Slovensko je v značkovaní turistických trás svetovou špičkou. Závidia nám ich aj v zahraničí

BRATISLAVA 5. novembra - Slovensko a Česko v turistickom značkovaní predčia krajiny preslávené turizmom, ako sú Rakúsko, Švajčiarsko či Francúzsko. Tvrdí to celoslovenská šéfka turistických značkárov Eva Škutová. Slovensko má vyše 15-tisíc kilometer peších trás, čo je približne vzdialenosť, ktorá náš štát delí od Antarktídy.

Škutová, ktorá slovenské lesy značkuje už 20 rokov, v rozhovore pre Dobré noviny vysvetlila, prečo máme jednu z najdokonalejších sietí turistických trás na svete, ale aj prečo byť značkárom nie je to isté, ako byť výletníkom.

Rozmach za prvej republiky

Vieme, kedy a kde na území dnešného Slovenska vznikol prvý označený turistický chodník?

Podľa dostupných záznamov prvý turistický chodník na území dnešného Slovenska bol vyznačkovaný v roku 1874 neďaleko Banskej Štiavnice. Viedol zo sedla Červená studňa k štôlni Gedeon, kde bola prestavaním otvorená turistická útulňa.

Kedy značenie zaznamenalo najväčší rozmach?

Prvý veľký rozmach bol po vzniku Československej republiky. Približne od roku 1920. Už v roku 1921 sa zaviedla na území republiky na značkovanie jednotná pásová značka, tesne pred druhou svetovou vojnou sme mali na území Slovenska už vyznačkovaných takmer 11-tisíc kilometrov turistických značkovaných tras (TZT). Druhý rozmach bol po roku 1954.

Koľko kilometrov má sieť turistických chodníkov na Slovensku?

Momentálne máme na Slovensku cca 15 300 kilometrov TZT pre pešiu turistiku a tiež máme značkované trasy pre lyžiarsku turistiku, necelých 500 kilometrov. O väčšinu sa starajú značkári Klubu slovenských turistov (14 600 km), jedine o trasy na území Vysokých a Západných Tatier sa starajú pracovníci Štátnych lesov TANAP. Klub slovenských turistov im túto právomoc delegoval a aj im školí kvalifikovaných značkárov.

Prečo je značenie dôležité a prečo by sme sa mali držať turistických chodníkov?

Hoci máme podľa zákona slobodný prístup do lesa, ale predsa nie je možné behať po lese úplne voľne. Dôvody? V prvom rade ide o bezpečnosť pohybu osôb. Môžete zablúdiť, dostať sa do neschodného terénu, čo môže mať fatálne následky najmä v zlom počasí. Netreba zabúdať na ochrana prírody, musíme si uvedomiť, že TZT sa nachádzajú na pozemkoch, ktoré niekto vlastní (štát, alebo súkromné osoby) a práve značkovanie usmerňuje pohyb turistov po lese a zabraňuje poškodzovaniu majetku majiteľa a tým chráni aj prírodu.

Svetová špička

Sme v turistickom značkovaní naozaj svetovou špičkou?

Áno, naozaj sme svetovou špičkou, ani turisticky tak rozvinuté krajiny ako Rakúsko, Švajčiarsko, Francúzsko nemajú ani zďaleka tak dobré značkovanie ako my a Česká republika.

V čom je náš systém výnimočný?

Ako jediní na svete máme normu Turistické značkovanie (tvorili sme ju spolu v Československej republike, teraz sú to, samozrejme, dve normy, hoci veľmi podobné), máme spracovanú metodiku značkovania – obidva dokumenty (norma a metodika) platia na území celého Slovenska, teda značkovanie je jednotné v každom kúte Slovenska.

Máme vyškolených značkárov, čiže značkovanie sa robí odborne. Klub slovenských turistov (KST) má licenciu pre značkovanie peších a lyžiarskych trás na území Slovenska, teda všetky TZT trasy sú evidované, majú určitý systém, pravidelne sa obnovujú, samozrejme, v možnostiach financií. Snažíme sa zabrániť pokusom niektorých osôb alebo organizácií neodborne zasahovať do tohto systému, čím sa značkovanie znepriehľadňuje a potom dochádza k blúdeniu turistov s rôznymi následkami.

Ako dlho sa venujete značeniu?

