Uznávaný český pedagóg: Materské školy nevznikli pre potreby detí, sú výmysel dospelých

BRATISLAVA 10. februára - Uznávaný český pedagóg Jiří Halda je expertom na predškolskú zrelosť dieťaťa a problematiku výchovy detí. Do povedomia najmä českej verejnosti sa dostal ešte minulý rok, keď spolu s pedagógom Marekom Hermanom spísali petíciu odstupujúcej ministerke školstva, ktorá niesla názov Dvojročné deti do škôlky nepatria. Práve tento názor Jiří Halda zastáva aj dnes.

V rozhovore pre Dobré noviny prezradil nielen to, že materské škôlky sú podľa neho iba moderným výmyslom, ale vysvetlil aj to, prečo otec nikdy nedokáže vo výchove tých najmenších detí plnohodnotne zastúpiť matku, prečo sú súrodenci pre dieťa dôležitejší ako spolužiaci a tiež to, ako dokáže človeka na celý život ovplyvniť fakt, že ho ako dieťa umiestnili do jaslí.  

Hoci v dnešnej dobe sme zvykutní skôr na to, že matky svoje deti odkladajú do materských škôlok s úplnou samozrejmosťou a jasle takisto už nie sú výnimkou, Jiří Halda zastáva názor a zároveň vyzýva všetky matky a rodičov, aby polročné či ročné deti neumiestňovali do žiadnych inštitúcií, pretože práve tým „úplne necitlivo pretŕhame ich absolútnu telesnú a citovú závislosť na mame“. Kedy je teda podľa Haldu ideálny čas umiestniť dieťa do inštitúcie a čo robiť, ak je matka sama a jednoducho musí aj to najmenšie dieťa dať do jaslí? Viac sa dozviete v rozhovore.

Kedy je podľa vás vhodný čas na to, aby išlo dieťa do škôlky? Dá sa to vôbec ohraničiť vekovo, alebo je naozaj každé dieťa iné?

Najprv je potrebné si ujasniť, ako materské školy vlastne vznikli - nevznikli pre potreby detí a pre ich kognitívny a sociálny vývoj. Od začiatku to boli zariadenia pre stráženie detí zamestnaných matiek. Na materských školách vlastne nie je veľa prirodzeného. Nikde v prírode neuvidíte spolu toľko rovnako starých mládať na malom priestore. Takže materské školy sú výmysel dospelých a treba k nim tak pristupovať.

Na druhej strane je ale fakt, že civilizácia si to tak vymyslela, pretože v skupine sa jednak učíme rýchlejšie a jednak sa aj deti skôr prispôsobia režimu skupiny. S tým zase počítajú vyššie stupne vzdelávania - no a dospelí môžu tiež pracovať a zvyšovať si štandard. Vhodný čas pre nástup do materskej školy je vlastne tá najzodpovednejšia alchýmia - alebo by skôr mala byť. Zeme, v ktorých normu pre zaškolenie ohraničuje iba vek, skôr či neskôr „spláčou nad výdělkem“ - kvalitné normy na pripravenosť detského vedomia na nástup do materskej školy sú naša budúca zodpovedná úloha.

Vhodný čas na nástup do školy je limitovaný emočnou a sociálnou pripravenosťou dieťaťa s prihliadnutím na to, že kvalita emočného vývoja dominuje nad tým sociálnym - v tomto veku deti takmer výhradne napodobňujú. Náš sociálny vývoj (a samozrejme aj ten rozumový) je svojou kvalitou a kvantitou priamo závislý na kvalite a kvantite emočného vývoja. Komplikáciou je, že to je u každého dieťaťa naozaj odlišné - či už z dôvodov genetických alebo z dôvodu rodinných tradícií, sociálnych stereotypov či iných, napríklad náboženských dôvodov.

Ako rodič rozozná, že dieťa je naozaj pripravené nastúpiť do škôlky?

