Dobré noviny
Lezenie po nábytku vymenila za tanečné piruety. Slovenská baletka kraľuje macedónskej tanečnej scéne
Monika Erdöfy
Monika Erdöfy

Lezenie po nábytku vymenila za tanečné piruety. Slovenská baletka kraľuje macedónskej tanečnej scéne

Slovenská baletka je úspešná Macedónsku.
Slovenská baletka je úspešná Macedónsku. — Foto: Koláž DN/Romana Juhanesovičová

Keď bola Romana Juhanesovičová malá, bola postrachom každého starostlivého rodiča. Dnes je z nej úspešná baletka.

O slovenských talentoch, ktoré nám robia dobré meno vo svete a nepíše sa o nich každý deň, sa človek neraz dozvie len tak mimochodom, medzi rečou. Inak to nebolo ani v prípade profesionálnej baletnej tanečníčky Romany Juhanesovičovej (20).  

„Neuveríš, čo vyvádzala dcéra mojich známych, keď bola malá,“ otvorila minule kamoška Silvia tému domácich úrazov a rozrozprávala sa o akejsi Romane, neposednom dievčisku, nočnej more každého starostlivého rodiča. Žiaden strom pre ňu nebol privysoký, žiaden terén nezdolateľný. Provizórne preliezky si robila zo šuplíkov kuchynskej skrinky, zo školských toaliet, z nákupného vozíka... Nie vždy zliezla bez ujmy, pohotovostný personál ju poznal už po krstnom mene. Dodnes má tá „kaskadérka“ energie na rozdávanie, akurát lezenie vymenila za točenie pri ladných piruetách. Nadaná balerína sa postupne vypracovala až na členku prvej baletnej scény v Macedónsku.

Ako 14-ročná odišla študovať tanec do Berlína, neskôr absolvovala najprestížnejšiu baletnú školu na svete – Bolshoi Ballet Academy. Vie, čo to je, tráviť osem hodín denne na špičkách a neustále testovať limity šliach, ale neľutuje, že si vybrala kariéru, kde sa chodí do dôchodku v tridsiatke. „Nikdy som to nemala a ani nebudem mať v balete jednoduché,“ triezvo konštatuje Romana, „ale povedať, že by som to nespravila znovu, by bolo ako oľutovať celý svoj život. Bez tohto všetkého by som to už nebola ja.“

Prečo balet?

Vlastne ani neviem, čím ma balet uchvátil. Ako malá som bola súťaživá, vyžadovala som si veľa pozornosti a bola som rada, keď ma chválili, a myslím, že práve vďaka baletu sa mi toho v detstve dostávalo. Baví ma vidieť, kam až môžem zájsť s pohybom, a čo všetko sa dá vyjadriť tancom. Pozornosť, ktorej sa mi dostane vďaka tancu, si však stále užívam, najmä ak tancujem sólo. Sú to pre mňa veľmi emocionálne a vzácne momenty.

Do baletnej školy v Berlíne si odišla prakticky ako dieťa. Aké to bolo, musieť nárazovo dospieť?

Do Berlína som odišla, keď som mala 14 rokov. Prvý mesiac bol ťažký, ale čím viac som hovorila nemecky, tým to išlo ľahšie. Žila som na internáte a prvý rok som si sama varila. Dokonca si myslím, že mi to vtedy išlo lepšie ako teraz. Vyžadovalo si to veľa sebadisciplíny a určite som bola nútená stať sa zodpovednejšou a postarať sa o seba.

Detské baletné štúdio.
Detské baletné štúdio. Foto: Romana Juhanesovičová

O dva roky neskôr sa ti tvorili dvere na Bolshoi Ballet Academy. Pamätáš si ešte na prijímací pohovor?

Prebiehal v Rusku, a musela som si odcvičiť baletný tréning s triedou ruských dievčat. Pamätám si, že som toho veľa nerozumela, a to bolo dosť stresujúce. Nezdalo sa mi, že by som od ostatných zaostávala, keďže aj ja som bola z dobrej školy, ale určite tam boli mimoriadne talentované dievčatá, na ktorých bolo vidieť ruskú školu už od detstva. Keď ma prijali, bola som šťastná, ale nemyslela som si, že tam budem môcť študovať, kvôli financiám.