Nie až tak dlho, približne 20 rokov. Predtým som bola skôr tou „užívateľkou“ turistických trás ako turista. V Klube slovenských turistov máme značkárov, ktorí aktívne značkujú aj 50 rokov. Od roku 2006 som predsedníčkou Sekcie značenia KST.

Keď sa stratíte, choďte k poslednej značke

Stalo sa vám niekedy, že ste sa stratili?

Ale áno, stratila som sa. Ale nikdy nie veľmi. Vždy som v priebehu niekoľkých minút zbadala, že asi idem zle. Stratenie sa v teréne je dôsledok zlého značkovania, ale aj dôsledok nepozornosti turistov. Zarozprávame sa, prehliadneme značku a už je to zle. Platí pravidlo, keď dlhšie nevidím značku, je potrebné sa vrátiť k značke, ktorú sme videli naposledy. A pozorne pátrať, kde sa nachádza nasledujúca značka. Niekedy stačí jeden vyrúbaný strom, práve ten so značkou, a už blúdime.

Aká je vaša obľúbená trasa?

To sa nedá povedať, každá trasa má svoje osobité čaro. A je podstatný rozdiel, či som na trase ako turistka alebo ako značkárka. Je ale potrebné povedať, že značkári nemôžu značkovať hocikde. Značkujú vždy len vo svojom okrese a prácu im prideľuje regionálny predseda komisie značenia. To aby som poopravila predstavu verejnosti - „chodím na výlety a ja by som vám tie pásiky premaľovával, ak mi zaplatíte cestovné“. Takto to naozaj nefunguje.

Značkovanie nie je výlet do prírody

Koľko ľudí sa venuje značkovaniu?

Máme vyškolených cca 450 značkárov. Nie všetci sú však stále aktívni. Okrem toho nám pomáhajú aj pomocní značkári – tých máme ročne cca 40 až 60. Tento počet sa však výrazne mení – niekto po dvoch dňoch zistí, že takáto práca ho nebaví a viac sa nedostaví na značkovanie. Ono značkovanie je totiž práca a dosť náročná, to nie sú výlety do prírody. Značkári nielen značkujú, teda obnovujú maľované značky na stromoch, ale robia aj fyzicky náročnejšie práce – stavajú smerovníky, starajú sa o ich údržbu, stavajú značkárske koly, udržiavajú ich v dobrom stave, vymieňajú poškodené smerovky a podobne.

Ako prebieha samotné značkovanie?

Väčšinou chodíme značkovať vo dvojiciach. Prácu nám na začiatku roka pridelí regionálny predseda komisie značenia. A podľa toho, akú prácu dostaneme, tak vo svojom voľnom čase ju musíme urobiť. Je potrebné si uvedomiť, že to nie je naše zamestnanie. Robíme to popri normálnej robote, teda väčšinou cez soboty a nedele. Výhodu majú dôchodcovia, majú viac voľného času.

Čiže ako som už spomenula, robíme rôzne značkárske práce a každá má svoj presne stanovený postup. To nie je len premaľovať „ten pásik“. Značku je potrebné vyčistiť kefou alebo škrabkou, premaľovať, odrezať prekážajúce konáre a zarastajúcu vegetáciu. Takže to nie je robota na minútu, ale zaručene to trvá dlhšie. A na trase je takýchto značiek veľa.

Finančná podpora

Podľa čoho sa meria dĺžka trasy?

Dĺžku trasy súčasnosti meriame navigačnými prístrojmi GPS. Týmto prístrojom nielen odmeriame dĺžku trasy, ale zaznamenáme aj jej priebeh v teréne. V minulosti, keď sme nemali takúto techniku, to bolo oveľa komplikovanejšie.

Máte aj finančnú podporu od štátu?

Áno, KST značkuje hlavne z prostriedkov štátu – peniaze nám poskytuje Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu. Okrem toho v poslednom období nám finančnú pomoc poskytujú aj niektoré samosprávne kraje, napr. dlhodobejšie Trenčín, Banská Bystrica, Bratislava. Musím povedať, že sme mali roky, keď nedostatok peňazí doslova devastoval naše značkovanie. Akoby nás cestovný ruch nebral na vedomie. Zlepšilo sa to postupne. Výrazne za posledných 10 rokov. Musím sa poďakovať ministerstvu školstva aj vyšším územným celkom, že práve ich zásluhou s finančnou pomocou sa značkovanie postupne znovu dostáva na požadovanú úroveň. Samozrejme, aj vďaka usilovnej práci všetkých značkárov KST.

