až do konca vojny, keď sa zvítali aj s otcom a usadili sa v Trenčíne. Až vtedy sa dozvedeli, že teta Margita bola z Novákov deportovaná do koncentračného tábora Ravensbrück. Podarilo sa jej prežiť.

Urobila to z lásky

Pani Jamrišková za žiadnu cenu nechcela ocenenie Spravodliví medzi národmi, ktoré udeľuje štát Izrael záchrancom Židov. „Povedala nám: ‚Ja som to nerobila pre peniaze, ani pre vyznamenania. Ja som to robila z ľudskej lásky. Pre mňa ste boli ľudia, ktorých treba zachrániť.‘ Akceptoval som to, aj mama. Nie všetci Slováci boli zlí. Neviem, či by som to ja bol schopný urobiť, riskovať celú rodinu. Osem ľudí v jednej izbe a podeliť sa o stravu, o posteľ,“ dodal s uznaním. 

Mama im s bratom Petrom nikdy nezatajovala, čo sa dialo cez vojnu a ako ich rodina prežila. „Práve naopak. Kým sme boli deti, tak každú nedeľu k nám prišla ráno do postele a rozprávala nám všetko ako rozprávku. Už sme čakali, kedy príde nedeľné ráno a kričali sme: ‚Mami, mami, už sme hore, poď nám porozprávať rozprávku o Nemcoch, o gardistoch, o babke a o dedkovi‘. Dokonca aj tie najhroznejšie veci ako koncentračné tábory, všetko nám ukazovala, mám to dnes pred očami,“ spomínal.

V Boha neverím

Keď boli starší, pýtali sa mamy, prečo ich nevychovala v židovskom duchu. A mama odpovedala: „Ja som vás nechcela vychovať v žiadnom duchu. Po tom, čo sa stalo, po tom, čo si Židia vytrpeli a koľkých ich zavraždili, som prestala veriť v Boha.“

Viac si môžete prečítať na ďalšej strane.