Dovolím si opraviť otázku - rodič tvorí pripravenosť. Rozoznať jej dostatočnú kvalitu by mali skôr učiteľky v materskej škole. Je treba pripomenúť, že od stráženia detí sme sa dostali k tomu, že predškolský vývoj detí sa stal novým vedeckým odborom a najväčší odborníci sú po pediatroch naozaj pani učiteľky. Nepoznám obetavejšie ženy ako tú hromadu nenápadných hrdiniek, ktoré sa s tou neprebernou paletou dôsledkov nezrelosti u detí stretávajú.

Dieťa by malo poznať cestu do škôlky. Tam, kam cestu poznáme, sa menej bojíme.

Ale možno konštatovať, že tých parametrov nie je mnoho a dajú sa jednoducho zhrnúť do týchto oblastí: 1. dieťa sa rodí ako jedinec úplne závislý na mame. A to ako somaticky (je celkom bezbranný a odkázaný na starostlivosť), tak aj emočne - k jeho nasýteniu mliekom patrí aj pocit nasýtenia nehou, záujmom a intimitou. Takže prvým predpokladom je stav, ktorý by som nazval emočnou autonómiou. Teda stav, kedy sa dieťa nebojí, že po zatvorení dverí škôlky sa s mamou už nikdy neuvidí. Toto emočné „otužovanie“ je vlastne vedenie k citovej nezávislosti. A test je jednoduchý - pred nástupom do škôlky by dieťa malo byť schopné prespať u babičky (alebo tety či kamarátky, prosto u niekoho, s kým má dieťa intímny vzťah), bez toho, že by sme si večer volali. Babička si jednoducho dieťa odvedie, niečo spolu podniknú, večer sa najedia a idú spať - žiadna panika a strach. Prípadne babička upokojí možnú clivotu za mamou slovne a dotykmi. 2. Dieťa by malo poznať cestu do škôlky. Ak je to možné, (niekto to môže mať ďaleko) mala by mama s otcom a s dieťaťom cestu do materskej školy opakovane peši absolvovať - tam, kam cestu poznáme, sa menej bojíme... Je to katastrofa, ako deti neustále premiestňujeme autami - absolútne im tým nepomáhame ani s vývojom priestorovej orientácie, s otužovaním či s budovaním adaptačných procesov.

3. Aby sa dieťa cítilo sebaisté, potrebuje sa cítiť nielen emočne sýte, ale tiež potrebuje mať istotu, že sa bez mamy zaobíde - tým myslím samostatnoť v sebaobsluhe. Dieťa by malo byť schopné sa samo obliecť a prezliecť, obuť a prezuť, najesť sa, vysmrkať a utrieť si zadoček. Intimita všetkých týchto aktivít je zrejmá - treba si uvedomiť, že aj keď dieťa nastupuje do škôlky dobre pripravené, aj tak si 6-7 mesiacov zvyká na nové prostredie a nových ľudí. Takže vlastne mu s intímnou sebaobsluhou majú pomáhať láskavé, ale aj úplne cudzie ženy. Vplyv na vývoj sexuality je vďaka tomuto skyte veľmi rizikový.

Aký je váš názor na jasle a to, že niektoré matky kvôli práci či iným povinnostiam naozaj musia dať aj ročné či dokonca polročné dieťa do jaslí? Aký vplyv to môže mať najmä neskôr na dieťa?

Mamy v ťažkej, spravidla samoživiteľskej situácii to majú zložité. Ale opäť pripomínam, že zodpovednosť pri výbere otca dieťaťa, nastavenie pravidiel vo vzťahu a dohodnutá deľba o starostlivosť sú mimoriadne dôležité. A už samotná otázka vlastne avizuje, že sa bavíme o matkách, ktoré niečo z toho podcenili - samozrejme sa vopred ospravedlňujem tým, ktoré zažili náhlu partnerskú stratu. Nástup tak malého dieťaťa do jaslí ho, samozrejme, celoživotne poznamená. Je to vek, kedy ešte dieťa nemá ako pochopiť to, že toto nie je to isté, čo mama a týmto vlastne úplne necitlivo pretrhneme jeho absolútnu telesnú a citovú závislosť na mame. Jeho hlaným podnetom, ktorým sa orientuje, je mamina vôňa. Je to zabudnutý a podceňovaný fakt. Nikto jednoducho nevonia ako mama. A mamina vôňa je vodítkom k tomu, aby sa dieťa upokojilo, cítilo sa bezpečne a milované. Keď si musí zvykať na menej dotykov od niekoho, kto vonia inak, spravidla to vyrieši tým, že čas strávený bez mamy doslova len tak prežije. Nie je neznámy fakt, že ľudia, ktorí absolvovali jasle, majú väčšie problémy s úzkosťou, so vzťahmi, s vôľou a výkonnosťou. 

Ľudia, ktorí absolvovali jasle, majú väčšie problémy s úzkosťou, so vzťahmi, s vôľou a výkonnosťou.

Ale keď sa nedá nič robiť, nedá sa nič robiť. To, že sa v minulosti podieľalo na východe detí viac ľudí, (ľudia bývali spolu a zastupovali sa) malo tú výhodu, že sa cez mamu s ostatnými ľuďmi dieťa zžilo. To, že mama predá dieťa inej, cudzej žene, je väčší problém, ako sa zdá. Ale deti zjavne všetky tieto obtiaže prekonávajú po storočia, takže sa stále spoliehame na to, že to „nejako“ zvládne. Ale som veľkým odporcom inštitúcie jaslí, (nie tých obetavých žien, ktoré tam pracujú) pretože sme tak bohatá spoločnosť, že si môžeme dovoliť podporovať niekoľko matiek v núdzi v tom, aby svojim deťom zaistili lásku, pozornosť a opateru, ktorú nevyhnutne potrebujú. Som hlboko presvedčený, že dôvodom civilizačného sociálneho úpadku anglosaskej kultúry nie je nič iné, ako to, že sme si zle nastavili štandardy starostlivosti o deti. Preferujeme tú materiálnu a úplne sme podcenili tú intímnu a emotívnu - a z nespokojného citovo hladného dieťaťa vyrastie nespokojný, citovo hladný dospelák. Ale opakujem, ak je to naozaj nutné, je treba si čo najviac zralostných oblastí „nacvičiť“ a pokúsiť sa o tom s dieťaťom hovoriť a „pomaznať ho do zásoby“.

Na Slovensku a v Česku ešte stále prevláda trend, že matka zostáva na materskej zväčša po dobu celých 3 rokov. V zahraničí je to však často iné a nie je nezvyklé, že matky sa do práce vracajú aj po pol roku, niekedy možno aj skôr. Aká doba je podľa vás ideálna na to, aby matka zostala s dieťaťom doma? Dá sa to vôbec zovšeobecniť?

Áno, dá. Vývoj mozgu je dnes ľahko merateľná oblasť. Keby som mohol prihovoriť za deti, podporoval by som mamy na materskej (nemám rád to druhé slovo dovolenka - každá obetavá mama vie, že to dovolenka nie je) aspoň do štyroch rokov. Nezabudnite, že ešte pred sto rokmi boli mamy s deťmi doma a deti sa okolo nich motali a keď potrebovali, ten kúsok dôležitej pozornosti si naplnili. Pri tom sa naučili starať jedno o druhé a hlavne - všetko sa pozorovaním a postupným zapájaním sa od mamy naučili. Dnešné deti sú absolútne nesamostatné.

