Alžbeta vyrastala pri cintoríne, videla hrozné veci. S bratom zachránili Žida, ktorého tam priviedli na smrť
Bola tínedžerkou, keď z jej rodnej Serede odnášali nevinných ľudí na smrť. Ona ani jej rodina sa však gardistom nikdy nepodvolili.
Vďaka pomoci viacerých ľudí sa nakoniec vysťahovať nemuseli, no medzi gardistov sa podarilo Glasserovi naverbovať brata Alžbetinej babičky. Do kasárni zvážali Židov, ktorých tam sústreďovali a zriadili tam pracovný a koncentračný tábor, kde museli ťažko až otrocky pracovať. Neskôr, od roku 1942 odtiaľ dochádzalo k deportáciám, ktoré sa diali najmä v noci. Práve tam nakladali ľudí do vagónov a odvážali ich priamo do vyhladzovacích táborov. „Strašné to bolo - streľba, krik, plač aj štekot psov. To všetko bolo počuť až k nám. Strašne trpeli tí ľudia,“ vysvetlila Vargová pre Pamäť národa.
Situácia v seredských kasárňach sa radikalizovala natoľko, že Židov strieľali priamo tam. „Tam bolo toľko mŕtvych! Ani jeden zo Židov tam nezomrel prirodzenou smrťou! A tých mŕtvych začali voziť k nám na cintorín. Doviezli ich na voze, ktorí ťahali voly. Chodili vždy dvaja Židia z tábora, jeden Nemec a jeden gardista. Dovlečení Židia vždy museli vykopať hrob,“ povedala.
Nevinných Židov pochovávali do neoznačených hrobov, Alžbeta preto otcovi navrhla, aby začali robiť zoznam pochovaných, tak by mohli príbuzní nájsť posledné miesto odpočinku svojich milovaných.
Pochovávanie fungovalo tak, že keď bol dotyčný pochovaný, bolo vystavené potvrdenie a bolo ho treba odniesť do lágru. Raz poslal otec Alžbetu.
„Prišla som na bránu a tam bol zase jeden Nemec a jeden gardista a poslali ma na veliteľstvo. Na dvore som potom videla ako jeden Nemec kope do tehotnej ženy na zemi. Ja som hodila ten papier a utekala som naspäť domov s plačom, a povedala som tatíčkovi: ,Tatíčko, ja v živote tam už nepôjdem. Keby si vedel, čo som tam videla.ʻ Stále to mám na pamäti a stále to vidím, ako tú tehotnú ženu Nemec kopal," spomínala na hrôzy.
O hrdinskom čine mlčali
Článok pokračuje na ďalšej strane:
