Manželia pri Banskej Bystrici vytáčajú med svetovej kvality. Niekedy pracujú aj 16 hodín denne

BANSKÁ BYSTRICA 13. februára - K včeláreniu sa dostali až po päťdesiatke. Manželia Tatiana a Pavol Kamenskí dali len prednedávnom med na analýzu, ktorú vykonalo Laboratórium apidológie a apiterapie Ústavu molekulárnej biológie Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave. Výsledky ich prekvapili. Vytočili totižto med, ktorý je lepší ako najdrahší na svete. Niekedy pracujú aj dvanásť až šestnásť hodín denne, dokonca aj pod dáždnikom nad otvoreným úľom, lebo termíny ich nepustia.

„Prvé dni po zverejnení laboratórnej analýzy boli náročné. Boli sme pod tlakom dopytov záujemcov, avšak už bolo dávno po sezóne a so zásobou medu sme končili. Nemali sme snahu robiť reklamu, pretože náš med si vždy našiel svojich záujemcov, najmä z okolia,“ hovorí pre Dobré noviny Tatiana Kamenská.

Včelárstvo sa na Slovensku zväčša dedí z generácie na generáciu. Dostali ste sa k nemu takýmto spôsobom aj vy?

Včelárenie nemalo v našej rodine tradíciu, no manžel mal od detstva sen, chcel mať pár úľov. Súhra životných udalostí a podmienok spôsobili, že sme sa k včelám dostali až vo vyššom veku, teda po päťdesiatke.

Ako si spomínate na vaše začiatky? Bolo náročné presadiť sa vo včelárskom odvetví? 

Nie je jednoduché začínať z ničoho. Nevyhnutné sú nemalé finančné zdroje, pokiaľ to chceme robiť poriadne a hygienicky v poriadku. Pomohlo nám štúdium včelárstva na SOŠ Pod Bánošom v Banskej Bystrici, kde sme poctivo chodili dva roky, získali sme výučný list, ale najmä nasmerovanie, čo a kde ďalej študovať. Okrem toho sme spoznali veľa šikovných ľudí nielen z radu učiteľov, ale aj študentov.

Som obzvlášť vďačná za pomoc jednému staršiemu včelárovi z východného Slovenska v našich počiatkoch, ktorý mi pomohol, dokonca aj naše prvé včely boli od neho. Včelárenie je však odvetvie, ktoré sa nikdy nedá „naučiť“, pretože vždy prichádzajú nové poznatky. Menia sa podmienky pre život včiel, a preto veci, ktoré platili pred pár rokmi, v dnešných dňoch už neplatia. Pri tom, kto nestíha sledovať trendy alebo nemá na včielky dostatok času, to budú mať veľmi ťažké.

Sú podľa vás na Slovensku priaznivé podmienky pre včelárenie?

Ešte stále sú, našťastie sme si celkom nezničili nektarodajné a peľodajné rastliny. Verím, že sa tak ani nestane. Bez nich včely nemôžu existovať. Najväčším nepriateľom včiel totiž nie je medveď či ďateľ v zime, ale človek.

Akých chýb sa ľudia zvyknú dopúšťať? 

Sú oblasti, kde majú včely v krátkom čase k dispozícii veľa jednodruhového nektáru, príkladom je repka či slnečnica, ak ich nezasiahnu postreky. Potom, ak si včelár nedá pozor, včely sú častokrát vystavené hladu. Sú aj oblasti, kde počas sezóny stále niečo majú, no veľmi málo, pretože zmizli stromy z dedín i lesov. Záhrady sa premenili na nízko kosené a postrekované trávniky. Do toho zarátajme choroby, ktoré mali včely, plus tie, ktoré prišli s globálnym pohybom živočíchov. Avšak láskavý a ohľaduplný prístup nielen včelára, ale aj okolia, od majiteľa malej záhradky až po ministerstvá, môže zabezpečiť to, že sa včely budú mať dobre.

Kedy sa začína deň včelára?

Včelár má celý rok čo robiť. V zime hodnotí, plánuje a chystá veci na novú sezónu a s príchodom teplôt okolo 15 stupňov urobí prvú jarnú prehliadku. Tu sa začína kolotoč. Niekedy je potrebné zasiahnuť aj skôr, no nie je to pravidlom. Niekedy pracujeme aj dvanásť až šestnásť hodín denne, dokonca aj pod dáždnikom nad otvoreným úľom, lebo termín nepustí.

Včely sa rozvíjajú do slnovratu, potom ich rozvojová aktivita postupne klesá. Avšak všetko závisí od miesta, kde sa včely nachádzajú. Sú dni, keď spíme pár hodín v noci a ideme odznova. Rovnako, niektoré činnosti je možné robiť až po západe slnka, keď sú včely v úľoch, príkladom je liečenie či kŕmenie. Neraz ideme domov za svitu mesiaca, pokiaľ nie je zamračené.

Máte prehľad o tom, koľko máte včiel?

