Prezident udelil 30 osobnostiam vyznamenania, trom in memoriam

Bratislava 8. januára (TASR) - Prezident SR Andrej Kiska ocenil v utorok pri príležitosti 26. výročia vzniku Slovenskej republiky 30 osobností spoločenského a kultúrneho života, z toho troch in memoriam. Štátne vyznamenania si 15 žien a 15 mužov prevzalo z jeho rúk v koncertnej sále Slovenskej filharmónie v bratislavskej Redute.

Na ceremoniáli sa zúčastnil predseda Národnej rady SR Andrej Danko, predseda vlády Peter Pellegrini, predsedníčka Ústavného súdu SR Ivetta Macejková, poslanci Národnej rady SR, viacerí ministri a ďalší predstavitelia verejného života.

Kiska vo svojom prejave zdôraznil, že ocenil ľudí, vďaka ktorým je Slovensko lepším, krajším, múdrejším, slušnejším, spravodlivejším miestom. Ocenení podľa neho najlepšie reprezentujú hodnoty, na ktorých stojí slovenská spoločnosť. Priznal, že rozhodovanie bolo ťažké. "Tých, ktorí by si dnes ocenenie zaslúžili, je na Slovensku viac. Známych či neznámych občanov krajiny, na ktorých môžeme byť hrdí," poznamenal Kiska.

Prezident sa podľa svojich slov rozhodol oceniť nielen výnimočné individuálne výkony, ale ľudí, ktorí vzbudzujú hrdosť, podnecujú lásku k Slovensku a napĺňajú príbeh Slovenska sebavedomím, rešpektom a citom. "Skutočných lídrov, ktorí ukazujú, ako prekonávať prekážky a inšpirovať ostatných. Ľudí, ktorí pomáhajú tvoriť, chrániť a rozvíjať identitu Slovenskej republiky," priblížil.

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy získali Klára Orgovánová, Katarína Zavacká, Ľubomír Longauer, Darina Kárová, Alexej Fulmek, Veronika Velez-Zuzulová, Jana Juráňová, Zuzana Žirková, Richard Stanke, Ján Kuciak (in memoriam), Dušan Mitana, Daniela Hantuchová, Péter Hunčík, Jana Dubovcová, Ladislav Snopko a Magdaléna Vášáryová. Vojenský druh tohto ocenenia získal Svetozár Naďovič.

Radom bieleho dvojkríža II. triedy prezident ocenil Josefa Abrháma a Dagmar Burešovú (in memoriam).

Pribinov kríž I. triedy si odniesli Miroslav Žbirka, Marián Valko, Jana Želibská, Mária Omastová, Veronika Rácková (in memoriam), Gyula Zalabai, Roman Patkoló, Radoslav Danilák, Mária Jasenková, Zuzana Kumanová a Pavel Cheben.

Udeľovanie vyznamenaní, najmä štátnych, je významnou formou uznania zásluh občanov SR aj iných štátov. Ide o morálne a spoločenské ocenenie vynikajúcich jednotlivcov, výnimočne aj vojenských útvarov a vojenských zväzkov, ktoré majú zástavu. Právo udeľovať štátne vyznamenania patrí k tradičným kompetenciám hláv štátov. Štátne vyznamenania sú rady (vyššie) a kríže (nižšie). Prezident udeľuje aj Rad Andreja Hlinku, Kríž Milana Rastislava Štefánika a Medailu prezidenta SR.

Profily vyznamenaných osobností:

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy

1. KLÁRA ORGOVÁNOVÁ

Narodila sa 13. apríla 1956 v Prešove. Pôvodne chcela byť lekárkou. V roku 1983 však ukončila štúdium klinickej psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (UPJŠ) v Košiciach. Od roku 1992 organizovala tréningy a prednášky pre domáce a zahraničné organizácie - komunikačné tréningy pre samosprávy, policajtov, rómske organizácie, zástupcov menšín, prednášky pre sociálnych pracovníkov okresných a obecných úradov, väzníc. Atestáciu z klinickej psychológie urobila na Inštitúte ďalšieho vzdelávania lekárov a farmaceutov v Bratislave. V roku 1985 získala na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach doktorát z klinickej psychológie. V období rokov 1984 - 1988 absolvovala výcviky a certifikáty v oblasti psychoterapie a klinickej psychológie.

V roku 1994 začala pôsobiť v Správnej rade Nadácie škola dokorán, v roku 1995 v Rómskom poradnom výbore pri organizácii Projekt etnických vzťahov (Project of Ethnic Relations - PER) v Princetone v USA, od roku 1997 v Správnej rade Nadácie Občan a demokracia (Minority Rights Group - Slovakia). V roku 2000 bola členkou Rady vlády SR pre národnosti a o rok neskôr začala pracovať v Medzinárodnom výbore pre práva menšín (Minority Rigths Group) v Londýne. Pôsobila na Úrade vlády SR ako splnomocnenkyňa vlády SR pre rómske komunity.

Poskytovala konzultácie pre domáce a medzinárodné inštitúcie - Radu Európy, Poradnú skupinu pre Rómov v Štrasburgu, Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), Úrad demokratických inštitúcií a ľudských práv (Office of Democratic Institutions and Human Rights) vo Varšave, pre Delegáciu Európskej komisie, Phare programy v Bratislave a UNDP Slovensko. Tridsať rokov sa sústredene venuje zlepšeniu postavenia vylúčených rómskych komunít na Slovensku.

Prezident SR udelil Kláre Orgovánovej štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie a o ochranu ľudských práv a slobôd.

2. SVETOZÁR NAĎOVIČ

Generálmajor vo výslužbe, Svetozár Naďovič, sa narodil 5. júla 1939 vo Vrádišti pri Skalici. Po absolvovaní Vojenskej akadémie v Brne, v špecializácii tankovej a automobilovej techniky a Akadémie generálneho štábu ozbrojených síl v Moskve pôsobil vo funkcii náčelníka štábov viacerých tankových divízií.

V roku 1982 získal hodnosť generálmajora a v roku 1990 bol ustanovený náčelníkom Správy pre zabezpečenie odchodu sovietskych vojsk z Československa. Svoju najväčšiu úlohu splnil 27. júna 1991. V Armáde Slovenskej republiky potom pôsobil v najvyšších funkciách až do odchodu do výslužby v roku 1997.

