Igor o manželku prišiel pre komunistický režim: Pochopil som, že je neľudský a čoho je schopný

Medzitým sa pamätníkovi ozval izraelský klub Hapoel Ramat Gan, že má naďalej o neho záujem a keďže mu hádzaná veľmi chýbala, ponuku prijal. V máji 1969, po ôsmich mesiacoch, odleteli pamätník s mamou a so Slávou do Izraela. „Privítali nás tam fantasticky po každej stránke, aj rodina aj funkcionári klubu,“ spomína.

Osudové rozhodnutie

So Slávou dostali byt s výhodnou pôžičkou a začali navštevovať šesťmesačný intenzívny kurz hebrejčiny v Ulpane, ktorý štát Izrael financuje pre každého novoprisťahovalca. Hádzanárske mužstvo im pomohlo so zariaďovaním bytu a po finančnej stránke nemali žiadne problémy: „Jediným problémom boli Slávini rodičia. Každý list, každá správa, zármutok, plač. Všetko klapalo, len toto bolo pre ňu ťažké.“

So Slávou sa rozhodli, že na Vianoce navštívia rodičov. „Boli sme naivní,“ priznáva dnes. Sláva mala vo svojom novom československom pase legalizovaný pobyt, ktorý bol potvrdený vycestovacou doložkou platnou do apríla 1970.

Avšak v čase, keď odcestovala do Československa, už na hraniciach vládol sprísnený režim a vydávanie vycestovacích povolení bolo výrazne obmedzené. „Pán Husák vyhlásil, že západné hranice prestanú byť korzom. Odvtedy koniec. Ani nás v duchu nenapadlo, že sa môže stať niečo také.“ Sláva nedostala povolenie na vycestovanie z Československa. Napriek tomu, že chcela ísť za svojím manželom a jej doterajší pobyt v zahraničí bol legálny.

Nemáte nádej

Manželia sa stretli dvakrát v Rumunsku, kam sa dalo z Československa dostať bez cestovnej doložky. Bola to krajina, ktorá po šesťdňovej vojne v roku 1967, na rozdiel od ostatných štátov východného bloku, neprerušila diplomatické styky s Izraelom. Prvýkrát to bolo hneď v lete v roku 1970 pri mori.

„Tam sme mali ešte nádej a dúfali sme, že to dobre dopadne. Veril som tomu, ale už som tam nežil. Ja som stále žil v tom období pred augustom,“ vysvetľoval. Druhýkrát sa stretli o rok na to, keď mužstvo pamätníka absolvovalo týždňové sústredenie v Rumunsku pred odletom na medzinárodný turnaj do Japonska.

Sláva sprevádzala pamätníka aj na izraelské veľvyslanectvo, kam bol pozvaný s celým tímom. Veľvyslanec bol blízky kamarát pamätníkovho strýka. Vedel o Slávinej situácii a manželia dúfali, že im bude môcť pomôcť dostať Slávu ilegálne na Západ: „Zobral si nás na balkón, kde neboli odpočúvacie zariadenia a povedal nám do očí: ‚Nemáte nádej.‘ Ani jeden z nás to ešte neprijal. Keď sme sa lúčili, myslím, že sme obidvaja cítili, že niečo sa blíži ku koncu.“

Nechceli riskovať

Vzťah pokračoval, naďalej si písali, ale nič sa nedialo. Režim nepovolil Sláve vycestovať. Nemohla ho v listoch otvorene informovať o aktuálnej situácii, listy na Západ sa otvárali a kontrolovali. Na komunikáciu využívali rodičov švagrinej pamätníka, ktorí žili v Československu a ako dôchodcovia mohli viackrát vycestovať do Izraela.

Pamätník rozmýšľal aj o alternatíve kontaktovať v Izraeli skupiny, ktoré ilegálne pašovali ľudí z Československa na Západ. Bolo to však veľmi riskantné. Sláva s pamätníkom túto možnosť nevyužili: „Na to som povedal, že nechcem, aby riskovala život. Mohlo sa to skončiť tragédiou. Keby ju chytili, bol by koniec a išla by do väzenia.“

Všetko sa definitívne skončilo v roku 1976. Manželia sa rozviedli a každý si našiel nového partnera a založil rodinu. „Svoje si užila, aj ja, ale mal som to ľahšie ako ona. Bolo to zúfalstvo. Pravdu povediac, bola to veľká láska. Pokazili to jej rodičia a jej dve sestry.“

Pokora v športe

Hádzaná bola v Izraeli len v plienkach a pamätník tam bol hráčskou hviezdou. Popri hádzanej pracoval ako učiteľ telesnej výchovy na strednej škole a potom pre telovýchovný inštitút Wingate, kde pôsobil 35 rokov až do odchodu do dôchodku. „Celý môj život bol šport, tým som sa uživil aj tu v Izraeli,“ dodal.

Viac si môžete prečítať na ďalšej strane.