Aká je najnovšia trasa, ktorá vznikla na Slovensku?

To ste ma trochu zaskočili. Sekcia značenia zasadá približne raz za dva mesiace a vtedy schvaľuje viac zmien na trasách a niekedy aj viac nových trás. Priznám, že dosť neradi schvaľujeme nové trasy. Ako som povedala, máme na Slovensku 15 300 km značkovaných peších trás. Na tak malé územie je to naozaj dosť. A je potrebné si uvedomiť, že to nielen „my chceme novú trasu, lebo naša obec ešte nemá“. Je potrebné vybaviť súhlasy všetkých majiteľov pozemkov, súhlasy životného prostredia.

A musí to byť trasa zmysluplná, aby na ňu turisti chodili, aby tam bolo niečo zaujímavé. Ak turisti nebudú chodiť, sama príroda nám trasu zničí – trasa zarastie vegetáciou. Je potrebné si uvedomiť, že každá trasa potrebuje pravidelnú obnovu a to stojí veľa námahy a peňazí. A ak tam nebudú ľudia chodiť, tak na čo to všetko.

Cesta k značkárstvu

Ako sa k vám dá pridať?

Sme vďační za každého záujemcu, ktorý chce pri značkovaní pracovať. Ale nemôže hocikto. Musí vedieť, čo má robiť, a teda musí byť najprv vyškolený. Každý záujemca, ktorý mi napíše, že „chcem značkovať“ - poradím mu, aby sa ohlásil u svojho regionálneho predsedu komisie značenia a on ho zaradí medzi svojich pomocných značkárov. Bude s ním chodiť do lesa, pomáhať a zároveň sa aj učiť v teréne.

Ak ho naozaj táto práca bude baviť, tak po jednom roku (musí v teréne odrobiť minimálne 20 hodín) ho môžeme zobrať na školenie. Vyškolíme ho, urobí skúšky, stane sa kvalifikovaným značkárom a môže chodiť značkovať samostatne. Samozrejme, vo svojom okrese a podľa pridelenej práce od predsedu regionálnej komisie značenia. Každý rok vyškolíme cca 20 nových značkárov, ale niektorí na školenie ísť nechcú, ale dlhé roky pracujú stále ako pomocní značkári.

Dá sa značenie aj nejako pripomienkovať? Napríklad keď je značka poškodená?

Rovnako sme veľmi vďační, keď nám turisti pomôžu a upozornia nás na nedostatky, ktoré v teréne máme. Na Slovensku je 15 300 km TZT. Nie sme schopní každý rok všetky trasy prejsť a skontrolovať. Boli by to asi aj vyhodené peniaze. Metodika značkovania hovorí – raz za tri roky sa robí obnova značkovania. Ale v prírode sa za tri roky udeje kadečo. Ak nás na to turisti upozornia, poďakujeme a snažíme sa obratom nedostatky odstrániť. Je to možné prostredníctvo webovej stránky KST, kde je na bočnej lište uvedené „značenie“. Po otvorení stačí napísať pripomienku, upozornenie alebo aj dobre mienenú kritiku (občas nám dobre padne aj poďakovanie a pochvala). Prečítam si a zabezpečím nápravu.

Farby nehovoria o obťažnosti trasy

Čo znamenajú jednotlivé farby značenia, je to naozaj obťažnosť , ako sa mnohí domnievajú?

Nie je to náročnosť trás. Je to dôležitosť trasy. Máme hierarchiu farieb v poradí červená, modrá, zelená a žltá. Červené sú najdlhšie trasy, väčšinou idúce hrebeňmi pohorí. Naša najdlhšia trasa Dukla – Devín má 760 km a ide nakríž celým Slovenskom. Potom je modrá – vedľajšie hrebene, dlhé doliny, tiež prechádza viac okresmi. Nasleduje zelená - kratšie trasy, idúce jedným alebo dvomi okresmi a spájajúce rôzne miestne zaujímavosti.

A posledná v poradí je žltá farba – sú to spojky umožňujúce nástupy na hrebene pohorí z obcí, umožňujúce únik z hrebeňa v prípade zlého počasia, spájajúce 2 trasy inej farby, aby turista mohol prejsť z jednej TZT na inú. Toto je základné rozdelenie, ale, samozrejme, sú občas aj výnimky najmä z dôvodu, že sa nesmú križovať trasy rovnakej farby a podobne.