Ty si štúdium mohla absolvovať vďaka podpore grantového programu. Koľko inak stojí?

40 000 eur za dva roky. Keď sa dnes pozerám späť, viem, že kvalitné štúdium sa dá určite získať aj za nižšiu cenu. Bohužiaľ, na tejto škole nedávajú štipendiá zahraničných študentom. Byť práve tam bol však môj sen, a preto neľutujem, že som si ho splnila.

Rusi sú známi tvrdou školou, nielen tou baletnou. Môžeš to potvrdiť?  

Myslím, že dnes už učitelia nie sú takí prísni ako bývali. Samozrejme, tréningy boli ťažké, a škola išla od rána až do večera. Počas dňa sme mali len tanečné predmety, takže niekedy sa tanec vyšplhal až na 8 hodín za deň. Zdá sa mi však, že nátlak kládli najmä na ruských študentov.

Foto: Romana Juhanesovičová

Čo povestná súťaživosť medzi baletkami, stretla si sa s ňou už na škole?

Súťaživosť bola, aj medzi zahraničnými, a aj medzi ruskými študentmi. Myslím, že so zahraničnými ľuďmi to bolo ešte vyhrotenejšie. Mala som tam aj pár kamarátov, ale dnes už v kontakte nie sme. S Rusmi som sa nejako špeciálne nebavila. Keď som potrebovala pomoc, nemali s tým problém, ale o kamarátstve sa nedá veľmi hovoriť.

Moskva je ďalej ako Berlín, vo vzdialenosti, v mentalite. Nemala si na akadémii momenty, kedy si sa na to všetko chcela „vykašľať“ a odletieť domov?

Tých bolo veľa! Nielen v Rusku, ale aj tak všeobecne. Niekedy si človek nie je istý, či to, čo si vybral, je tá správna voľba. Myslím, že balet je jedno z povolaní, ktoré treba mať naozaj úprimne rád, aby v ňom človek vydržal. Mama mi ale vždy hovorila, že treba vydržať a vidieť, pretože skončiť sa dá vždy.

Nakoľko zaváži, keď má baletka, čo príde na konkurz, v životopise Bolshoi Ballet Academy?

Riaditelia divadiel sa na to určite pozerajú. Myslím si však, že po skončení školy je s uplatnením problém skoro pre všetkých. Konkurzy sú veľmi ťažké, pretože nikdy neviete, o aký typ tanečníka má riaditeľ záujem. Navyše, veľa vecí prechádza cez kontakty. Z rovnako dobrých tanečníkov si riaditeľ predsa vyberie toho, na ktorého má odporúčanie od známych, poprípade ho pozná.

Foto: Romana Juhanesovičová

Tebe sa hneď po štúdiu podarilo uchytiť sa v ruskom divadle. Aký bol stret s realitou absolventa?

Samotná transformácia zo študenta na zamestnanca mi nepripadala až taká náročná, ale... nebudem prikrášľovať, bol to najťažší rok. Štyri mesiace som čakala na víza a medzitým som tak vyšla z cviku, že mi trvalo pol roka dostať sa späť. Priznám sa, že sme si neporozumeli s vedením súboru a bol to jeden z dôvodov, prečo som odišla. Také veci sa však stávajú. Som vďačná, že táto skúsenosť bola, a som vďačná, že nie dlho.

Potom prišla ponuka z Macedónska, kde tancuješ dodnes. Si spokojná s angažmánom, so životom v tejto krajine?

Áno, pôsobím v Macedónskom národnom balete ako demisólistka. Zatiaľ som spokojná, dostali sa ku mne zaujímavé tanečné úlohy, za ktoré som vďačná a sama som zvedavá, čo príde ďalej. Život tam je veľmi pestrý, najmä vďaka ich balkánskej povahe. Nikto sa pre nič nestresuje, hoci veľa vecí v krajine nefunguje. Macedónci majú momentálne politické problémy, a dúfam, že sa situácia skoro zlepší. Spriatelila som sa však so zopár super ľuďmi, za ktorých som nesmierne vďačná, a na zoznam mi pribudol nový jazyk.