Ak hovoríme o počte rodín, samozrejme, že vieme, pretože si vedieme dôslednú evidenciu o každej z nich. Ak však hovoríme o počte včiel, ide o odhad podľa sily rodiny. Od približne 10-tisícovej kolónie v zime po zhruba 60-tisícové superrodiny.

Nestalo sa vám, že by na vás niekedy zaútočili?

Každý včelár vie, že žihadlo skôr či neskôr dostane. Vieme, kedy sa do včiel nechodí a tiež vieme, čo s nimi nerobiť, aby sme ich zbytočne nedráždili a aby to ony nepokladali za možnú hrozbu a nezačali brániť svoju rodinu. 

Existuje skupina včiel, ktorej úlohou je chrániť ostatné sestry. A ony to robia, i keď za to zaplatia životom. Po vpichu žihadla do kože človeka, neumožnia protiostne, ktoré sú na žihadle, jeho vytiahnutie. Práve naopak, ostane držať v koži človeka ako harpúna a ťahá sa za ním aj črievko včely, ktorá potom uhynie. Preto včelári robia tak, aby si nezabíjali svoje včielky. Nejde len o nejaké včely, tieto sa doslova dostanú pod kožu včelára veľmi hlboko, často sú mu ako rodina. Mnohí hovoria, že aj viac.

Včely sú však prínosom pre ľudstvo a vyrábajú sladkú pochúťku, ktorú miluje pravdepodobne každý. Ako vytáčate med? 

Spravidla v medomete, ale aby sme boli dôslední, med možno nechať napríklad odkvapkať či lisovať. Vtedy sa v ňom zachovajú skoro všetky aromatické látky, ktoré sú pri vytáčaní v medomete rozptýlené v priestore, kde sa med točí.

Vytáčanie medu v medomete je najčastejší a najefektívnejší spôsob získavania medu z plástov. Plásty sa vo vhodnom čase a vhodnej kvalite vyberú z úľov, zbavia sa voskových viečok, ktorými včely zatvorili med pred uskladnením a takto pripravený rámik sa vkladá do medometu. Potom sa po násobnom precedení cez mechanické sitká uloží na krátke vyčírenie do stáčacích nádob a my ho ešte pred kryštalizáciou dávkujeme do sklenených pohárov.

Koľko kilogramov medu vyprodukujete ročne? 

Naše znášky sú malé v porovnaní s niektorými inými oblasťami. Robíme formu predaja z dvora, nedodávame ho do obchodov, takže je ho málo.

Ako chutí? 

Má sviežu korenistú chuť, nie je príkro sladký.

Môžu si ho ľudia od vás odkúpiť?

Samozrejme, že môžu, kým ho máme. Teraz musíme počkať na novú sezónu a držať palce včelám, aby úspešne dokončili zimovanie či aby im nezmrzla paša. Tých „aby“ je nespočetne veľa.

Zaujímavosťou však je, že váš med má lepšie výsledky ako najdrahší med na svete. Potvrdzujú to výsledky analýzy, ktorú vykonalo Laboratórium apidológie a apiterapie Ústavu molekulárnej biológie SAV. Prečo ste sa ho rozhodli dať na rozbor?

V podstate to bolo vecou náhody. Známy kolega, včelár, mi povedal, že sa o tom dozvedel a poslal med na rozbor. Ako zvedavá žena som išla k policiam s uskladneným medom, náhodne som vybrala jeden pohár a poslala som ho na rozbor. Nesledovala som konkrétny cieľ.

Prekvapili vás výsledky?

Áno, prekvapili, pretože sa traduje, že len ťažké čierne medovicové medy majú podobné antibakteriálne vlastnosti. Zistili sme na základe odmerania vodivosti medu, že máme tiež medovicu, čo ľudia volajú „lesný med“, ale svetlejšiu, nádhernej bronzovej až medenej farby. Lenže tu je jeden menší problém, pretože tohto medu tu býva skutočne málo v porovnaní s inými znáškovými oblasťami, kde za medom kočujeme.

Ako sa zmenil váš včelársky život, keď ste sa dozvedeli finálny verdikt? 

Prvé dni po zverejnení laboratórnej analýzy boli náročné. Boli sme pod tlakom dopytov záujemcov, avšak už bolo dávno po sezóne a so zásobou medu sme končili. Nemali sme snahu robiť reklamu, pretože náš med si vždy našiel svojich záujemcov, najmä z okolia.

Ja sama zastávam názor, že človek by mal jesť potraviny, ktoré vznikli tam, kde žije. Cieľom zverejnenia výsledku bolo poukázať na kvalitu našich medov. Taktiež sme chceli, aby zákazníci rozmýšľali, čo a kde by si mali kúpiť.

Na základe čoho dokážu podľa vás ľudia rozoznať kvalitný med? 

Vyšlo veľa článkov a doporučení. Myslím si, že každý by si mal nájsť svojho včelára, ktorému verí, že s medom nemanipuluje. Potom už nemusí riešiť rozpoznávanie, či ide o kvalitný alebo nekvalitný med, alebo až to, čo nie je medom.