13-ročná školáčka vymyslela krásny projekt: Opusteným seniorom môže vďaka nej každý Slovák poslať vianočnú poštu

BRATISLAVA 3. decembra - Jednou z tradícií Vianoc, na ktorú sme už takmer zabudli, bolo aj posielanie vianočných pozdravov. Nie je to možno tak dávno, čo nám v schránkach pred Vianocami zvykli pristávať vianočné pohľadnice a listy, v ktorých nám naši príbuzní či blízki priatelia želali niečo milé. V posledných rokoch sme však akosi na tento milý zvyk zabudli. V dobe, kedy je rýchlejšie poslať e-mail či SMS, kedy poriadne nemáme na nič čas, si len málokto dovolí ten luxus sadnúť si na nejaký čas a napísať blízkym list či pohľadnicu. 

Tradícia vianočnej pošty však stále žije v pamäti našich starých rodičov. Možno sa im dokonca pred Vianocami aj zjaví v schránke aspoň jedna pohľadnica. Čo však babičky a deduškovia v domovoch dôchodcov, z ktorých mnohí už zostali na tomto svete sami? Ľubica Noščáková s rodinou si povedali, že tradícia vianočnej pošty je príliš krásna na to, aby len tak zanikla v dôsledku moderných technológií. Preto tento rok chystajú krásnu vec - posielať vianočné pohľadnice a pozdravy do domovov dôchodcov, seniorom, ktorí ešte na tento zvyk nezabudli a ktorých to poteší najviac. 

Ako vlastne Vianočná pošta vznikla, kto všetko sa do nej môže zapojiť a tiež o tom, aké dôležité je spojenie detí a seniorov nám pre Dobré noviny porozprávala Ľubica Noščáková, organizátorka tohto milého projektu.

Predstavte nám váš projekt Vianočná pošta. Ako vlastne funguje, komu listy putujú, kto ich môže napísať, dokedy sa dá registrovať, kde...

Vianočná pošta je tým najjednoduchším projektom na svete. V domovoch dôchodcov sú starkí, pre ktorých dostať poštou ručne písanú vianočnú pohľadnicu či list je dar. Dar, ktorý znamená, že na nich ešte vždy niekto myslí a praje im krásne sviatky. Nie sms-kou a už vôbec nie mailom, ale tak, ako boli zvyknutí celý svoj život. V našej rýchlej dobe hromadných rozosielok a vzájomných označovaní sa je to niečo „staromódne“, pomalé a vzhľadom na bezplatnosť „pozdravov“ cez sociálne siete aj drahé, no pre nich je to to „pravé osobné“.

A tak sme napísali výzvu - pre všetkých tých, ktorí chcú/môžu/dokážu dať týmto starkým pocit, že aj na nich niekto myslí a sú ochotní to urobiť spôsobom, ktorý je možno „staromódny“, ale seniorom srdcu blízky. A predstavte si, našli sa tisícky ľudí, ktorí sú ochotní kúpiť alebo vlastnoručne vyrobiť a  napísať takéto osobné želania - pohľadnice a listy a poslať ich na vlastné náklady starkým, ktorí ani netušia, čo sa pre nich chystá.

Ako vznikla táto krásna myšlienka? Kto s ňou prišiel?

Niekoľko rokov som prepájala domovy dôchodcov s deťmi zo základnej školy. Stretávali sme sa spolu - deti a seniori, tvorili a aj zdieľali životné príbehy. Starkí, z ktorých mnohí boli čiastočne alebo aj úplne imobilní, mali pre nás vždy čas a to správne srdce na počúvanie detských zážitkov. No a my sme na oplátku vždy tak trochu „rozdžavotali a prežiarili“ domov dôchodcov a oživili ho. Rok čo rok sme sa pred vianocami snažili prinášať vianočnú atmosféru - ono sa to nezdá, ale v okamihoch, keď je v uliciach výzdoba a niečo sa deje, začína sa to diať aj v nás. No títo starkí už majú minimum možností dostať sa mimo domov dôchodcov či jeho záhradu. A tak sme im Vianoce prinášali - piekli sme s nimi medovníky, zdobili, vyrábali darčeky. Moje dcéry chodievali so mnou. No a v rámci rozhovoru si Hanka, staršia z mojich dcér, vypočula starkú, ktorá jej vysvetlila dôležitosť vianočných pohľadníc - želaní. A to, ako postupne prichádzali spolu s Vianocami a ako si z nich robili vždy „výstavku“ vo vitrínke a čítali si ich a tešili sa, že im niekto niečo krásne želá, a že majú niekoho, kto na nich myslí. No postupne sa všetci „pisatelia“ takýchto želaní vytratili z ich životov - tí starší sú tiež v podobných zariadeniach, mnohí nemajú financie ani možnosti napísať a tí mladší na pozdravy využívajú techniku.