Prezident SR udelil Svetozárovi Naďovičovi štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, vojenský druh, za mimoriadne zásluhy o obranu a bezpečnosť Slovenskej republiky.

3. KATARÍNA ZAVACKÁ

Narodila sa 12. novembra 1940 v Bratislave. Vyštudovala bratislavskú Právnickú fakultu Univerzity Komenského (UK). Od roku 1970 pôsobí v Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied (SAV). Dominantnou oblasťou jej záujmu a výskumu sú právne, politické a cirkevné dejiny Slovenska v 20. storočí a presadzovanie a ochrana ľudských práv a občianskych slobôd.

Prezident SR udelil Kataríne Zavackej štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, o ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj v oblasti právnych vied.

4. ĽUBOMÍR LONGAUER

Narodil sa 2. júna 1948 v Banskej Bystrici. V novembri 1989 protestoval proti zvrátenej demonštrácii sily a žiadal očistu verejného života od stalinských živlov a ich metód. O štvrťstoročie neskôr znel hlas Ľubomíra Longauera na podporu založenia Slovenského múzea dizajnu, pre ktoré zozbieral desaťtisíce artefaktov a archiválií.

Po roku 1990 bol vysokoškolským pedagógom. Ako grafický dizajnér spolupracoval s vydavateľstvami a galériami, je tvorcom stoviek knižných obálok, plagátov, značiek. Za knihu Vyzliekanie z kroja získal Cenu Dominika Tatarku.

Prezident SR udelil Ľubomírovi Longauerovi štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry, výtvarného umenia a dizajnu.

5. DARINA KÁROVÁ

Narodila sa 31. júla 1951. Meno skalickej rodáčky Dariny Károvej je neodmysliteľne späté s festivalom Divadelná Nitra, ako jeho riaditeľky, dramaturgičky i manažérky. Vďaka jej nasadeniu sa na Slovensku už tretie desaťročie odohráva kultúrny zázrak, originálne podujatie s medzinárodnou reputáciou, vynikajúcimi hosťami, vďačným obecenstvom i okruhom spolupracovníkov zapálených pre divadlo.

V polovici 90. rokov minulého storočia spolu s ďalšími umelcami neváhala protestovať proti svojvôli moci aj na námestiach. Spoluzakladala Otvorené fórum Zachráňme kultúru, ktoré prispelo k politickej zmene vo voľbách na jeseň roku 1998.

Prezident SR udelil Darine Károvej štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry a divadelného umenia a za šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.

6. ALEXEJ FULMEK

Narodil sa 3. februára 1966 v Bratislave, začínal ako kultúrny redaktor, neskôr prinášal reportáže z krajín, kde zúrila vojna. Dnes je riaditeľom vydavateľstva Petit Press a predsedom predstavenstva v slovenskej Asociácii vydavateľov tlače.

"Usilujeme sa dobro a pravdu, niekedy nemotorne, niekedy s prehnaným gestom, niekedy aj negramotne a občas pri tom úsilí niekomu aj neprávom ublížime," napísal vo svojom komentári pri príležitosti 25. výročia založenia denníka Sme, ktorý vydáva a založil spolu so šéfredaktorom Karolom Ježíkom a investorom Petrom Vajdom. Noviny vznikli ako odpoveď na aroganciu moci, ktorá chcela obmedziť slobodu slova v zaniknutom denníku Smena.

Prezident SR udelil Alexejovi Fulmekovi štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, o budovanie demokratickej spoločnosti a o rozvoj vydavateľskej činnosti.

7. VERONIKA VELEZ-ZUZULOVÁ

Narodila sa 15. júla 1984 v Bratislave. Najúspešnejšia lyžiarka modernej histórie Slovenska v alpských disciplínach, predovšetkým však v slalome a obrovskom slalome reprezentovala našu krajinu na štyroch zimných olympijských hrách, naposledy v juhokórejskom Pjongčangu. Počas šestnástich sezón v pretekoch Svetového pohára stála tridsaťkrát na stupňoch víťazov, z toho päť razy tieto preteky opanovala. V celkovom hodnotení slalomu bola dva razy druhá, a dva razy tretia. A spolu s ďalšími tromi slovenskými zjazdármi sa na majstrovstvách sveta v roku 2017 postarala aj o prekvapivé, no zaslúžené druhé miesto Slovenska v tímovej súťaži.

Prezident SR udelil Veronike Velez-Zuzulovej štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti športu a za šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.

8. JANA JURÁŇOVÁ

Narodila sa 19. februára 1957 v Senici. Vyštudovala ruštinu – angličtinu, odbor prekladateľstvo. Po skončení štúdia pracovala okrem iného ako dramaturgička Divadla pre deti a mládež v Trnave, kde v spoluautorstve s Blahom Uhlárom vytvorila inscenáciu Téma Majakovskij. Od roku 1990 pôsobila v Slovenských pohľadoch a súčasne pracovala ako komentátorka rádia Slobodná Európa. V tomto období sa podieľala na založení Slovenského centra PEN klubu a Nadácie Milana Šimečku. V roku 1992 s Janou Cvikovou a ďalšími ženami založila feministický vzdelávací a publikačný projekt ASPEKT.

Pre Divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici napísala v roku 2011 hru Reality snov, ktorú divadlo uviedlo v réžii Ivety Škripkovej. Autorka píše aj texty pre rozhlas, najmä rozhlasové pásma a rozhlasové hry. Novelu vo forme feministickej detektívky Utrpenie starého kocúra s podtitulom mor(t)alitka napísala v roku 2000. Dielo vyšlo aj v maďarskom jazyku. Finalistkou súťaže Poviedka '99 s textom Malá nočná príhoda sa stala Jana Juráňová v roku 1999. Román Orodovnice (Aspekt 2006) bol nominovaný na literárnu cenu Anasoft, podobne ako aj parabiografický román Žila som s Hviezdoslavom (2008), ktorého preklad vyšiel v angličtine v americkom vydavateľstve Calypso. Juráňová napísala aj dielo - rozhovor s Agnešou Kalinovou pod názvom Mojich 7 životov. Kniha dostala Cenu Egona Erwina Kischa 2013. Vo svojej ostatnej knihe Cudzie príbehy (2016) spojila známa prozaička a dramatička tri príbehy: sú civilné, uštipačné, ironické, melancholické, no predovšetkým zrelé, plné rešpektu voči životnej sile svojich protagonistiek. Spisovateľka sa skryto i otvorene venuje tolerovanej sociálnej nespravodlivosti a sleduje, ako súčasný bežný život často vyrastá z vlákien minulého režimu a aké metódy klamania nám pomáhajú ukryť pred nami samotnými to, čo vidíme.

