Igor o manželku prišiel pre komunistický režim: Pochopil som, že je neľudský a čoho je schopný

Pätnásť rokov popri zamestnaní trénoval mužský národný a juniorský tím. Je považovaný za najúspešnejšieho trénera, s ktorým dosiahol Izrael doposiaľ najlepšie výsledky. V osemdesiatych rokoch hral s reprezentačným tímom ako tréner aj trikrát proti Československu.

„My sme ešte dostali výchovu od našich rodičov, ktorí vyrastali pred vojnou, to bola úplne iná výchova. To nebol komunizmus. Naši učitelia boli ešte z predvojnovej generácie. Učili nás v prvom rade disciplínu. Ale aj skromnosť, usilovnosť, vytrvalosť, pokoru. Pokora je v športe veľká vec,“ vysvetľoval. Tieto zásady uplatňoval aj ako tréner v Izraeli, za čo sú mu dodnes bývalí hráči vďační.

Za manželku si zobral dcéru slovenských Židov, ktorí sa ku koncu vojny dostali do Izraela na parníku Pentcho. Majú dve deti, ktoré rovnako ako ich rodičia síce dodržujú základné židovské tradície, ale nežijú náboženským životom a slávia len veľké sviatky.

Návšteva Československa

Prvýkrát po emigrácii prišiel do Československa vo februári 1990. Ešte pred revolúciou v novembri 1989 sa podieľal na organizovaní tohto zájazdu a vybavovaní víz pre izraelských trénerov, hráčov a funkcionárov do Bratislavy na Majstrovstvá sveta v hádzanej vo februári 1990 v Československu. Bol uchvátený, keď po ňom po toľkých rokoch v bratislavskej hale s nadšením kričali „Ičo, Ičko“ bývalí hráči, tréneri a známi.

Vtedy sa prvýkrát po devätnástich rokoch stretol aj so Slávou. Dodnes sú priatelia a pravidelne sa stretávajú. Sláva naďalej udržuje kontakt s rodinou pamätníka v Izraeli, ktorý po revolúcii viackrát navštívila. Jej dcéra dokonca strávila rok u pamätníkovho brata v USA počas strednej školy.

„Napriek emigrácii boli moje najkrajšie a najšťastnejšie roky na Slovensku, ostali mi najkrajšie spomienky a najlepší priatelia. Aký to bol režim, som pochopil až po emigrácii. Aký to bol neľudský režim a čo boli schopní ľuďom urobiť,“ hovorí dnes.