„Mami, urobme pre nich to, čo im naozaj chýba...“ Povedala dcéra. V tom čase sme boli prepojené s cca 200 seniormi z viacerých zariadení. Vypočítali sme, že ak napíšeme spolu 7 pohľadníc denne, tak do Vianoc dostane tradičný pozdrav každý z nich. A potom dcéra dostala nápad:

„Mami, veď si blogerka! Pozvime ľudí, podeľme sa o radosť...“

A postatné už viete. Už prvá otázka Kto sa chce pridať? Vyvolala takú reakciu, že manžel musel urobiť registračný formulár.

Zrazu sme mali „málo starkých“ a obrovskú radosť. Ukázalo sa, že svet je plný skvelých dobrosrdečných ľudí odhodlaných písať, a tak sme začali oslovovať ďaľšie a ďaľšie seniorské zariadenia.

Keď počet ľudí prekroil niekoľko tisíc, boli sme odhodlaní stráviť týždne „párovaním adries“ dobrovoľníkov a seniorov a osobným posielaním tisícok mailov s pridelenými adresami. No aj na to už sa našiel dobrovoľník - muž, ktorý to vie techjnicky vyriešiť tak, že nám ušetrí týždne práce.

Svet je proste plný skvelých ľudí a vďaka tomu môžeme domovy dôchodcov zaplaviť osobnými želaniami na pohľadniciach, pričom každý senior dostane tú svoju poštou na svoje meno - presne tak, ako ju dostával kedysi. Žiadne bezmenné hromadné odovzdávky „kôpok“  pohľadníc do domovov. Ale poriadna dávka „staromódnej“ pošty každému .

Ozvalo sa aj viac ako 200 zahraničných Slovákov. Tento rok svet a jeho želania prídu k tým, ktorí už do sveta nemôžu. V plnej paráde a naozaj hojne. Ďakujem za to všetkým, ktorí nezaváhali.

Je toto prvý rok, čo budete posielať Vianočnú poštu? Plánujete to aj do budúcnosti?  

Áno, je to prvý rok. Plánujeme nielen Vianočnú poštu do budúcnosti. Dúfame vo viac - v nadviazanie vzťahov medzi niektorými. Možno v dopisovanie, telefonáty či niektorí ľudia sú odhodlaní aj na návštevy - no všetko chce svoj čas a postupnosť. Čo nesmierne teší mňa je, že sa prihlásilo aj mnoho škôl, a tak ich budeme môcť prepájať s DD v ich blízkosti. Spôsob, ako a čo sa dá spolu zažívať a aj to, prečo sú spojenia detí a seniorov také výnimočné a dôležité pre všetkých zúčastnených zároveň, budeme spolu s dcérou postupne zdieľať u nás v blogoch. Pridám aj návody, nápady a postupy krok za krokom. Keďže v Narnii, kde učím, som zatiaľ prepájala DD a školu len málo, považujem Vianočnú poštu za skvelý štart. Verím, že ho dokážeme urobiť tak, aby sa mohli spolu s nami pridávať na rôznych miestach Slovenska rôzne školy a DD v ich blízkosti. Verím, že rozbehneme niečo viac. Množstvo ľudí, ktorí sú tým nadšení, je také obrovské, že to proste musí vyjsť.

No teraz začíname spolu - Vianočnou poštou. Obohatenou o množstvo nápadov a plánov. Držte palce.

Koľko ľudí sa vám už registrovalo? Aký je váš cieľ, koľko pozdravov by ste najradšej poslali? 

Keďže som práve dala „tipovaciu súťaž“ na túto tému do našej FB skupiny, neprezradím číslo. No pohybujeme sa v tisícoch a keďže väčšina z nich chce poslať viac ako jednu pohľadnicu - želanie-pozdrav , tak množstvoo registrovaných pozdravov, ktoré majú v pláne odoslať vysoko presiahlo 10.000.

