Pedagogička: Dieťa z domu odchádza celý život. Treba ho nechať ísť a z diaľky mu držať chrbát
Mení sa všetko okolo nás a spôsob výchovy nie je výnimkou. S deťmi však treba hlavne komunikovať a byť trpezlivý.
BRATISLAVA 30. septembra - V dnešnej dobe počúvame z každej strany rôzne rady a návody na výchovu. Dospelí, ktorí zažili pri svojich rodičoch nejakú výchovu, majú tendenciu porovnávať ju s tou dnešnou. Zmena bezpochyby nastala, avšak ako nám v rozhovore prezradila špeciálna pedagogička Zuzana Zimová, bolo by zvláštne, keby sa nezmenila vôbec. „Za tých 30 – 40 rokov sa zmenilo všetko okolo nás. Dnešní rodičia boli malí, keď sme mali úplne iné spoločenské zriadenie. Keď sa spoločensky úplne iné presadzovalo, ako sa presadzuje dnes. Takže ich rodičia ich nemohli naučiť, ako vychovávať deti v dnešnom čase a myslím si že, tak ako sa vyvíja celý svet, tak sa musí vyvíjať aj výchova detí,“ objasnila na úvod Zimová.
Kedysi mali deti možnosť si rodičovstvo „ohmatať“
Ako sa chýb dopúšťali naši rodičia a tiež ich rodičia, tak sa ich dopúšťajú aj tí, ktorí v dnešnom svete vychovávajú svoje ratolesti. Najväčšou chybou je podľa pedagogičky práve veľká neistota zo strany rodiča. Deti totiž potrebujú cítiť istotu a pevného rodiča, ktorý vie, čo robí. „V tomto to majú možno ťažšie tí dnešní rodičia, pretože nemajú takú skúsenosť, toľkokrát ohmatanú, ako mali kedysi deti, keď vyrastali vo viacpočetných rodinách. Tie si to rodičovstvo mohli okukať,“ vysvetlila.
Výchova vyžaduje veľa času a energie
V mnohých rodinách sa v dnešnej dobe stáva, že dieťa je posadené na akýsi „pomyselný trón“. Na otázku, či je to v poriadku, nám pedagogička s úsmevom odpovedala, že nie a vysvetlila to úplne jasne. „Jedno z východných prísloví hovorí: do siedmich rokov je dieťa pánom, do štrnástich sluhom a potom už môže byť partnerom. V našej kultúre tie roky možno nesedia, ale aj teória vzťahovej väzby hovorí, že úplne v tom počiatku života dieťa potrebuje byť rozmaznávané, potrebuje byť plne akceptované a prijímané,“ opísala pre Dobré noviny Zimová. Toto všetko končí vo veku okolo jeden a pol roka a už v troch rokoch by malo byť dieťa plne pripravené na to, aby ho rodičia vychovávali a aby mu zadávali pevné hranice.
Prečo ale potom rodičia dovolia, aby s ich životom a celou domácnosťou dieťa manipulovalo? Zadávať hranice a byť dôsledný si vyžaduje veľa času a energie, tú rodičia nemajú. Príčinou teda môže byť únava, ale aj to, že dieťa pre rodiča nie je úplnou prioritou. „Hovorím to na margo tých rodičov, ktorí sa rozhodli pre rodičovstvo, ale s tým, že sa nestanem otrokom svojho dieťaťa a musím si ponechať svoj život. V istej miere je to dobré, ale pokiaľ prioritou rodiča je niečo iné ako dieťa, tak to dobré nie je. Vtedy rodič ťažko hľadá energiu pre dôslednosť.“
Tablety a telefóny znižujú schopnosť pozorovať svet
Kam sa pozrieme, tam sedí dieťa držiace v ruke tablet alebo telefón. Elektronika je súčasťou dnešných životov a je takmer nemožné sa jej vyhnúť. Rodičia tieto vymoženosti veľmi radi využívajú, ako spôsob rýchlo utíšiť vlastné dieťa. „Vždy sa rodičia snažia dieťa udržať v pokoji. Vtedy je to dobré a nikto nemá silu, aby sa 24 hodín venoval svojim deťom. Ale tablety a mobily sú príliš veľká skratka. Je to niečo, čo je vždy po ruke, deti nemusia byť kreatívne v tom, aby sa zabavili a aby si našli nejakú náplň. Ak ich teda rodičia na toto naučia od malinka, deti nebudú vedieť rešpektovať napríklad rozhovor dospelých pri stole, byť ticho, vydržať, prihlásiť sa o slovo vo vhodnej chvíli. Tie základné komunikačné zručnosti sa u detí nerozvíjajú, pretože sú odstavené od konverzácie,“ objasnila pani Zimová.
V prípade, že sa rozhodneme dieťa so sebou zobrať do reštaurácie alebo medzi ľudí, je potrebné ho zapájať do konverzácie. Dôležité je tiež dbať na to, aby rodič dieťa naučil zapájať sa do rozhovorov. Ide o základné zručnosti, ktoré sa každý z nás musel naučiť. Je treba si uvedomiť, že vlastným deťom viac škodíme, ako im pomáhame, keď im elektronické zariadenia do rúk vkladáme. Deti môžu mať v dôsledku častého používania tabletov a telefónov problém vnímať reálny život. „Znižuje sa ich schopnosť pozorovať živý okolitý svet. Čo ale nerobia len deti, ale aj dospelí. Dnes má málokto trpezlivosť pozorovať okolie a čo sa okolo neho deje. Automaticky chytáme mobily do ruky, kontrolujeme poštu a Facebook,“ konštatuje Zimová.