Prezident SR udelil Jane Juráňovej štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, o ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj literárnej činnosti.

9. ZUZANA ŽIRKOVÁ

Narodila sa 6. júna 1980 v Bojniciach. Na majstrovstvách sveta v basketbale žien debutovala v roku 1998 a až do roku 2011 reprezentovala Slovensko vrátane letných olympijských hier v Sydney. Pôsobila v niekoľkých euroligových kluboch vrátane toho najúspešnejšieho – SCP Ružomberok. Trikrát v basketbalovej Eurolige slávila víťazstvo. V súčasnosti je hlavnou trénerkou tímu Young Angels Košice.

Prezident SR udelil Zuzane Žirkovej štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti športu a za šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.

10. RICHARD STANKE

Narodil sa 12. januára 1967 v Šali. Od detstva pôsobil v rozhlasovej detskej dramatickej družine. Prvý raz daboval už ako sedemročný a jeho prvé stretnutie s kamerou bolo v inscenácii Červená lentilka. Záujem o herectvo ho po krátkom čase strávenom štúdiom žurnalistiky priviedol na Vysokú školu múzických umení (VŠMU) v Bratislave.

Medzi najznámejšie inscenácie a filmy, v ktorých účinkoval, patrí Dievča z jazera (1978), Kúzelné mestečko (1982), Alžbetin dvor (1986), Obyčajný špás (1989), Na krásnom modrom Dunaji (1994), O dve slabiky pozadu (2004), či seriály Zborovňa (1999), Rodinné tajomstvá (2005), Ordinácia v ružovej záhrade (2007) alebo Pustina (2016). Televíznych divákov zabával v improvizačnej relácii Partička (2009). Svoj hlas prepožičal mnohým postavám v dabingu.

V novembri 2016 sa Richard Stanke stal držiteľom výročnej ceny Literárneho fondu (LF) za postavu biskupa Eduarda Vergérusa v inscenácii Fanny a Alexander s prihliadnutím na dabingovú postavu vo filme Dobrodružstvá Hucka Finna a za réžiu Rozprávok bratov Grimmovcov. Na doskách Slovenského národného divadla (SND) hral v adaptácii nesmrteľného románu Charlotte Brontëovej Jane Eyrová, v dramatizácii Flaubertovej Madame Bovary alebo v pôvodnej slovenskej hre Petra Lomnického Strach.

Vo voľných chvíľach herec rád cestuje a rekreačne lyžuje. Angažuje sa aj v dianí vo verejnom priestore, v Asociácii súčasného divadla alebo pri udalostiach, ktoré výrazným spôsobom ovplyvňujú a menia charakter krajiny, v ktorej žijeme.

Prezident SR udelil Richardovi Stankemu štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie a o rozvoj v oblasti kultúry, divadelného a filmového umenia.

11. JÁN KUCIAK

Narodil sa 17. mája 1990 v Štiavniku. V jeho talente sa snúbila trpezlivosť, precíznosť, špičková investigatívna novinárska práca. Bol skromný, málo ľudí ho poznalo ako novinára. Pôsobil v redakcii spravodajského webu Aktuality.sk.

Odmalička mal silný zmysel pre spravodlivosť, v odkrývaní podstaty zla odvážne pokračoval vo svojom povolaní. Uvedomoval si, že odhaľovať prepojenia medzi vysokou politikou a organizovaným zločinom môže byť nebezpečné.

Podľa prokurátora ÚŠP zavraždenie Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny výstrelmi z pištole kalibru 9 mm, ku ktorému došlo 21. februára 2018 v ich dome vo Veľkej Mači, malo súvisieť s jeho prácou novinára. Spolu so svojou snúbenicou Martinou Kušnírovou chceli žiť v lepšej krajine – a zaplatili za to svojimi životmi.

Úkladná vražda prebudila Slovensko. Desaťtisíce ľudí sa postavili za spoločenské a politické zmeny. Za to, aby sme odkaz Jána Kuciaka napĺňali úsilím o lepšie Slovensko.

Prezident SR udelil Jánovi Kuciakovi štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam, za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie a o rozvoj v oblasti žurnalistiky.

12. DUŠAN MITANA

Narodil sa 9. decembra 1946 v obci Moravské Lieskové. Začal študovať žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) v Bratislave, po roku však prestúpil na Vysokú školu múzických umení (VŠMU), kde sa venoval filmovej a televíznej dramaturgii. Po skončení štúdia dva roky pracoval ako redaktor literárneho časopisu Romboid. Od roku 1975 žije ako profesionálny spisovateľ v Bratislave. Píše prózu, poéziu, eseje a venuje sa filmovej a televíznej scenáristike.

Do literárneho života sa zapojil otvoreným listom básnickej skupine Osamelí bežci, publikovaným v časopise Mladá tvorba. Knižným debutom Psie dni (1970) sa Dušan Mitana zaradil do silnej generácie spisovateľov, ktorí v tom desaťročí razantne vstúpili do slovenskej literatúry. Vysokú úroveň si zachovala aj jeho druhá zbierka poviedok Nočné správy (1976) či známa novela Patagónia, ktorá vyšla v štyroch vydaniach. Po poviedkach nasledoval spoločensko-kritický román s detektívnou zápletkou Koniec hry (1984) a po ňom postmoderný román Hľadanie strateného autora (1991), ktorý je autorovou výpoveďou o jeho nazeraní na svet i na princípy a zmysel vlastnej tvorivej činnosti.

Bibliografiu Dušana Mitanu dopĺňa napríklad aj poviedková kniha Slovenský poker (1993), fantasticko-faktografický román s vesmírnou zápletkou Návrat Krista (1999) alebo esej Pocity pouličného našinca (1998). Napísal aj dve básnické zbierky Krutohry (1991) a Maranatha (1996). Okrem toho je autorom scenárov k viacerým televíznym filmom nakrúteným podľa literárnych predlôh iných autorov (Škola lásky, Dynamit, Albert, A pobežím na kraj sveta, Plukovník Chabert).

