Hrobár Ľubor: Vyťali stromy a z cintorínov robia kolotočiarske strelnice. Prial by som si, aby pozostalí chodili na cintorín opäť v krojoch

BRATISLAVA 1. novembra - Pán Ľubor si celý život popri zamestnaní v lesoch privyrábal prácou, na ktorú sa ľudia pozerali vždy akosi cez prsty – kopal hroby pre ľudí z okolitých dedín. Počas rokov práce zažil všeličo, od opitého farára, cez splašené paripy, ktoré aj s nebožtíkom uháňali cez dedinu, až po bujaré výbuchy smiechu na pohrebe miestneho zabávača. Keď však prechádza popri cintoríne dnes, vždy mu akosi stisne srdce úzkosťou - prial by si totiž, aby ľudia nemysleli na svojich zosnulých len na Dušičky.

Ľudia v dedine vás volajú Ľubor Hrobárech. Hoci to nie je vaše priezvisko, nikdy vám neprekážalo, že si vás ľudia spájajú práve s týmto „povolaním“?

Mne nie, ale žena sa za mňa trochu hanbila, ale ani nie tak preto, že kopem hroby, ale večne som bol ufúľaný od hliny, s lopatou na ramene. Stále mala špinavú podlahu, zalamovala rukami, aký som zas doriadený. Bola to riadna fuška, iní chlapi stíhali aj doma pomôcť, ja som mal ale stále roboty za troch. Z lesov domov, rýchlo som sa najedol a už niekto stál pred domom, že potrebujú pomôcť na cmiter. Pre šesť dedín sme boli len dvaja chlapi, čo kopali. Dostali sme 10 korún za jamu, aj za to sme boli radi.

Existuje ešte dnes v dedinách takéto povolanie? Sú na dedinách ľudia ako vy?

Myslím si, že toto povolanie vymrie, keď umrú poslední dedinskí hrobári. Dnes ti príde až k hrobu robot a vykope za chvíľu jamu. Všetko dnes vybavia, pozostalí sa nemusia o nič starať, len zdvihnú mobil. Za nami chodili peši v zime, v dažďoch aj 15 kilometrov peši, nebolo to ako dnes. Ale je to normálne, všetko je len do času, aj s nami je to tak.

Vaša žena s láskou hovorí, že ste „starý capák“ a všetko viete obrátiť na zábavu. Je ťažké zachovať si radosť zo života a smiech, keď je, ako hovoríte, vaším druhým domovom cintorín?

Ale kdeže, veď čo budem plakať od rána do noci na cintoríne? Ja musím dobrú jamu vykopať, aby sa nezosypala hlina. Párkrát ma aj privalilo, ale vždy pri mne všetci svätí stáli. Hádam len vtedy mi bolo do plaču. Človek musí mať vždy úctu k mŕtvym, musí sa postarať, aby sa im dostalo pocty aj po smrti. Keď prídu pozostalí, aby mali mať kde trúchliť. Poznal som veľa ľudí, ktorým som potom hrob kopal. A od koľkých som si ani korunu nezobral, vedel som, že nemajú, tak čo som ich mal nechať ležať pri ceste? Iné neviem urobiť, na utešovanie sú iní, ja len toto jedno viem robiť.

Spomínate si aj na nejaké „nevšedné“ okolnosti z dedinských pohrebov?

Takých som ja zažil... ani ľudia nechceli veriť, keď som im on tom rozprával. Aj farár bol taký, čo sa pred pohrebom napil a potom sme ho z jamy ratovali. Alebo keď umrel boháč z vedľajšej dediny, truhlu ťahali 4 paripy a tie keď si zmysleli, tak sa rozbehli krížom cez dedinu aj s ním. Ľudia si potom hovorili, že chcel zdupkať z vlastného pohrebu. Nakoniec ich chytili chlapi a doviedli na cintorín. Ale v dedine si o tom ešte roky ľudia hovorili.

Spomínali ste, že ľudia kedysi chodili na cintoríny inak ako dnes. Ako to myslíte?

Kedysi si ľudia dali svoje najlepšie šaty a išli sa pomodliť, zapáliť sviečku. Pamätám si, keď ešte moja mama chodila na cintorín v kroji. Vždy sa išlo hneď v nedeľu po omši, stretla sa tam pomaly celá dedina, v strede sa modlilo pri kríži a potom pri hroboch. Bola to udalosť, nie ako dnes. Chytro, keď idete z nákupu, zastavíte na cintoríne, päť minút a stačí. To ma najviac trápi, že ľudia myslia viac na seba.

Ako vyzerali sviatky všetkých svätých za vašich čias?

Ľudia nemali toľko harabúrd na hroboch. Doniesla sa jedna kytica, sviečky a hroby sa vždy pekne upravili na tú slávnostnú chvíľu. Žienky sa doma stretali a vili sa vence z čečiny, pritom sa spievalo, modlilo a spomínalo. Nebolo to len o tých dvoch dňoch. Pekne aj omšu vyslúžil farár na cintoríne, spomínali sme a modlili sa. Ak niekto nevládal hroby pripraviť, tak sme mu vždy pomohli, chodili sviečky zapaľovať, aby vedel, že ani naňho sa nezabudlo. Dnes sa ľudia pretekajú, kto má väčší veniec a ako je rok dlhý, ani raz neprídu, nepomodlia sa. Čo to je za módu? Veď spod tých čačiek ani nevidno, kto tam je pochovaný. Keby sa radšej len zastavili na chvíľu a pospomínali... Ešte aj na tých cintorínoch do mobilov hľadia, to sa mi veru nepáči. Keď to takto ďalej pôjde, tak im na hroby už možno nikto ani nepríde.

Myslíte si teda, že cintoríny sú skôr prehliadkou dekorácií, ako pietnym miestom?

Však blikajú, svietia ako kolotočiarske strelnice. U nás bol kedysi krásny cinter, bolo v ňom veľa stromov a pokoj. Sme si so ženou hovorili, že tu sa nám raz bude dobre odpočívať. Stromy ale dali všetky vysekať, zem zaliali betónom a ľudia si dávajú robiť obrovské pomníky, div že nie zo zlata. Keď sem chodíme teraz, už nemám z toho dobrý pocit, aj si občas zúfam, prečo to takto teraz je.