Deti sa niekedy nevedia zaradiť do kolektívu kvôli rodičom
Pre mnohé mamičky je veľmi ťažké vzdať sa svojho dieťaťa a pomôcť mu vstúpiť do kolektívu. Podľa pedagogičky psychológia hovorí, že dieťa je zhruba v troch rokoch zrelé na to, aby išlo do kolektívu. „Zrelosť má niekoľko rozmerov. Je to o tom, že dieťa je schopné akceptovať cudziu autoritu. Je nachystané prevziať zodpovednosť za to, čo samo robí,“ zdôrazňuje Zimová. Práve tieto faktory spôsobujú komplikácie. Dieťa je totiž zvyknuté na určitý štýl výchovy a zrazu musí rešpektovať „cudzieho“ človeka. Práve na toto by dieťa malo byť pripravené a rodič by mal podporovať pani učiteľky, aby ich dieťa vedelo rešpektovať.
Ďalším rozmerom je schopnosť regulovať svoje potreby. To sa napríklad týka hladu. Dieťa, ktoré už vie pracovať so svojimi potrebami, nemusí jesť hneď, ako dostane hlad, ale vie počkať, kým príde obed. Ďalej by dieťa malo byť schopné dodržiavať režim. „Má to teda veľa podôb, či je dieťa zrelé ísť do kolektívu. Rodičia to niekedy totiž vnímajú tak, že keď sa dieťa rado hráva na ihrisku s deťmi, uzavrú to tak, že túži po spoločnosti detí a môže ísť do škôlky,“ objasnila rozdiel pani Zimová. Priznala aj to, že mnohokrát je problém aj na strane rodiča. Dieťa by príchod do škôlky aj zvládlo, no úzkostlivý rodič to nezvláda. Práve to má za následok, že dieťa zlým spôsobom nastúpi do zariadenia a nedokáže sa zaradiť medzi ostatné deti.
Rodičia sa musia navzájom ctiť a nechať dieťa odísť
Podľa psychologičky robí mnoho rodičov v tom, že zanedbávajú svoj vlastný vzťah. Pritom práve jeho pestovanie je dôležité, aby dieťa mohlo opustiť hniezdo. Dieťa je totiž v ranom veku pripnuté k mame, neskôr rodičia spolu dieťa nesú, lebo je ešte slabé. „Ako dieťa rastie, od rodičov odchádza dopredu a rodičia by mu spolu mali držať chrbát. Preto je dôležité partnerstvo rodičov, aby si rozumeli a ctili sa. Dieťa totiž odíde a oni si ostanú už len dvaja,“ upozorňuje Zimová, ktorá rodičom a partnerom odporúča pestovať spoločné koníčky alebo témy rozhovorov. Práve to podľa nej pomôže prekonať odchod dieťaťa zo spoločného hniezda.
Sociálne siete a zverejňovanie súkromia
Všetky rôzne sociálne siete, ktoré sú nám smrteľníkom prístupné, denne zahlcujú fotografie malých detí. Mamičky svoje ratolesti zachytávajú pri každej možnej situácii a nejedna sa s týmito zábermi delí na svojom účte. Každý sme majiteľom svojho vlastného a je na nás, čo tam budeme zverejňovať. Patria tam ale naše ratolesti? „Niekedy sa tam objavujú veľmi intímne fotky, najmä malých detí. A čo tam už raz je, to tam aj zostane. Nikdy nevieme, či to dieťa, keď bude mať sedem-osem rokov a bude v triede a niekto na neho vytiahne jeho fotku ako malého bábätka na kožušinke, či mu to bude príjemné. Podľa mňa je treba myslieť aj na takéto veci, aby to aspoň boli fotky, ktoré nie sú príliš intímneho charakteru,“ vyjadrila sa k otázke sociálnych sietí a fotografií bábätiek na nich pani Zimová.
Deti treba naučiť zahadzovať šance
Kde je teda zdravá hranica pri používaní fotoaparátov a kamier? Mnoho rodičov už prestáva vnímať svoje dieťa v reálnom svete a všetky výnimočné chvíle vnímajú len cez obrázok, ktorý sa im podarí zachytiť. Sú fotky a videá viac ako spomienka uložená hlboko v duši a srdci? „Myslím si, že to bráni vnímaniu reálneho zážitku. Ja si myslím, že neustále fotenie a neustále natáčanie, ľudí odpája od reálneho zážitku. Je fajn mať pamiatku, ale nemal by to byť jediný pozorovací kanál rodiča, že vidí dieťa len cez mobil,“ vyjadrila svoj názor Zimová.
Vlastné dieťa a všetky chvíle s ním sú výnimočné. Treba si ich uvedomovať a prežívať. Netreba hneď siahať po telefóne, zapínať kameru alebo fotoaparát. „Musíme sa naučiť zahadzovať šance! Je v dnešnej dobe ťažké sa tých šancí vzdávať. Takže, keď má rodič telefón pred sebou a dieťa robí niečo úžasné, cvakne to, lebo čo ak to už náhodou nabudúce neurobí. Toto je možno jedna z veľkých výziev nám dospelým, ako triediť a využívať len niektoré šance, ktoré nám život prináša a naučiť to aj naše deti, lebo tie budú ešte zahltenejšie,“ dodala pani Zimová.
Kedy začať zapájať deti do domácich prác?
Na otázku, v akom veku je vhodné začať deti zapájať napríklad do domáceho upratovania, odpovedala pani Zimová pohotovo: „Okdedy sa vedia hýbať.“ Zimová upozorňuje, že samozrejme, treba deťom dávať úlohy prislúchajúce ich veku, avšak netreba s tým vyčkávať. Nie nadarmo sa totiž hovorí, „ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko“. Spoluzodpovednosť za domácnosť by podľa psychologičky mala byť samozrejmosťou. Navyše, deti to podľa nej aj baví.
Viac na túto tému sa dozviete v našom videorozhovore.
