Igor o manželku prišiel pre komunistický režim: Pochopil som, že je neľudský a čoho je schopný

Všetci boli ateisti, aj Igorov otec. „Že sme Židia, sme ale vedeli a nikdy sme to nezatajovali,“ hovorí. Jasne si spomínal na koniec roku 1952, keď sa konali vykonštruované politické procesy s Rudolfom Slánskym a tzv. sprisahaneckým centrom s jasným antisemitským podtextom: „Rodičov som videl len s uchom pri rádiu. Samozrejme, počúvali Slobodnú Európu a Viedeň. Boli z toho obidvaja veľmi, veľmi nervózni.“

Ťažké časy bez otca

Po vojne mama naďalej pracovala v Trenčíne ako účtovníčka a otec ako robotník, kým sa v roku 1956 nepresťahovali do Bratislavy. Žil tam mamin brat a jej sesternica Manca, s ktorou mala od detstva veľmi blízky vzťah a ktorá ako jediná z jej početnej rodiny prežila Auschwitz.

Otec si našiel v Bratislave síce dobre platenú, ale nebezpečnú prácu. Natieral kotle zvnútra acetónovou farbou, čo ho stálo zdravie. „Po roku a pol dostal ťažkú rakovinu pľúc. Zomrel v roku 1961.“ Pre mamu nastali s dvomi dospievajúcimi chlapcami ťažké časy, hoci jej pomáhali a snažili sa privyrobiť. Keďže ich 3,5-izbový byt presahoval povolený výmer na osobu, museli sa vysťahovať do menšieho bytu. V roku 1963 sa po dohode so synmi mama opäť vydala.

V tom roku rodičia veľmi intenzívne sledovali udalosti v Maďarsku. „Táto kontrarevolúcia v Maďarsku bola hlavnou príčinou, prečo sme v 68. roku odišli z Československa. Bola to atmosféra medzi židmi v Bratislave, že treba odísť, lebo kto si za 68. rok vytrpí, budú prví židia,“ vysvetľoval pamätník.

Antisemitizmus na vlastnej koži

Igor mal vždy veľa kamarátov, bol medzi svojimi vrstovníkmi obľúbený. S antisemitizmom nemal ako dieťa žiadnu zlú skúsenosť, okrem jednej príhody, keď sa počas vyučovania k nemu obrátil jeden spolužiak a potichu mu povedal: „Ty židovský pes.“

„Nevenoval som tomu pozornosť. O chvíľu opäť: ‚Ty židovský pes.‘ Tiež som nereagoval. Potom začal vykrikovať, aby to počulo celé okolie. Cez vyučovanie sa nič nestalo, ale malo to dohru na dvore cez prestávku. Neviete si predstaviť, ako ho moji spolužiaci zrúbali. Lepšie zadosťučinenie som nemohol dostať. Toto bol môj jediný antisemitský zážitok,“ dodal.

Hádzaná bola všetko

Keď mal štrnásť rokov, prihlásil sa s ďalšími spolužiakmi na nábor do hádzanárskeho tímu Slovana Bratislava, ktorý prišiel do školy robiť Ján Kecskemety, neskoršia československá trénerská legenda. „Nebol som dobrým žiakom, hádzaná bola všetko,“ smial sa pamätník.

Za Slovan hral do roku 1961, keď sa ich tím zlúčil s Červenou hviezdou, za ktorú hrával až do emigrácie v roku 1968. Po maturite v roku 1962 začal študovať na FTVŠ. „Keby som nebol v Červenej hviezde, tak sa na vysokú školu nedostanem,“ konštatuje.

Do československého národného družstva sa dostal v roku 1966 ako junior, neskôr bol členom A-čka. Niekoľkokrát vycestoval na rôzne turnaje na Západ. Dokonca bol nominovaný na Majstrovstvá sveta v roku 1967, ktoré sa konali vo Švédsku a na ktorých Československo získalo zlatú medailu, dodnes jedinú na tomto svetovom šampionáte.

Bohužiaľ, mal smolu a pred záverečným sústredením si išiel urobiť skúšku z gymnastiky. „Pri salte som si poškodil meniskus. Bye, bye, majstrovstvá sveta, ostal som doma. Ale nič sa nestalo, z toho sa neumieralo, to nebola druhá svetová vojna,“ smial sa. Štúdium úspešne ukončil v roku 1967.

Po šampionáte hral za československý tím ako úradujúceho majstra sveta v zápase proti tímu zvyšku sveta v Karvinej v auguste 1968. „To bol jeden z mojich najväčších zážitkov. Šesťtisíc divákov na otvorenom ihrisku v Karvinej,“ spomínal s nadšením.

Odchod z Československa

Na noc 21. augusta 1968 sa veľmi dobre pamätá, zobudil sa totiž na neobvyklý hluk lietadiel. O druhej v noci vyšiel do bratislavských ulíc: „Pri Pionierskom paláci už bolo plno ruských tankov a dosť ľudí. Už som pochopil, že nás obsadili. A 30. augusta sme odišli.“

Viac si môžete prečítať na ďalšej strane.