A je tu ešte druhá vec - súrodenecké vzťahy. Je dosť nepochopiteľné, že sa odborníci ani verejnosť nezaujímajú o to, že vzťah medzi súrodencami je to, čo tvorí našu životnú kapacitu pre vzťahy. Takže je nepochopiteľné, že dieťa môže byť v materskej škôlke, aj keď je jeho mama s mladším súrodencom doma. Ako rodinný terapeut s rodinami najčastejšie riešim dve témy - zle riešený detský vzdor a absolútne neutešený súrodenecký boj. S módou zaškoľovania maličkých detí nesúhlasím a trúfam si tvrdiť, že je to v určitom ohľade pre spoločnosť aj výhodné, pretože sa deti skôr naučia splynúť s inštitúciami a stanú sa na nich v podstate závislými. Je to riešenie, ktoré sa našou skreslenou časovou optikou nielen do budúcnosti nevyplatí, ale už teraz sa nám vlastne nevypláca. Tie „epidémie“ rôznych porúch, systematický nárast spotreby liekov u detí aj dospelých, rast konzumácie alkoholu - to všetko má s týmto príčinnú súvislosť. A že je to dobrý biznis, ukazuje aj to, ako sa stále viac a viac spochybňuje vplyv nízkeho detstva na „poruchovosť“ v dospelosti. 

Takže byť s deťmi doma aspoň do troch rokov (aspoň po dobu tzv. neosloviteľného obdobia) je v skutočnosti v prospech detí a my sa musíme naučiť oddeliť to, čo je pohodlné či výhodné pre nás dospelých a čo je v skutočnosti v záujme dieťaťa a jeho emočnej a sociálnej pohody. Najmä v dnešnej dobe, ktorá je unikátna tým, že sa po prvýkrát v histórii naša kultúra ocitá v systematickom dostatku. Keď bolo treba deti „odložiť“ z existenčných dôvodov, bolo to rozhodne niečo iné ako dnes. 

Čo hovoríte na otcovskú dovolenku? Môže otec plnohodnotne zastúpiť matku a myslíte si, že bude čoraz viac mužov v budúcnosti využívať túto možnosť?

Otec matku plnohodnotne zastúpiť nemôže a už vôbec nie do troch rokov. Vtedy je dieťa celkom ovládané svojou závisloťou na mame. Áno, niekoľko otcov to skúsi a niekedy aj uspejú. Väčšina otcov sa o deti stará nesprávne alebo nedostatočne. Je tu dôležitý historický aspekt - otcovia v histórii do výchovy zasahovali relatívne málo - odišli do práce a vracali sa neskoro, pretože mali čo robiť, aby svoju rodinu uživili. Situácia sa otočila v prospech hromady voľného času, tak s ním teraz musíme nejako naložiť. Preto by som otázku otočil - keď sa mama ponáhľa do práce, pretože pravdepodobne zarába viac ako otec, (ospravedlňujem sa za to zjednodušenie, je tu viac jednotlivých dôvodov) je s jej emotivitou voči dieťaťu niečo zle. Naozajstný, hlboký materinský cit vyvoláva v žene paniku z ich rozdelenia.

Dnešné vzťahy sa tak vzdialili optimu toho, čo deti potrebujú... Je treba si uvedomiť, že celý život sa stretávame s našimi sociálnymi a emočnými vtlačkami. Keď mama dostala nehy a pozornosti málo, pretože jej mama musela z akýchkoľvek dôvodov do práce, jej deti majú vtlačok, že „takto sa to robí“. Takže ja neupodozrievam tieto mamy z toho, že by svoje deti nemali rady. Skôr samy nerozumejú tomu, že dieťa potrebuje toľko lásky, koľko potrebuje. Nie toľko, koľko je v našej rodine zvykom dávať.

A potom je tu ten hlavný dôvod - otec nevonia ako mama. A aj pri tej najlepšej opatere nemôže dieťa upokojiť len svojou prítomnosťou. Otec je od toho, aby oceňoval za šikovnosť a nastavil tým dieťaťu pocit individuálnej hodnoty či ceny. Mama je prijatie, pocit bezpečia a mäkká teplá náruč - stačí si spomenúť na to, ako reagujeme na neprítomnosť mamy, keď ako deti ochorieme. Takže nie je to riešenie, naše archetypálne úlohy nemožno obísť, i keď sa o to snažíme. V histórii sa tieto nápady vždy obrátili proti ľuďom.

