Ljubica nafotila vojvodinských Slovákov v nádherných krojoch. Chcela si tak pripomenúť babku, ktorá bola Slovenka

SELENČ/BELEHRAD 7.augusta - Ljubica Samardzic zo srbského Belehradu nafotila krásnu sériu fotografií vojvodinských Slovákov v krojoch. Prezradila, že jej babka bola Slovenka z Padini vo Vojvodine.

Priznáva, že po slovensky veľmi nerozpráva. „Keď ma babka a teta chceli naučiť po slovensky, ako malá som nemala záujem,“ napísala nám špecifickou slovenčinou. Tvrdí, že s odstupom času to oľutovala.

36--ročná Ljubica, ktorá pracuje ako PR manažérka v Rádiu S (národný rozhlasový vysielateľ), občas použije slovo, ktorému by našinec nerozumel, alebo je zastaralé, kedže sa jazyk vojvodinských Slovákov vyvíjal v akejsi enkláve.

Krásne puto so starou mamou

Príbeh dolnozemských Slovákov sa začal pred približne 270 rokmi, keď v hojnom počte a v niekoľkých vlnách opúšťali severnejšie slovenské stolice a postupovali na juh. Podarilo sa im zachovať jazyk a kultúru.

Inšpiráciou pre sériu fotiek, ktorou si na sociálnych sieťach získala veľa priaznivcov, jej bola práve babka. „Zomrela v roku 2005, no mám pocit, že som ju týmito fotkami oživila,“ povedala pre Dobré noviny. S babkou mala veľmi špecifický vzťah. „V detstve bola pre mňa najdôležitejšou osobou,“ vyznala sa a dodala: „Neviem to úplne vysvetliť, ale keď som fotila, mala som pocit, že je niekde tu.“

Síce nepozná veľa Sloveniek, ale tie, ktoré pozná, sú podľa jej slov „rýchle, temperamentné a majú takú zvláštnu energiu. Lesk v ich očiach odráža niečo pozitívne a nikdy im nič nepríde zaťažko“. Taká bola podľa nej aj jej babka Eva: „Ako malá som si to nevšímala, ale v tomto veku som veľmi hrdá na to, že mám Slovensku krv.“

„Nakrochmelene sukne“

„Pamätám si, že babka nosila, špecifické ‚nakrochmelene sukne‘, ktoré neboli až také ,šaravé‘ ako tie, čo mala oblečené na fotkách modelka Magdaléna, hoci tiež mali veľa farieb,“ zaspomínala si mladá žena na svoju babku. Kto by náhodou nerozumel, tak si spomína na „naškrobené“ sukne, ktoré však neboli také „farebné“, ako mala modelka na fotografiách.

Svoju kariéru začala v tlači a online médiách ako novinárka a redaktorka, pričom práve tam pričuchla k fotografii. „Fotografiu vnímam ako možnosť vyrozprávať príbeh bez jediného slova, ako možnosť oživiť fantáziu, niekedy aj moje túžby,“ vysvetľuje Ljubica, ktorá sa fotke začala intenzívnejšie venovať pred dvoma rokmi.

Slováci v Selenči

Fotky vojvodinských Slovákov vytvorila v Selenči (názov obce je odvodený od slova prisťahovalec, prví Slováci tam prišli v roku 1758). „Niekto z mojich kamarátov na Facebooku zdieľal fotku mladých ľudí v slovenskom kroji. Kontaktovala som ich autorku Kristinu Kaňovú. Je mamou prekrásnej dievčiny menom Magdalena, ktorú som zvečnila v ženskom tradičnom slovenskom kroji,“ tvrdí s dodatkom, že Kristina jej zo začiatku nechcela veriť, že bude kvôli fotkám merať cestu až z Belehradu do Selenče. Povedali jej, aby prišla na Deň Selenče. Stalo sa tak.

Ljubici sa podarilo zachytiť krásnu pestrosť. Magdaléna mala oblečený tradičný odev mladej nevesty. „V minulosti mala dievčina na seba takýto kroj v deň svadby, dnes sa tak oblieka týždeň pred - pre zachovanie tradície. V ten deň sa stretáva rodina, kamaráti a všetci, ktorí sa chcú s budúcimi mladomanželmi odfotiť. Sú oblečení v tých najlepších krojoch,“ ozrejmila.

Podľa Ljubice má dievčina veľmi blízky vzťah k folklóru. Hrá na cimbale, tancuje a zo všetkého najradšej spieva. „Počas fotenia mala na sebe kroj aj 6 hodín,“ dodala. Ďalším krojom, ktorý má Magdaléna na fotkách, je takzvaná delinka.

Atmosféru fotiek dotvára aj štylizovaný interiér, ktorý bol postavený v roku 1913. O sto rokov neskôr si našiel nového majiteľa, Jána Čepaľu. Podľa fotografky a PR manažérky mu trvalo 4 roky, kým domu prinavrátil pôvodný vzhľad.

Hoci Ljubica Slovensko ešte  nikdy nenavštívila, verí, že sa tak v blízkej budúcnosti stane. Slovenskú krv však v sebe rozhodne nezaprie, čo potvrdzujú aj slová jej manžela. „Niekedy, keď si oblečiem tri alebo viac farieb, môj manžel mi vraví, že vidí, že mám slovenskú krv,“ hovorí s úsmevom.