V roku 2005 vyšiel Mitanovi román Zjavenie, ktorý bol nominovaný do finále literárnej ceny Anasoft litera (2006). Za rovnaké dielo získal spisovateľ Prémiu Literárneho fondu za rok 2005 a Hlavnú cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2005.

Prezident SR udelil Dušanovi Mitanovi štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry, prozaickej tvorby a literárnej činnosti.

13. DANIELA HANTUCHOVÁ

Viacnásobná najlepšia tenistka Slovenska, víťazka siedmich turnajov WTA v dvojhre a deviatich v štvorhre Daniela Hantuchová sa narodila 23. apríla 1983 v Poprade. Vďaka nej získalo Slovensko jedno z troch doterajších víťazstiev v Hopmanovom pohári a v roku 2002 aj doposiaľ jediné víťazstvo v najvyššej súťaži reprezentačných družstiev v ženskom tenise, vo Fed Cup-e. Okrem toho je držiteľkou tzv. kariérneho Grand Slam-u, keď postupne zvíťazila v zmiešanej štvorhre na všetkých štyroch najdôležitejších turnajoch na svete.

"Úžasná hráčka a osobnosť!", tak sa s ňou v roku 2017 po takmer dvadsiatich rokoch na profesionálnom tenisovom okruhu lúčili bývalé súperky a spoluhráči.

Prezident SR udelil Daniele Hantuchovej štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti športu a za šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.

14. PÉTER HUNČÍK

Narodil sa 25. mája 1951 v Šahách. Vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. V decembri 1989 sa stal zakladajúcim šéfredaktorom prvých nezávislých novín v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike (ČSFR) - NAP. Vo funkcii poradcu prezidenta ČSFR Václava Havla pôsobil v rokoch 1990 - 1992. Američan Mark Palmer a Péter Hunčík spolu s ďalšími kolegami v polovici roku 1992 založili spoločnosť s ručením obmedzeným CET 21 (Central European Television for 21st Century) s plánom zriadiť komerčnú televíziu v šiestich európskych krajinách. Jednou z nich bola dnešná česká televízia Nova. V rokoch 1993 až 2003 pôsobil ako riaditeľ nadácie Sándora Máraiho. Od roku 2003 bol hosťujúcim profesorom na Carleton University v kanadskej Ottawe a Wesley University v USA. Hunčík vykonáva komunikačné tréningy v rôznych častiach sveta. Expert pre komunikáciu je autorom kníh TAS: Tension Anticipation System, SPON: Systém prognózovania ohnísk napätia.

V roku 2012 bol nominovaný na ocenenie Krištáľové krídlo v kategórii publicistika a literatúra.

Medzinárodne rešpektovaný psychiater, publicista a spisovateľ s darom nevšedného humoru, znalec mentálneho stavu stredoeurópskeho prostredia, o problémoch nielen rozpráva, ale sa aj aktívne vkladá do ich riešenia.

Prezident SR udelil Péterovi Hunčíkovi štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, o ochranu ľudských práv a slobôd a rozvoj literárnej činnosti.

15. JANA DUBOVCOVÁ

Narodila sa 22. júna 1952 v Žiline. V roku 1975 vyštudovala Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Krátko pracovala na osobnom oddelení na Bytovom podniku Bratislava I. Od júna 1976 do konca novembra 1979 bola právničkou na Obvodnom národnom výbore Bratislava I. V rokoch 1979 - 1986 pôsobila ako právnička v ČSTK na Slovensku a do júla 1987 potom na Podnikovom riaditeľstve OZ Bratislava.

Od 1. novembra 1988 do 14. septembra 1989 pôsobila ako justičná čakateľka na Krajskom súde v Banskej Bystrici a od 1. novembra 1990 do 20. januára 1999 bola sudkyňou na Okresnom súde v Banskej Bystrici. Od 21. januára 1999 bola Jana Dubovcová predsedníčkou Okresného súdu v Banskej Bystrici.

V historicky prvých voľbách na funkciu ombudsmana SR v roku 2002 bola kandidátkou Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ) a Asociácie slovenských nezávislých sudcov. Poslanci Národnej rady (NR) SR ju v 1. kole do tejto funkcie nezvolili. Podporilo ju 28 poslancov, 61 bolo proti a 28 sa zdržalo hlasovania. V parlamentných voľbách 12. júna 2010 bola na kandidátke SDKÚ-DS. Kvôli kandidatúre do NR SR v roku 2010 rezignovala na funkciu sudkyne, predsedníčky senátu a predsedníčky okresného súdu. V NR SR Jana Dubovcová nahradila v roku 2012 Pavla Kandráča vo funkcii verejného ochrancu práv. Vo verejnej voľbe Dubovcovú podporilo 76 zo 140 prítomných poslancov. Tento post zastávala do 28. marca 2017.

Počas jej kariéry v súdnictve Dubovcová získala Medzinárodnú cenu Svetovej banky Jill Gill's Memorial za prácu na zavedení náhodného prideľovania spisov sudcom a súdneho manažmentu a optimalizáciu súdnej sústavy a taktiež najvyššie ocenenie Transparency International za anketu o korupcii na súde a zavádzanie programu náhodného výberu sudcu na všetky súdy. V apríli 2014 jej veľvyslanec Spojených štátov amerických na Slovensku Theodor Sedgwick udelil cenu Human Rights Defender.

Prezident SR udelil Jane Dubovcovej štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, o ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj práva a spravodlivosti.

16. LADISLAV SNOPKO

Narodil sa 9. decembra 1949 v Košiciach. Po ukončení strednej školy krátky čas študoval medicínu, no keďže mu bola bližšia profesia archeológa, zúčastnil sa na archeologickom výskume hradu Devín nad rovnomennou obcou, mestskou časťou Bratislavy. V rokoch 1970 - 1976 študoval na Katedre všeobecných dejín a archeológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Počas vysokoškolského štúdia sa zoznámil s mnohými významnými osobnosťami slovenskej kultúry, vedy i politiky. V rokoch 1976 - 1988 viedol Snopko výskum lokality Gerulata v bratislavskej časti Rusovce. Organizoval podujatia Koncert mladosti (1976), Blues na Dunaji (1980-1987), Folkfórum, Gitariáda (od roku 1981). Tieto akcie sa vymykali z oficiálnej kultúrnej línie, preto boli kontrolované Štátnou bezpečnosťou (ŠtB). Písal príspevky do novín a časopisov (Večerník, Ľud, Mladé rozlety, Populár). V rokoch 1982 - 1989 písal sprievodné bulletiny festivalu Bratislavské jazzové dni.