Často sa môže stať aj to, že dieťa síce na škôlku pripravené je, no je to možno práve matka, ktorá má problém odpútať sa. Ako sa to dokáže preniesť na dieťa a čo by mala matka robiť, aby tomu zabránila?

O tom sme sa už bavili. Mama je tá, ktorá má dieťa na samostatný život pripraviť. Je to po bezpodmienečnom prijatí jej hlavná úloha. Veď predsa všetci vieme, že dieťa si samostatnosť pýta samo - obdobie „ja sám/sama“ je obdobím, kedy dieťa prežíva triumf svojej samostatnosti a pomáha mu to vo veľmi ťažkom uvedomení si, že existuje aj niekto iný ako mama. Pokiaľ má mama problém odpútať sa od dieťaťa, je treba jej pomôcť v hľadaní problému v jej vnútri. Spravidla zväčša zistíte, že bola sama nejako citovo zanedbávaná. Takisto je tu aspekt modernej doby - diktatúra mladosti. Mám pocit, že niektoré mamy udržujú svoje deti v „batoľaťom“ stave, aby mali pocit, že nestarnú.

Deťom sa málo venujeme a svoju pozornosť a nehu im nahrádzame médiami, tabletmi a smartfónmi. 

Ale vážne - mamina úloha je pomôcť dieťaťu dosahovať prirodzenú a čo najskoršiu samostatnosť. Nie je úplne novou informáciou, že na motivovanej samostatnosti je závislý rozvoj voľných procesov. Takže sa to dá zjednodušiť na fakt, že dnešná civilizačná choroba menom prokrastinácia je svojím spôsobom spôsobená nedostatočným citovým a funkčným osamostatňovaním dieťaťa. Aby som sa priznal, máločo ma desí ako tri fakty - všetko deťom dáme, ale čo najskôr sa ich zbavujeme, takže sa nedokážu na nič tešiť. Málo sa im venujeme a svoju pozornosť a nehu nahrádzame médiami, tabletmi a smartfónmi. A po tretie - vôbec deti nevedieme k samostatnosti. Máločo ma desí viac ako chladne vedené dieťa, ktorému matka slúži. 

Takže odpoveď je jasná - taká mama potrebuje pomoc, podporu, vedenie.

Čo robiť v prípade, že naozaj moje dieťa je to, ktoré ráno vyplakáva, kričí, nechce sa pustiť rodiča a počas pobytu v škôlke je nemožné ho upokojiť. Ako vyzerá ideálny prístup rodiča a aj učiteľa k takémuto dieťaťu? Predpokladám, že spolupráca bude kľúčom a čakať, že to raz prejde asi nie je tým najlepším riešením...

Na toto som odpovedal v predchádzajúcich otázkach. Je potrebné zistiť, v akej citovej situácii je dieťa. Ak je citovo úplne závislé na rodičoch, je terba „nacvičovať“ jeho samostatnosť - násilným predávaním dieťaťa pani učiteľke ho nenávratne poškodzujeme, najmä ubližujeme jeho sebadôvere a dôvere v ostatných ľudí. Ďalším rizikom je materská úzkosť, ktorú si mama neuvedomuje, ale dieťa ju vníma. Deti na rozdiel od nás toľko nepremýšľajú, ale zato intenzívne prežívajú - takže si všimnú veci, ktoré my vôbec nevidíme.

