Juraj robí lanovkára už 53 rokov: Na Lomničáku sa bežne stáva niečo, čo nám ani Švajčiari neverili

Aké schopnosti musí mať človek, aby robotu v drsných prírodných podmienkach vôbec zvládol?

Určite to nie je práca pre každého. Okrem odbornej spôsobilosti sa od našich chlapov vyžaduje odolnosť voči extrémom počasia, schopnosť robiť vo veľkých výškach a samozrejme, výborná kondícia. Dostať sa napríklad na stožiar na Lomničáku znamená podať takmer horolezecký výkon! Zároveň by sme mali byť aj dobrí lyžiari, dokonalo poznať Tatry a mať radi horské prostredie.

Okrem fyzickej zdatnosti to chce asi aj poriadne chladnú hlavu a psychickú odolnosť.

Jednoznačne. Ja si dokonca myslím, že dobrá psychika je pre nás absolútnym základom. My musíme aj v menej príjemných situáciách, niekedy dokonca nebezpečných, zvládnuť robotu s rozvahou a chladnou hlavou. Bez toho tu človek dlho nevydrží.

V pamäti máte zapísaných zrejme veľa mimoriadnych udalostí, ktoré vyskúšali Vašu odolnosť. Zanechali na Vás nejakú stopu?  Ku ktorým z nich sa vraciate najčastejšie?

Príroda sa s nami na končiaroch občas poriadne zahráva. Príde silný víchor, pri ktorom ledva ustojíme na nohách a sotva sa nadýchneme. Keď sa štít ocitne v epicentre búrky, všetko sa otriasa a syčí výbojmi. Z toho niekedy aj zdatnému chlapovi vlasy dupkom vstávajú.

Zažili sme tu už aj požiar. Vtedy sa z nás museli naraz stať zdatní hasiči a nebolo nám veru do smiechu. Veľakrát sme kvôli extrémnemu počasiu zostali hore uväznení a nedostali sa domov. Takéto situácie na každom zanechajú stopu. Ja si v pamäti uchovávam predovšetkým pozitívne momenty a na to ťažké a smutné radšej nespomínam.

Aký najdlhší čas ste na Lomničáku alebo na Skalnatom plese museli nedobrovoľne zostať?

Raz som na štíte uviazol na jeden celý týždeň. Rekord je však až 41 dní. Vtedy som, naštastie, celkom hore nebol. Nepriaznivé podmienky na cestu domov som prečkal aj s ďalšími kolegami na Skalnatom plese.

Brávate si so sebou do práce „železnú rezervu“ práve pre prípad, že niekde hore uviaznete? Bez čoho nejdete nikdy do služby?

Predovšetkým bez multimetra, šroubováka a skúšačky. Tie mám so sebou aj teraz, keď robíme rozhovor. Vždy si pribalím teplé oblečenie, niečo do dažďa a podľa tradície našich predkov, v batohu nesmie chýbať slaninka a pitie. Musím však povedať, že na Lomnickom štíte aj na Skalnatom plese sa vždy nachádzajú potravinové rezervy, ktoré sú určené pre situácie, ak by sme tu my, alebo aj turisti na nejaký čas museli zostať.

Najkrajšia, najpríjemnejšia situácia, akú ste pri práci zažili?

Najkrajší pocit, aký môže človek mať je, keď zachráni život niekomu inému a to som v Tatrách zažil veľakrát. Po takej udalosti si v duši už po celý život nesiete pocit užitočnosti. Nie som síce záchranár, ale ak som sa ocitol pri situácii, keď niekto potreboval okamžitú pomoc, tak som pomohol. V horách to tak chodí, bez váhania podáme pomocnú ruku, či už kolegovi, turistovi alebo horolezcovi. Ako zvykneme hovoriť, tu sme všetci na jednom lane.

Radšej spomínate na veselé príhody ako na smutné. Máte nejakú obľúbenú, s ktorou sa môžete podeliť aj s našimi čitateľmi?

Rád si spomínam na situáciu, keď sme sa s kolegom snažili natiahnuť lano, ktoré bolo hlboko ovisnuté pod ťarchou ľadu. Potrebovali sme ho opäť napnúť a dostať naspäť hore. Napokon sa mi to podarilo, ale kolega sa práve v tej chvíli lana držal, vyletel s ním do výšky možno aj dvadsať metrov a ostal na ňom visieť.

Aj v tomto prípade ste sa stali záchranárom?

Kolegu zachránil hlboký sneh. Nič iné mu nezostávalo, len doňho skočiť. V tej chvíli to nebolo síce príjemné, ale po čase sme sa na tejto príhode už len dobre zabávali.

Máte predstavu, koľkokrát ste sa za svoju kariéru vyviezli na Lomničák? Nepatríte v tomto smere aj medzi rekordérov?

Nikdy ma nenapadlo počítať, koľkokrát som sa viezol na Lomnický štít. Za 53 pracovných rokov by to bolo určite číslo v tisícoch. Nie je teda vylúčené, že by som mohol byť aj držiteľom nejakého rekordu.