Juraj robí lanovkára už 53 rokov: Na Lomničáku sa bežne stáva niečo, čo nám ani Švajčiari neverili
Rodák z Tatranskej Lomnice sa na najvyššie položenom pracovisku Slovenska už viac ako polstoročie stará aj o bezpečnosť turistov.
Za svojou prácou dochádza na najvyššie položené pracoviská na Slovensku a robí to už úctyhodných 53 rokov. Keď sa lanovkou vyvezie na Skalnaté pleso alebo až na Lomnický štít, do výšky 2634 metrov nad morom, povie si: Tak a som doma! S najdlhšie slúžiacim lanovkárom Jurajom Husovským sa o živote a výnimočnej práci vysoko v oblakoch pre DOBRÉ NOVINY zhovárala Elena Slováková.
Na Skalnatom plese a Lomnickom štíte robíte viac ako polstoročie. Znie to až neuveriteľne. Čím to je, že ste dokázali byť celý život verný jednému, hoci krásnemu, pracovisku?
Ja som taký tatranský unikát. Sem, do Lomnice sa kedysi prisťahovali moji starí rodičia a moje vnúčatá sú už šiesta generácia nášho rodu, ktorá tu žije. Na svet som prišiel doma, nie v nemocnici, takže v rodnom liste mám miesto narodenia priamo Tatranskú Lomnicu. Veľa takýchto „originál Tatrancov“ dnes už nenájdete. Úprimne vám poviem, že ja si ani nedokážem predstaviť, že by som býval a chodil do roboty niekde inde.
Keď sa vyveziete lanovkou za svojimi pracovnými povinnosťami, fascinuje vás výhľad na krajinu rovnako ako turistov? Alebo ste si už zvykli a nevnímate ho?
Ten pohľad je pre mňa stále rovnako očarujúci. Keď z lanovky ráno vystúpim na Skalnatom plese, kde mám základňu, a pozriem sa na Lomnický štít a do doliny, uvedomím si, že som doma. Tatry si fotím každý deň už 30 rokov. Fotkami by som mohol zaplniť aj dve galérie.
Výhľad je vždy iný, nikdy nevidíte ten istý obraz. Iné svetlo, iné mraky, raz hmla, inokedy jasno. Dvakrát za život som zažil taký číry vzduch, že sme zo štítu dovideli až na vysielač v Ostrave, na celý Karpatský oblúk aj Matru v Maďarsku.
Vaša terajšia pracovná pozícia sa volá vedúci prevádzky elektrických zariadení lanových dráh. Akú konkrétnu prácu si pod tým máme predstaviť?
Zjednodušene povedané, s kolegami sa starám o ochranu celého elektronického vybavenia lanových dráh pred extrémnymi poveternostnými podmienkami. A zároveň aj o ochranu zariadení, ktoré slúžia tunajším pracoviskám, teda Slovenskej akadémii vied, astronomickému ústavu aj meteorológom.
Vo vysokohorských polohách o extrémne počasie núdza nie je, takže nemáte asi pohodovú profesiu, však?
Sú tri živly, s ktorými v robote neustále bojujem – silný vietor, búrky a námrazy. Pred týmto všetkým sa snažíme tam hore čo najlepšie ochrániť naše zariadenia alebo naprávame škody, ktoré na nich spôsobia. Na nedostatok roboty sa skutočne sťažovať nemôžem. Vyžaduje si to hlavne dômyselnú ochranu pred bleskami, ktorú je nevyhnutné stále udržiavať v stopercentnom stave.
Pre vašu predstavu – pokiaľ na dome v nížine postačí polmetrový vodič, z Lomničáku ťaháme uzemňovacie vodiče až pod Skalnaté pleso, niektoré dokonca do Tatranskej Lomnice. Inak by sme zariadenia, ale ani ľudí nedokázali ochrániť pred silnými výbojmi, k akým počas búrok vo vysokých polohách dochádza.
Spomínate aj námrazy. Turistov na Lomničáku nadchýnajú efektné scenérie, aké dokážu vytvoriť. Vám však pravdepodobne spôsobujú viac starostí ako radosti?
Viete, my sme tu s prírodou úzko prepojení, cítime sa byť aj jej ochrancami, ale sme tiež jej nekonečnými obdivovateľmi. Rovnako ako turisti. No je pravda, že námrazy nám často narobia problémy. Na Lomničáku sa bežne stáva, že laná obalí aj 30 centimetrová vrstva ľadu. Z toho boli prekvapení dokonca výrobcovia lanoviek vo Švajčiarsku, kým som im neukázal fotku, ani mi veľmi neverili.
Samozrejme, že to so sebou prináša technické komplikácie a musíme sa tomu prispôsobiť. Zažili sme už aj meter hrubú námrazu, vyzerala naozaj efektne, ale poškodila nám vtedy väčšinu zariadenia vonkajšej rozvodnej siete, aj meteorologické zariadenia. Bola to poriadna fuška, v ťažkých zimných podmienkach dávať všetko zasa do poriadku.
