Igor o manželku prišiel pre komunistický režim: Pochopil som, že je neľudský a čoho je schopný
Pamätník Igor Bielik sa stal vďaka úteku z Československa hádzanárskou hviezdou Izraela.
S návrhom emigrovať prišla mama. „Na moju mamu sme sa spoliehali nie stopercentne, ale tisícpercentne. Presvedčila nás tým, čo sa dialo v Maďarsku,“ vysvetľoval. Mamin manžel bol tiež za, Igorov brat Peter trávil leto v Izraeli.
S plačom v očiach odišla
Igor mal už dva roky vážnu známosť, Slávu Kopálovú. O tom, ako túto situáciu vnímala ona, si môžete prečítať na tomto odkaze. „Bola to moja prvá veľká láska,“ spomínal Igor. Slávka sa bez váhania rozhodla, že pôjde s nimi. „Prosil som ju, aby to nikomu nehovorila, ani rodičom. Ale ona nakoniec večer pred odjazdom zavolala staršej sestre, ktorá bývala v Bratislave, a chcela sa rozlúčiť.“
Vlak smerujúci do Viedne zastavil na hranici. V týchto chaotických dňoch sa cestovné doklady vôbec nekontrolovali. Avšak, vlak sa nehýbal a z diaľky bolo počuť pohraničiara vykrikovať Slávkine meno pred každým vagónom. „Až prišli k nám a povedali Sláve, aby vystúpila s kufrom z vlaku, že je neplnoletá a jej otec ju čaká na hranici.“
Bolo evidentné, že sestra zalarmovala otca a ten prišiel pre Slávku z Prievidze do Kittsee. Pohraničiar jej skontroloval pas a videl, že má dvadsaťtri rokov. „Ale ona už nemohla. Zobrala kufor a s plačom v očiach išla späť. Takže to bolo prvýkrát,“ spomínal smutne.
Na druhú stranu zemegule
Pôvodne mali z Viedne namierené do švajčiarskeho St. Gallenu, kde mal Igor dohodnuté, že ho angažujú ako hráča a postarajú sa o celú rodinu. O ich emigrácii sa však dozvedel strýko v Austrálii. Bol bratrancom nebohého otca, ktorý sa tam vysťahoval z Maďarska pred druhou svetovou vojnou. Stal sa bohatým veľkopodnikateľom. Tvrdil, že sa o nich postará. Veď už predtým posielal mame malé finančné príspevky a pamätníka lanáril tým, že v Austrálii je tá najlepšia hádzaná na svete.
Zvažovali aj Izrael, pretože tamojší hádzanársky klub mal o Igora záujem. Tiež tam žili mamini súrodenci, ale otčim do Izraela nechcel ísť. Obával sa, že by sa ťažko uplatnil. Sláva dostávala do Bratislavy správy od pamätníka z Viedne cez jeho trénera a spoluhráča, ktorí pôsobili v Rakúsku. V momente, keď sa dozvedela, že rodina odchádza do Austrálie, rozhodla sa okamžite odísť do Viedne a pridať sa k nim. Podarilo sa jej zrýchlene vybaviť víza a už začiatkom októbra odlietali do Sydney.
Krajina bez hádzanej
V lietadle zbadal pamätník spolužiaka s rodinou. Toho, ktorý na neho v škole vykrikoval „ty židovský pes“. „Nikdy v živote som nebol pomstychtivý, ale vtedy to zo mňa vyšlo a pred všetkými som sa ho spýtal: ‚Ivan, a Ty sa nehanbíš utekať z Československa do Austrálie so židovským psom?’ V tom lietadle bolo totiž veľa Židov,“ spomína dnes s úsmevom.
Brat Peter mal za nimi tiež prísť z Izraela do Austrálie. Najväčšie rozčarovanie zažil pamätník hneď po príchode: hádzaná sa totiž vtedy v Austrálii vôbec nehrala. Slovom „handball“ sa označoval šport podobný squashu, ktorý sa hral rukou, bez rakety. „Bol som hotový a šokovaný.“
Strýko mu najprv sprostredkoval prácu v textilnej fabrike, mama s otčimom spočiatku pracovali v práčovni. „V lete je v Austrálii okolo 40 stupňov,“ vysvetľoval, o akú ťažkú prácu išlo. Po mesiaci ich so Slávou strýko zamestnal v kafetérii svojho veľkého hotela v Modrých horách neďaleko Sydney. Aj mama si našla ľahšie zamestnanie.
Klub ho stále chcel
Relatívne rýchlo začali problémy so Slávinými rodičmi, ktorí nedokázali akceptovať dcérinu emigráciu a vypisovali jej smutné listy. „Prvé dva mesiace bola úplne mimo. Vedel som, že keď sa vráti z práce a príde dopis od rodičov, bude zrútená.“ Pochádzala z katolíckej rodiny a viac-menej sa kvôli rodičom 4. novembra 1968 zosobášili v katolíckom kostole. Mama pamätníka videla, aká je Sláva nešťastná, tak povedala: „Mne to nevadí, zoberte sa, kde chcete.“
Viac si môžete prečítať na ďalšej strane.