K politike sa Snopko dostal ako organizátor alternatívnej kultúry, aj ako ochranár v iniciatíve Bratislava nahlas. V rokoch 1988 - 1989 bol vedúcim sekretariátu Kruhu priateľov českej kultúry na Slovensku. V novembri 1989 patril medzi zakladajúcich členov hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN, 19. novembra 1989) a bol jedným z protagonistov novembrovej revolúcie. Spolu s Martinom Bútorom zorganizovali 10. decembra 1989 pochod pod heslom "Ahoj Európa", počas ktorého prešli tisíce Bratislavčanov cez otvorenú Železnú oponu do Rakúska. Od roku 1989 až po zánik VPN v roku 1991 bol Snopko členom Koordinačného centra.

Ministrom kultúry bol L. Snopko v troch vládach: vo vláde národného porozumenia Milana Čiča (29. marca 1990 - 26. júna 1990), kde nahradil vo funkcii Ladislava Chudíka. Potom v prvej vláde Vladimíra Mečiara (od 27. júna 1990 do apríla 1991) a vo vláde Jána Čarnogurského (23. apríla 1991 - 24. júna 1992). V roku 1990 sa stal poslancom Slovenskej národnej rady (SNR). Pôsobil ako hlavný koordinátor kultúry, vzdelávania, športu a turistiky krajín Stredoeurópskej iniciatívy (SEI), patril medzi zakladateľov fondu kultúry Pro Slovakia, časopisu Profil súčasného výtvarného umenia. Bol riaditeľom Kultúrnych zariadení Petržalky.

Vo februári 2012 ho vláda Ivety Radičovej vymenovala za riaditeľa Slovenského inštitútu v českej Prahe. Po roku a pol bol z funkcie odvolaný (dôvodom bol fakt, že ako diplomat zasahoval do politiky cudzieho štátu. Pri voľbe prezidenta v Českej republike bol pri vyhlasovaní výsledkov v štábe kniežaťa K. Schwarzenberga, január 2013). Niekoľko funkčných období po sebe bol Snopko poslancom Bratislavského samosprávneho kraja (BSK).

Prezident SR udelil Ladislavovi Snopkovi štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, o budovanie demokratickej spoločnosti a o rozvoj v oblasti kultúry.

17. MAGDALÉNA VÁŠÁRYOVÁ

Narodila sa 26. augusta 1948 v Banskej Štiavnici do učiteľskej rodiny. Otec bol stredoškolský učiteľ literatúry a matka vyučovala nemčinu. V roku 1971 absolvovala štúdium sociológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave.

Filmový svet zaujala temperamentná dievčina s naivným detským výrazom už vo veku šestnásť rokov v snímke Senzi mama (1964). Režisér Stanislav Barabáš nakrútil v roku 1967 svoje úspešné dielo, televíznu adaptáciu Dostojevského poviedky Krotká, ktorá získala Veľkú cenu Grand Prix, Zlatú nymfu na Medzinárodnom televíznom festivale (MTF) v Monte Carle v Monaku v roku 1968. Hlavné úlohy v snímke stvárnili Ctibor Filčík a vtedy mladučká Magda Vášáryová.

V období rokov 1970 - 1989 postupne hrala v Divadle na Korze, Divadle Nová scéna a v Slovenskom národnom divadle (SND). Bola predstaviteľkou hlavných úloh v mnohých filmoch a televíznych inscenáciách. Jej najslávnejšie filmy sú Marketa Lazarová (1967), Zbehovia a pútnici (1968), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969), Radúz a Mahulena (1970), Rusalka (1977), Krutá ľúbosť (1978). Zažiarila hlavnou postavou Maryšky v snímke Jiřího Menzela Postřižiny (1980). V iskrivom príbehu s vôňou leta podľa predlohy Bohumila Hrabala excelovala okúzľujúca Slovenka Magda Vášáryová spolu s českou hereckou špičkou Jaromírom Hanzlíkom, Jiřím Schmitzerom a Rudolfom Hrušínskym.

Známy americký režisér Jay Pakula chcel Magdu Vášáryovú obsadiť do snímky podľa adaptácie bestselleru Williama Styrona o hrôzach koncentračného tábora Sofiina voľba (Sophie's Choice) z roku 1982.

Po Nežnej revolúcii v roku 1989 sa začala venovať politike. Na začiatku 90. rokov minulého storočia prijala ponuku prezidenta Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) Václava Havla na funkciu veľvyslankyne ČSFR v Rakúsku. Vykonávala ju od apríla 1990 do januára 1993. Bola iniciátorkou a zakladateľkou Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku v Bratislave, ktorá začala činnosť 15. októbra 1993. Pôsobila v nej sedem rokov.

V roku 1999 neúspešne kandidovala na post slovenskej hlavy štátu.

V roku 2000 sa vrátila k diplomacii, pôsobila na poste veľvyslankyne SR v Poľskej republike. Poľský minister zahraničných vecí Adam Daniel Rottfeld odovzdal 18. februára 2005 vo Varšave slovenskej veľvyslankyni Magde Vášáryovej vysoké štátne vyznamenanie. Diplomatka si prevzala Komandérsky kríž s hviezdou Radu za zásluhy Poľskej republiky na záver svojej misie v Poľsku. Vášáryovej prepožičal toto vyznamenanie poľský prezident Aleksander Kwasniewski za prínos k rozvoju vzťahov medzi oboma krajinami. Od 21. februára 2005 zastávala funkciu štátnej tajomníčky Ministerstva zahraničných vecí (MZV) SR. Do tejto funkcie ju nominovala Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDKÚ), ktorej členkou sa stala v máji 2005. Po parlamentných voľbách v roku 2006 sa stala poslankyňou Národnej rady (NR) SR za SDKÚ-DS, 12. decembra 2013 stranu opustila.

