Religionistka: Cirkev stráca dôveru, lebo polarizuje spoločnosť

BRATISLAVA 1. apríla (Dobré noviny) - Na Slovensku neraz počúvame o tom, že naša krajina je kresťanská, že potrebujeme chrániť tradičné hodnoty a kresťanskú kultúru. Tieto vyjadrenie sa najčastejšie opierajú o konštrukt cyrilo-metodskej tradície alebo o výsledky sčítania ľudu, podľa ktorého sa 76 percent občanov hlási k niektorému náboženstvu, z toho 67 percent ku katolíckej cirkvi. O tom, ako to s náboženstvom na Slovensku naozaj je, prišla do relácie KRIŽOVATKY s Mariánom Balázsom porozprávať religionistka Tatiana Podolinská, ktorá je súčasne riaditeľkou Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied. 

Prečítajte si tiež: Mária Čírová si ľahla k dievčatku v kóme a začala spievať. Na to, čo sa stalo potom, nikdy nezabudne

Pohľad do vnútra čísel

Množstvo ľudí, ktorí sa hlásia k viere je jedna vec, ale ak sa bližšie pozrieme do vnútra týchto údajov, zisťujeme kuriózne veci. „Keby nás zaujímalo, koľko z tých 70 percent ľudí, ktorí sa hlásia k nejakému vierovyznaniu, aj takýmto spôsobom naozaj žije alebo sa správa podľa morálneho kódu danej cirkvi, alebo sa zúčastňuje bohoslužieb, zistili by sme, že toto číslo je podstatne nižšie. To sa hýbe niekde okolo 30 percent,“ upozornila Tatiana Podolinská.

Cirkev by sa podľa Podolinskej mala viac zaujímať o tieto čísla do detailov. Hrubé sčítanie obyvateľstva totiž neodráža skutočný vzťah veriacich k cirkvi a dokonca ani k viere samotnej.

Čoraz viac ľudí vieru nepraktizuje

Druhá najpočetnejšia skupina sú ľudia, ktorí sú ateisti alebo v Boha veria, ale svoju vieru nepraktizujú. Religionisti ich nazývajú Nans a práve táto skupina sa v súčasnosti dostáva do popredia. Napríklad v USA za posledných 20 rokov ich počet narástol trojnásobne. „Ja veľmi odporúčam pozrieť sa na krivku krstov, kde máme 30 percentný prepad od deväťdesiatych rokov,“ upozorňuje Podolinská a zdôrazňuje aj dvojnásobný nárast Nansov na Slovensku, pretože „je len veľmi málo pravdepodobné rodina dvoch ľudí bez vyznania vyprodukuje veriaceho človeka“.

Trendom sa stávajú ľudia bez vyznania, taktiež veľmi veľa ľudí z viery odstupuje, alebo neverí. Hovoríme im „hľadači“ alebo „odídení“ ľudia.

Zaujímavé je aj rozdelenie veriacich podľa prostredia, v ktorom žijú, konkrétne pohľad na rozdiely medzi vidiekom a mestom. Na vidieku je viera akoby automatická, ľudia kostoly navštevujú automaticky. Podolinská hovorí o takzvanom pravidle „ženy sú v kostole a chlapi pred kostolom“.

Cirkev stráca dôveru, lebo polarizuje spoločnosť

Podolinská tiež upozorňuje, že po páde totalitného režimu v novembri 1989 sa zvýšil počet veriacich zhruba o 10 percent, avšak omnoho rýchlejšie začala klesať krivka dôvery v cirkev. „Z najsúčasnejších dát z roku 2014 vyplýva, že vyše 90 percent populácie si myslí, že cirkev a duchovní by sa mali venovať výhradne otázkam viery a aktérstvo cirkvi v politike považujú za vyslovene neprijateľné,“ uviedla Podolinská. Snaha o viditeľnosť na politickej scéne a politické hry, ktoré cirkev začala hrať v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, jej v podstate uškodili v očiach veriacich.

Pravdepodobne aj tento aspekt spôsobuje, že cirkev skrátka stráca dôveru. Z prieskumov verejnej mienky vyplýva, že Slováci za najdôveryhodnejšie inštitúcie považujú armádu či Slovenskú akadémiu vied, cirkev sa však v týchto prieskumoch prepadá. Čo z toho vyplýva? Podolinská si myslí, že pre cirkev je to istej miery návod, ako by sa mala správať. „Myslím si, že bežný veriaci od cirkvi očakáva, že bude inštitúciou, ktorá poskytuje bezpečnosť a znižuje polarizáciu spoločnosti. Ale v deväťdesiatych rokoch cirkev spoločnosť polarizovala a myslím si, že do istej miery ju polarizuje stále,“ konštatuje Podolinská a dodáva, že veriaci tento fakt považujú za niečo, čo je v rozpore s učením kresťanstva.

Cirkev trestu sa neangažuje v prospech slušných ľudí

Značná časť intelektuálnych veriacich podľa Podolinskej cirkvi zazlieva aj fakt, že sa nedokázala vysporiadať so svojou minulosťou, najmä ak hovoríme o fašistickom Slovenskom štáte či období komunizmu. „Cirkev má za sebou obrovský morálny kapitál a spoločnosť by mohla posúvať v morálnom duchu slušnej spoločnosti, pretože niet vyššej autority, ako toho, kto cirkev vlastní - Boha,“ upozorňuje Podolinská a dodáva, že cirkev vystupuje v kauzách, ktoré sú vnútorne zaujímavé pre cirkev samotnú, ale vo veciach, ktoré trápia verejnosť a slušného občana, sa neangažuje.

Bežní veriaci cirkvi podľa Podolinskej vyčítajú aj to, že im neposkytuje konkrétne návody, ako žiť svoj život. Konkrétne Rímsko-katolíckej cirkvi navyše veriaci vyčítajú, že je cirkvou trestu či výčitiek a prinášania obetí či utrpenia. To je podľa Podolinskej prax, ktorá je neatraktívna najmä pre mladú generáciu.

Inšpiráciou pre naše cirkvi by mohli byť severské protestantské cirkvi, ktoré sú vnímané ako pozitívny charitatívny hráč na spoločenskej scéne. Svoj vysoký kredit si u ľudí získali práve tým, že ošetrujú sektor vzdelávania, nemocníc, starajú sa o verejné cintoríny a podobne. To všetko navyše robia akoby zdarma, keďže za tieto služby sú platené z daní platenými veriacimi. Na druhej strane ale tamojšia cirkev jasne deklaruje odpočty svojej práce, aby ľudia vedeli, za čo platia.

Tu je ale potrebné otvoriť tému finančnej odluky cirkvi od štátu, na ktorú ale podľa Podolinskej neexistuje dostatočná politická vôľa. Dokonca aj podľa prieskumov verejnej mienky si podľa Podolinskej väčšina veriacich aj neveriacich ľudí želá veľmi striktnú finančnú odluku a hovoria, že cirkev by si na seba mala zarobiť vyslovene sama z príspevkov svojich veriacich. „A vtedy by sa ukázalo, koľko tých veriacich v skutočnosti je,“ dodáva Podolinská.

Viac sa dozviete v rozhovore, v ktorom Tatiana Podolinská popisuje vieru a veriacich ľudí na Slovensku z vedeckého pohľadu.