Ďalším dôvodom kriku môže byť aj najprv neuvedomelá, alebo už prebiehajúca kríza medzi rodičmi. Vzťah medzi mamou a otcom je druhým hlavným zdrojom bezpečia. Vo všetkých týchto prípadoch ale rodičia potrebujú podať pomocnú odbornú ruku. Ono dieťa, za ktoré robí všetko mama, vlastne musí prežívať paniku, keď odídu jeho „služby“. Pani učiteľky predsa neštudujú pedagogiku a psychológiu na to, aby deťom utierali nos a zadok. Jednoduchá odpoveď ale nie je - každý si musí svoju zmenu odmakať. Odborník je len sprievodcom - zodpovednosť a práca je na rodičoch. 

Niektoré matky v súčasnosti zastávajú aj taký názor, že dieťa škôlku vôbec nepotrebuje a nechajú ho doma, až kým nie je školopovinné. Bude mať dieťa problém sa v škole adaptovať, ak dovtedy nijakú inú podobnú inštitúciu nenavštevalo? Čo má robiť rodič preto, aby dieťa v škole nemalo problém?

Dieťa sa na deti môže adaptovať v akomkoľvek prostredí, kde sú deti. Táto otázka presne dokumentuje fakt, že sme si to nejako celé skomplikovali. Materská škola je nový vynález. Existuje veľmi krátku dobu oproti ľudskému vývoju a my jednoducho hľadáme chyby. S adaptáciou na základnej škole majú bežne problémy aj deti, ktoré do materskej školy chodili.

Je treba zistiť dôvod, prečo mama deti do školy nedáva. Ak je to preto, že je doma s ďalším dieťaťom, je to naopak chvályhodné. Vzťah medzi súrodencami je paradoxne dôležitejší ako škôlka. A moja praktická skúsenosť je taká, že najväčšie problémy so spolužiakmi majú práve deti, ktoré sa v súrodeneckom vzťahu neorientujú alebo ani súrodencov nemajú.

Zachovajte sa vždy tak, ako by ste si želali, aby sa v detstve správali vaši rodičia

Ďalšia vec je, ako mama dieťa vychováva, ako ho osamostatňuje a akými podnetmi ho zamestnáva. Mám všetky možné skúsenosti s deťmi z domáceho vzdelávania aj s deťmi z jaslí. Vždy je možné nájsť v správaní logiku a tá logika vyplýva zo vzorov, ktoré deťom dávame. Deti sú na nás úplne odkázané nielen materiálne, ale aj v ohľade sociálnej nápodoby. Preto sa najčastejšie hneváme nie na deti, ale na to, ako dokonale nás napodobňujú. 

Pravdou ale je, že pokiaľ dieťa, ktoré je rodinou dobre pripravené, nastúpi do predškolského ročníka, je to pre neho výhodné. Pretože sa pozná s deťmi, s ktorými bude pokračovať do prvej triedy, čo mu uľahčí aj adaptačné riziká. Ale deti predsa nestretávajú ostatné deti len v materskej škôlke, ale aj na pieskovisku, na detských ihriskách, majú súrodencov, deti kamatárov... A s tými všetkými sa učí existovať a fungovať. Materská škola dieťa učí najmä fungovať v inštitúcii vo veľkej skupine rovnako starých detí. Veľa detí v skupine je nešvár, ktorý nie je pre deti výhodný - je ekonomicky úsporný. A je komplikované pochopiť, že keď dieťa do škôlky nenastúpi a mama sa mu venuje, má súrodencov, podnety a povinnosti, je spravidla lepšie pripravené na školu než dieťa zaškolené v dvoch rokoch na škôlku, ktoré prišlo o mnoho pozornosti a nehy.

Celé kúzlo je v zdravom náhľade a prirodzenom fungovaní. Všetky technické vymoženosti sú stále len technické vymoženosti. Potreby máme státisíce rokov rovnaké a s tým sa nedá, ani by sa nemalo dať nič robiť. V deťoch je naša budúcnosť a s týmto prístupom je treba pozerať aj na výchovu. Ak by som mohol dať rodičom priamu radu, odporúčam: „Zachovajte sa vždy tak, ako by ste si želali, aby sa v detstve správali vaši rodičia.“