Je zakladateľkou a predsedníčkou Správnej rady Via Cultura (NGO), zakladateľkou Inštitútu pre kultúrnu politiku, od roku 2013 predsedníčkou najstaršieho slovenského spolku žien Živena a internetového časopisu Kultúrny kyslík.

Za herecké výkony doma i v zahraničí získala viaceré ocenenia. V roku 2017 získala v Košiciach na medzinárodnom filmovom festivale Art Film Fest (AFF) cenu Hercova misia spolu s českým hercom Ondřejom Vetchým.

Magdaléna Vášáryová je sestrou nemenej slávnej herečky Emílie Vášáryovej a manželkou humoristu a dramatika Milana Lasicu.

Prezident SR udelil Magdaléne Vášáryovej štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry, divadelného a filmového umenia, medzinárodných vzťahov a za šírenia dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.

Rad Bieleho dvojkríža II. triedy

1. JOSEF ABRHÁM

Josef Abrhám sa narodil 14. decembra 1939 vo vtedajšom Protektoráte Čechy a Morava v Zlíne. Je pravnukom slovenského evanjelického farára a spisovateľa Jozefa Hollého. Prvé herecké skúsenosti získal pri štúdiu u Andreja Bagara na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave, z ktorej po dvoch rokoch prestúpil na pražskú Divadelnú fakultu Akadémie múzických umení (DAMU). Začínal v Divadle na Vinohradech, neskôr sa stal dôležitým členom novovzniknutého Činoherného klubu a hral tiež na scéne pražského Národného divadla.

Pred kamerou Abrhám debutoval v treťom ročníku na DAMU vo filme Strop (1961) v réžii Věry Chytilovej. Súčasne si zahral malú úlohu v detektívke Vladimíra Čecha Kde alibi nestačí (1961). Potom prišla veľká herecká príležitosť s rozsiahlou rolou milovníka vo filme Neschovávejte se, když prší (1962) a drobná postava Datla vo vojnovej dráme Transport z ráje (1962). V 60. a 70. rokoch 20. storočia stvárnil Josef Abrhám rad krásnych úloh, napríklad v snímkach Každý den odvahu (1964), Partie krásného dragouna (1970), Holka na zabití (1975), Marečku, podejte mi pero! (1976). K jeho nezabudnuteľným rolám nepochybne patrí ústredná postava kníhkupca Dalibora Vránu v legendárnej komédii Vrchní, prchni! (1980). Veľký herecký talent predviedol Abrhám tiež v úlohe spisovateľa a dramatika Karla Čapka v životopisnej dráme Člověk proti zkáze (1989) a aj predtým ako slávny Jaroslav Hašek vo filme Velká cesta (1963).

Českého leva získal v roku 1993 za najlepší mužský herecký výkon roka vo filme Jana Hřebejka Šakalí léta (1993). Ďalej hral vo filmoch Všichni moji blízcí (1999), Návrat ztraceného ráje (1999), Pánská jízda (2004) a v Hřebejkovej Kráske v nesnázích (2006).

Najznámejšou televíznou úlohou vyhľadávaného herca sa stala rola záletného lekára a neskôr primára chirurgického oddelenia Arnošta Blažeja v seriáli Nemocnice na kraji města (1977). Seriál ovenčený prívlastkami, ako špičkový, geniálny alebo fenomenálny sa dočkal aj pokračovaní s názvom Nemocnice na kraji města po dvaceti letech (2003) a Nemocnice na kraji města - nové osudy (2008). Josef Abrhám stvárnil MUDr. Blažeja v oboch pokračovaniach, i keď mu podľa vlastných slov pripadalo riskantné, aby sa herec predviedol v jednej postave niekoľkokrát. "Tej role sa už nezbavím. Do smrti budem pre divákov Blažej", vyjadril sa Abrhám.

V roku 1976 sa jeho manželkou stala populárna česká herečka Libuše Šafránková a o rok neskôr sa im narodil syn Josef Abrhám mladší, ktorý sa živí ako scenárista a režisér. Okrem mnohých iných ocenení je Josef Abrhám držiteľom Ceny ministra kultúry Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (1991).

Prezident SR udelil Josefovi Abrhámovi štátne vyznamenanie, Rad Bieleho dvojkríža II. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry, divadelného a filmového umenia a za všestranný rozvoj vzťahov medzi Českou republikou a Slovenskou republikou.

2. DAGMAR BUREŠOVÁ

Dagmar Burešová sa narodila 19. októbra 1929 v Prahe. Vyštudovala na Právnickej fakulte Karlovej univerzity. Po štúdiách nastúpila do advokátskej komory a špecializovala sa na pracovné právo.

Česká advokátka obhajovala ostravských baníkov v sporoch o odškodné po úrazoch, ako aj disidentov stíhaných normalizačným režimom.

Do politiky Burešová vstúpila hneď v decembri 1989, stala sa ministerkou za Občianske fórum (OF). V prvých slobodných voľbách v roku 1990 kandidovala za OF do Českej národnej rady (ČNR) a stala sa jej predsedníčkou. Z vysokej politiky odišla v roku 1992, keď neúspešne kandidovala za Občianske hnutie. Ako ministerka spravodlivosti pôsobila v rokoch 1989 - 1990, ako predsedníčka Českej národnej rady v rokoch 1990 - 1992.

V období normalizácie obhajovala vyše stovku ľudí, napríklad spisovateľa Milana Kunderu či publicistu Ivana Medka. Zastupovala tiež Libušu Palachovú, matku Jana Palacha, a to v spore s poslancom Vilémom Novým, ktorý o Palachovom upálení v januári 1969 vyhlasoval klamstvá. Burešová sa rozhodla za česť upáleného študenta bojovať, aj keď vedela, že nemôže vyhrať. Tento prípad pripomenul i televízny film poľskej režisérky Agnieszky Hollandovej "Horiaci ker" (2013). Burešovú sledovala a vypočúvala Štátna bezpečnosť (ŠtB). V roku 2002 dostala od vtedajšieho prezidenta Českej republiky Václava Havla Rad T. G. Masaryka. Advokátsku prax ukončila Burešová zo zdravotných dôvodov v roku 2008. Zomrela v Prahe 30. júna 2018.