Ešte vždy máme väčšie množstvo pisateľov ako „adresátov“. Domovy sú totiž z nejakých dôvodov opatrné a z oslovených cca 400 zariadení zo Slovenska ich zareagovalo menej, ako sme očakávali. Nie je to problém, lebo, samozrejme, môžeme to nasmerovať aj tak, že zo zaregistrovaných seniorov každý jeden dostane aj dve či tri pohľadnice, no je to podľa mňa škoda. Máme potenciál zaplaviť všetky domovy pozdravmi, no oni akoby mali strach. Ešte vždy je pre mnohých prevádzkovateľov seniorských zariadení ťažko uveriteľné, že niekto chce len tak, pretože mu na neznámom seniorovi naozaj záleží a chce ho potešiť, poslať pozdrav so želaním ako dar. Chápem, že sú prevádzkovatelia domovov opatrní, no svet naozaj môže byť skvelým miestom, kde skvelí ľudia robia skvelé veci len tak, z dobrého srdca. Som rada, že tomu toľko riaditeľov DD verí a do výzvy sa zapojili, hoci ma aj osobne zatiaľ tak celkom nepoznajú (poznáme sa - paradoxne - z rýchleho mailového a telefonického kontaktu alebo sprostredkovane cez množstvo priateľov, ktorých mám a ktorí boli akční).

Dnes je skôr raritou, keď nám pred Vianocami v schránke pristane pohľadnica či list s vianočným želaním, pričom niekedy to bola celkom bežná súčasť Vianoc. Boli ste napríklad aj vy v detstve zvyknutí posielať vianočné pozdravy?  

Vždy sme ich dostávali - veľké množstvá. Mama aj otec majú po päť súrodencov, takže sme veľká rodina. Priznávam sa, že s mamou s dcérami viac telefonujeme, akoby sme si písali a dcéry ju naučili skypovať prostredníctvom tabletu. Skypovali celé hodiny - naša babička totiž roky učila v škôlke a je fantastický rozprávač nielen rozprávok, ale aj príbehov - vymyslených, no aj tých zo života našej rodiny. Volávali jej a nechali si rozprávať. Teraz je to naopak - volajú, aby porozprávali. No babička už tak celkom dobre nepočuje, a tak zvažujeme, že začneme písať ozajstné listy ozajstnej babičke a ozajstnému dedkovi. Keď sme spolu, robíme mnoho vecí. Keď sme ďaleko, môžeme o nich aspoň písať. Máme to šťastie, že oba páry našich starkých sú stále spolu (šťastní manželia) a stále nažive. Je to viac ako výhra v lotérii. A tak zrejme vo svojich blogoch otvoríme aj novú kategóriu - listy starkým. A budeme ich písať a niektoré zdieľať pre inšpiráciu. Cez vianočnú poštu nám prišlo mnoho krásnych príbehov práve o tom, ako ľudia písavali svojej babičke odvšadiaľ, kde boli. A ako potom neskôr, keď už by mohli písať len do neba, našli tie listy ako najväčší poklad v zásuvke s cennosťami.

Takže, necháme sa inšpirovať. Príbehy tých, ktorí teraz píšu už len do neba, sú hlboké a plné pravdy - nájdime si čas pre svojich blízkych. A dajme im, nielen cez ručne písané listy vedieť, ako veľmi na nich myslíme, a že chceme, aby boli súčasťou našich chvíľ, a tak sa o ne s nimi delíme.

Aké domovy dôchodcov ste vybrali? Kam všade príde vianočná pošta? 

V začiatku som priamo oslovila len zariadenia, ktoré ma osobne poznajú z našich stretnutí a prepájaní seniorov s deťmi. No postupne sme oslovili Domovy z celého Slovenska. Nevyberali sme. Vítaný je každý, kto chce. Ešte vždy najneskôr do 6.12., kedy to už fakt musíme kvôli technike a doručiteľnosti pozdravov uzavrieť, môže sa pridať akýkoľvek domov dôchodcov či seniorské zariadenie so všetkými svojimi starkými. Seniorov nevyberáme - naopak, povzbudzujem domovy, aby dali možnosť pre každého, aj pre tých ležiacich. Lebo viem, že pocity nezáležia od toho, či sa môžete alebo nemôžte hýbať, či ste práve ten, o kom si niekto myslí, že ho to poteší, alebo ste ten, kto je podľa ostatných frfľoš. Takéto zážitky sa dotýkajú ľudí niekde na neviditeľných miestach, tam, kde to najviac potrebujú, preto chceme, aby boli pre každého. A preto je každý vítaný. Rovnako pisatelia ako príjemcovia. Obdarúvame sa navzájom.