Čo ďalšie baletné ambície? Newyorská scéna?

Ambície určite sú, len na všetko treba správny čas. Treba byť trpezlivý, pracovať na sebe a nazbierať skúsenosti. Nemyslím si, že v Macedónsku ostanem žiť, ale ak by som mala zmeniť súbor, tak už len za taký, v ktorom by som sa dlhodobo usadila. Cestovania mám po krk!

Ako vyzerá tvoj štandardný pracovný deň? Klasika od deviatej do piatej to zrejme nebude.

Každý deň vstávam o siedmej, aby som bola v divadle o deviatej. Hodinu robím strečing a rozcvičujem sa pred tréningom, ktorý trvá každý deň cca hodinu. Nasledujú skúšky na balet, ktorý sa bude najbližšie hrať. Každý deň je iný, niekedy skončím o pol tretej, niekedy večer o deviatej. Cez voľnejšie dni idem rada do fitka v rámci zlepšenia kondície, alebo si po práci sadnem s kamarátmi na kávu.

Skús nám priblížiť pracovný režim dňa D, keď hráš. Mávaš po toľkých rokoch na špičkách ešte trému?

Na začiatku som mávala takú veľkú trému, až sa mi triasli nohy. Každý výstup na javisko je zodpovednosť, ale je pravda, že dnes už trémujem pomenej. Na predstavenie sa veľmi teším a snažím sa užiť si ho. Rada do divadla chodím skoro, aby som sa v pokoji nalíčila, rozcvičila a psychicky naladila na predstavenie. Urobím si pred predstavením kávu, a dávam si pozor na to, aby som netancovala s plným alebo prázdnym žalúdkom.

Foto: Romana Juhanesovičová

Ešte sem-tam aj padáš?

Prvý rok som padla cez blok predstavení Luskáčikov asi trikrát. Raz ale úplne vpredu na javisku, a počula som, ako sa niektorí diváci zľakli. Bola som extrémne unavená a nebola som zvyknutá na toľko predstavení po sebe. Vtedy som plakala, dnes sa na tom smejem, veď nikto nie je perfektný.

Vrcholový tanec, balet zvlášť, je extrémnou záťažou pre telo. Vieš organizmus „prinútiť“, aby si zvykol, alebo je to každodenný boj?

Môj organizmus je za tie roky zvyknutý ako hodinky. Jasné, sú aj dni, kedy je ťažšie vstať z postele, a kedy všetko bolí, ale väčšinou je balet práve mojou motiváciou a neviem sa dočkať, kedy rozhýbem telo. Dôležité je vedieť svoje limity a rozdeliť si energiu na najdôležitejšie veci. Treba správne oddychovať a vedieť sa od baletu aj vzdialiť. Všetko to predsa začína v hlave, a ak nie je psychika na správnom mieste, telo tiež nebude.

Máš nejakú „profesionálnu deformáciu“? Samovoľnú chuť tancovať, keď v obchode hrá klasická hudba alebo zaspávanie v krkolomných polohách?

Myslím, že okrem skoliózy žiadnou špeciálnou deformáciou netrpím. Spím úplne normálne a klasickú hudbu v mojom playliste nenájdete. Je však pravda, že tanečníci sú ohybnejší a tak som nútená často demonštrovať moju ohybnosť pred známymi. Najčastejšie je mi kladená otázka, či v špičkách boli prsty. Pokiaľ nie som v robote, snažím sa udržať si od baletu odstup, aj keď veľakrát s kolegami konverzácia končí pri balete. Asi preto tak rada spoznávam ľudí mimo našej brandže.

Foto: Romana Juhanesovičová

Dotknime sa aj tabuizovanej témy. Medzi baletkami je mnohonásobne viac prípadov porúch príjmu potravy. Ako to vnímaš, celý ten tlak okolo? Balerína musí pôsobiť krehko a zároveň disponovať neskutočnou silou, to je ťažká východisková pozícia...  