Prezident SR udelil Dagmar Burešovej štátne vyznamenanie, Rad Bieleho dvojkríža II. triedy in memoriam, za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti práva a spravodlivosti a za všestranný rozvoj vzťahov medzi Českou republikou a Slovenskou republikou.

Pribinov kríž I. triedy

1. MIROSLAV ŽBIRKA

Miroslav Žbirka sa narodil 21. októbra 1952 v Bratislave.

Muzikantská dráha tohto speváka, skladateľa a gitaristu začala už v 15-tich so skupinou Modus klub, potom to boli orchestre Vlada Hronca a Gustáva Offermana. V roku 1976 obnovili s Jankom Lehotským skupinu Modus a prišla prvá úspešná štvorročná etapa. V júni 1977 vyhrali Bratislavskú lýru so skladbou Úsmev. V roku 1977 mal Miro Žbirka na lýre aj vlastnú skladbu Zažni, ktorej text mu napísal Ján Štrasser. Keď sa v Moduse začali kopiť rozpory, odchádza aj z Lacom Lučeničom. Ešte s Modusom nahral v roku 1980 Miro Žbirka aj prvú vlastnú platňu s názvom Doktor sen. Z nej je duet s Marikou Gombitovou V slepých uličkách. S Lacom Lučeničom a Dušanom Hájekom založili skupinu Limit. Druhú LP platňu Sezónne lásky nahrával už s Limitom. Žbirka bol za éry Československa prvým slovenským zlatým slávikom za rok 1982. V júni 1983 vyhral Bratislavskú lýru so skladbou Nechodí. Zároveň v tom čase vychádza tretí album s názvom Roky a dni. V 90. rokoch bol naďalej úspešný, dokladujú to albumy Samozrejmý svet z roku 1994 a v roku 1997 album Meky. V októbri 2001 vydal úspešný Modrý album. V rokoch 2002, 2004 a 2005 bol slovenským zlatým slávikom. V septembri 2007 vyšla jeho dvojkompilácia najväčších hitov s názvom 22x2. V závere októbra 2009 vydal nový štúdiový album s názvom Empatia. V apríli 2011 vyšiel na DVD filmový dokument Empatia v obrazoch alebo Londýn očami Mira Žbirku. Symphonic Album vydal 17. októbra 2011, ponúka tucet Žbirkových piesní nanovo nahraných v aranžmánoch so symfonickým orchestrom. K životnému jubileu – šesťdesiatinám - vyšiel 15. októbra 2012 Miro Žbirka – Complete Box, ktorý ponúka celkom 15 diskov, na ktorých sú štúdiové albumy, bonusové skladby a singel Made In Abbey Road s piesňami, ktoré nahral v slávnom londýnskom štúdiu. V októbri 2015 predstavil v Prahe aj Bratislave nový dvojalbum Miro, tiež nahrávaný v Abbey Road. V septembri 2016 koncertoval na turné Road To Abbey Road. Špeciálnym hosťom na koncertoch v Prahe a Bratislave bola Marika Gombitová. V apríli 2017 vydal singel a klip Voľný deň. V júni 2017 dostal ako prvý slovenský spevák Artist's Mission Award / Hercova misia na Filmovom festivale Park Film Fest v Trenčianskych Tepliciach za účinkovanie vo filme Neberte nám princeznú, v ktorom stvárnil jednu z hlavných úloh. Tabuľku so svojím menom pripevnil na Most slávy. Jeho podobizeň zaradila Česká mincovňa do série Slavíci ve zlatě. V máji 2018 vydal nový singel Dievča, ktorý avizoval vydanie nového albumu. Ten vyšiel pod názvom Double Album 5. októbra 2018. Nahrával ho v legendárnom londýnskom štúdiu 3 na Abbey Road, obal mu navrhla výtvarníčka Míla Fürstová, ktorá žije v Londýne.

Prezident SR udelil Miroslavovi Žbirkovi štátne vyznamenanie, Pribinov kríž I. triedy, za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti populárnej hudby.

2. MARIÁN VALKO

Celosvetovo najcitovanejší slovenský vedec Marián Valko sa narodil 28. februára 1963 v Bratislave a jeho život je spätý s dnešnou Fakultou chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity (STU) v Bratislave. Pôsobí na nej aj ako vedúci oddelenia fyzikálnej chémie na Ústave fyzikálnej chémie a chemickej fyziky.

Vo svojej mimoriadnej vedeckej práci sa venuje komplexnej analýze úlohy kovov v živých systémoch, čím výrazne prispieva k objasneniu úlohy voľných radikálov v biosystémoch. V roku 2015 ho vydavateľ Web of Science, ako jediného zo Slovenska, zaradil do databázy vysoko citovaných vedcov. V roku 2016 sa stal Osobnosťou vedy a techniky na Slovensku.

Prezident SR udelil Mariánovi Valkovi štátne vyznamenanie, Pribinov kríž I. triedy, za mimoriadne zásluhy o hospodársky rozvoj Slovenskej republiky a významné vedecké výsledky v oblasti fyzikálnej chémie.

3. JANA ŽELIBSKÁ

Večná snúbenica jari, tak pomenoval kritik Pierre Restany výstavu Chuť raja v roku 1973 v Paríži. Jej tvorkyňa, protagonistka stredoeurópskej neoavantgardy a rodáčka z Olomouca Jana Želibská, ktorá sa narodila 3. mája 1941, zanechala v slovenskom výtvarnom umení trvalú pečať.

V 60. rokoch minulého storočia sa inšpirovala pop-artom, v ďalších dvoch desaťročiach v prostredí neoficiálnej výtvarnej scény tvorila diela akčného a konceptuálneho umenia, venovala sa postmodernému objektu a inštaláciám. V 90. rokoch 20. storočia bola priekopníčkou videoartu. Priniesla nekonvenčný, neraz ironický pohľad na tabuizované témy erotiky a telesnosti, ženskej krásy a rodových stereotypov. Stvárnila pominuteľnosť všetkého okolo nás, glosovala ekologické výzvy. To všetko s vtipným nadhľadom a zmyslom pre paradox.

Prezident SR udelil Jane Želibskej štátne vyznamenanie, Pribinov kríž I. triedy, za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti výtvarného umenia.

4. MÁRIA OMASTOVÁ

Uznávaná a oceňovaná vedkyňa Mária Omastová, pôvodom z podtatranskej obce Batizovce, sa narodila 7. marca 1962.