Počas môjho pobytu v Moskve som túto záležitosť vnímala dosť intenzívne. V Rusku sa očakáva extrémne vychudnutá postava, na ktorú sa kladie vysoká fyzická záťaž. Videla som, že u mnohých študentov dochádzalo kvôli hladovaniu k úplnému fyzickému vyčerpaniu a to, ruka v ruke so zlým psychickým rozložením, často viedlo k úrazom. Je to mimoriadne nebezpečné hlavne v období dospievania, a určite by sa na to mala klásť väčšia pozornosť. Dospelí v súbore sú už o niečo múdrejší. Uvedomujú si, že správnou stravou a cvičením sa dá dosiahnuť ideálna postava, že takto môžu predísť zraneniam a predĺžiť si trvanie aktívnej kariéry. V takomto vzdelaní tanečníkov západ oveľa viac napreduje.

Keď je reč o strave, aký je tvoj jedálny lístok – preškrtaný skrz-naskrz, alebo ješ všetko?

Dá sa povedať, že jem všetko, ale s mierou. Snažím sa jesť veľa zeleniny a bielkovín, menej karbohydrátov a sladkostí. Niečo sladké si však doprajem každý deň. Necítim sa previnilo, keďže za deň toho veľa spálim. Musím si dávať pozor na množstvo jedla, a snažím sa prijímať potraviny, ktoré moje telo využije ako palivo pre deň. Aj keby som nerobila balet, snažila by som sa udržať si štíhlu postavu a jesť zdravo, pretože to považujem za určitý rešpekt k svojmu telu.

Foto: Romana Juhanesovičová

Čo ti balet DAL a čo VZAL?

Balet mi dal veľa lekcií do života. Tým, že som odišla veľmi skoro z domu, dal mi samostatnosť, precestovala som veľa miest, naučila sa jazyky. Balet mi dal a stále dáva radosť, motiváciu vstať z postele, dosiahnuť denne malé víťazstvá, prekonávať seba samú. Na jednej strane mi tanec dodal veľa odvahy, na druhej strane vyvinul veľa pochybností. Každý deň stojíme pred zrkadlom, hľadáme chyby a porovnávame sa. Stojí to veľa nervov a psychiky. Balet ovplyvnil všetko, od môjho životného štýlu po charakter.

Čo by sa muselo zmeniť, aby si sa vrátila na Slovensko?

Veľakrát nad tým uvažujem, a rada by som sa vrátila. Chýba mi rodina a často mám výčitky, že s ňou netrávim viac času. Myslím, že meniť sa nič nemusí, len na to musí byť správny čas a príležitosť.

Už ste čítali?

Barborka Palušová. / Jedna z posledných fotiek celej rodiny.

Namiesto stužkovej jej pripravovali pohreb. Barborka si nestihla splniť veľký sen, no darovala život

Počas svojho krátkeho života bola anjelik, ktorý všade rozdával…

List od neznámeho dievčaťa zmenil jeho život. Slovák Marián sa vo Vietname zaľúbil a našiel cestu ku káve

Mal som asi naivnú predstavu, že ľudia, čo robia s kávou, sú bohatí, spomína…

Fotograf Miroslav Ondruš a jeho snímka, ktorá ohúrila verejnosť.

Lesník Miroslav Ondruš stál zoči-voči bojujúcim medveďom: Keď odišli, zachvátila ma poľovnícka triaška

Medvedica zaútočila na medveďa a ten sa dlho spamätával z toho, čo sa vlastne…

Seriálový Juan s milovanou Broňou a ich spoločnou dcérkou / Mario Cimarro v Dobrých novinách a Dobrom rádiu

Nikdy nezabudne, ako na pláži uvidel krásnu Slovenku. Mario Cimarro spoznal Broňu po mnohých omyloch

Pozrela sa na mňa s tými svojimi úžasnými modrými očami, až sa…