Po štúdiu fyzikálnej chémie na vtedajšej Chemickotechnologickej fakulte Slovenskej technickej univerzity (STU) v Bratislave od roku 2008 úspešne pôsobí ako vedúca vedecká pracovníčka na Ústave polymérov Slovenskej akadémie vied. Je aj členkou predsedníctva Slovenskej akadémie vied (SAV). V roku 2016 získala titul Vedkyňa roka za aplikáciu nanotechnológií v interdisciplinárnom výskume polymérnych kompozitov a nanokompozitov so zameraním na senzory, biosenzory, aktuátory a solárne články.

Prezident SR udelil Márii Omastovej štátne vyznamenanie, Pribinov kríž I. triedy, za mimoriadne zásluhy o hospodársky rozvoj Slovenskej republiky a významné vedecké výsledky v oblasti chémie polymérov.

5. VERONIKA RÁCKOVÁ

Veronika Rácková sa narodila 8. januára 1958 v Bánove (okres Nové Zámky. Po štúdiu lekárstva na Univerzite Karlovej (UK) v Prahe a ročnom pôsobení na internom oddelení v nemocnici v Bánovciach nad Bebravou emigrovala, aby sa mohla stať rehoľnou sestrou Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého a naplno sa venovať misijnej činnosti. Od roku 2010 pôsobila v oblasti mesta Yei v Južnom Sudáne. V noci 16. mája 2016, pri návrate z nemocnice, kam odviezla tehotnú pacientku očakávajúcu dvojičky, na ňu zaútočili vojaci Sudánskej ľudovej oslobodeneckej armády a postrelili ju.

"Nemôžem opustiť ľudí v Sudáne, pretože ich milujem." Na farskom cintoríne sv. Jozefa Lutaya zostane "jej telo navždy. So zemou a ľuďmi, ktorým slúžila celým svojím srdcom a životom."

Prezident SR udelil Veronike Ráckovej štátne vyznamenanie, Pribinov kríž I. triedy in memoriam, za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti prevencie zdravia a misionárskej činnosti.

6. GYULA ZALABAI

Narodil sa 12. apríla 1960 v Šahách. Od roku 1983, teda od skončenia vysokoškolských štúdií na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, pracuje v spoločnosti, ktorá pokračuje v slávnej česko-slovenskej tradícii šľachtenia obilnín. Je autorom najkomplexnejšieho a najúspešnejšieho šľachtiteľského programu husto siatych obilnín, a podľa niektorých aj vizionárom so schopnosťou predvídať požiadavky každej doby na vhodnú odrodu, pre každé počasie, pre každý svetadiel a podnebné pásmo, ekonomiku či požiadavky na špeciálnu výživu.

Prezident SR udelil Gyulovi Zalabaiovi štátne vyznamenanie, Pribinov kríž I. triedy, za mimoriadne zásluhy o hospodársky rozvoj Slovenskej republiky a významné vedecké výsledky v oblasti šľachtiteľstva.

7. ROMAN PATKOLÓ

Odkedy žilinský rodák Roman Patkoló, narodený 6. februára 1982, vymenil husle za kontrabas, spod jeho rúk sa rinú hlboké tóny neuveriteľného pochopenia pre rytmus a harmóniu.

Interpretácii sólovej kontrabasovej literatúry a komornej tvorby sa učil na konzervatóriu v Žiline a na mníchovskej Hochschule für Musik und Theater. Vo svojich 24. rokoch sa stal jedným z najmladších profesorov hudby v Európe. Je považovaný za najlepšieho kontrabasistu sveta. Dlhé roky pôsobí ako sólista v orchestri Opernhaus v Zürichu vo Švajčiarsku. V roku 2018 získal prestížnu nemeckú cenu Opus Klassik v kategórii "Inštrumentalista roka".

Prezident SR udelil Romanovi Patkolóovi štátne vyznamenanie, Pribinov kríž I. triedy, za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti interpretačného umenia.

8. RADOSLAV DANILÁK

Narodil sa 28. februára 1969 v Prešove, štúdium elektrotechniky dokončil na Technickej univerzite v Košiciach. Architekt prelomových čipov, ktorý pred dvomi rokmi založil a úspešne rozvíja firmu s ambíciou paradigmaticky zmeniť pohľad na zdanlivo neriešiteľné problémy fyzikálnych vlastností čipov určených pre najväčšie datacentrá a najvýkonnejšie počítače.

Stál pri zrode zásadných inovácií pri spracúvaní a ukladaní dát, pri zvyšovaní výkonnosti a znižovaní energetickej spotreby počítačových čipov a úložných diskov.

Prezident SR udelil Radoslavovi Danilákovi štátne vyznamenanie, Pribinov kríž I. triedy, za mimoriadne zásluhy o hospodársky rozvoj Slovenskej republiky v oblasti podnikania a informačných technológií.

9. MÁRIA JASENKOVÁ

Lekárka Mária Jasenková, pôvodom z Trstenej, sa narodila 13. marca 1972. Vyštudovala 2. Lekársku fakultu Univerzity Karlovej (UK) v Prahe, so špecializáciou v odbore pediatria – detská onkológia. Založila a riadi neziskovú organizáciu Plamienok, ktorá sa stala priekopníckou v rozvoji detskej domácej paliatívnej a hospicovej starostlivosti a terapie pre ťažko choré deti a ich rodiny. Dodnes v nej pracuje ako lekárka,

Prezident SR udelil Márii Jasenkovej štátne vyznamenanie, Pribinov kríž I. triedy, za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti zdravotníctva, detskej onkológie a paliatívnej starostlivosti.

10. ZUZANA KUMANOVÁ

Etnografka a historička Zuzana Kumanová sa narodila 27. januára 1970, pôvodom je z Považskej Bystrice.

Od roku 1994 sa vo svojom výskume venuje kultúre a dejinám Rómov. Predsedníčka združenia In Minorita, ktoré sa angažuje aj v zlepšení postavenia rómskych žien, v rámci projektu "Ma bisteren!, Nezabúdajme!", vytrvalo pátra po obetiach rómskeho holokaustu na Slovensku a rozpráva zabudnuté či nepoznané príbehy jeho mnohých obetí.

Prezident SR udelil Zuza