Taliban ju pripravil o otca, keď mala jedenásť. Utiekla z krajiny a dnes je slávnou futbalistkou

KODAŇ 24. júna - Keď mala Nadia Nadim jedenásť rokov, Taliban zavraždil jej otca, generála afganskej armády. Spolu s matkou a štyrmi sestrami boli prinútené utiecť z Afganistanu do bezpečnej krajiny. So sfalšovanými dokladmi utiekli cez susedný Pakistan, až sa dostali do nákladného auta smerujúceho do Londýna.

„Po niekoľkých dňoch sme všetci vyšli z auta v očakávaní, že uvidíme Big Ben. To sa ale nestalo. Jediné, čo sme videli, boli stromy. Opýtali sme sa okoloidúceho, kde sme a zistili sme, že nás šofér vysadil v Dánsku," povedala Nadia pre CNN.

Opäť dieťaťom

Keď dorazila so svojou rodinou do Dánska, začali žiť v utečeneckom tábore, kde objavila svoju lásku k futbalu. Pochádzajúca z vojnou zmietaného Afganistanu, Nadii chýbalo skutočné detstvo, hovorí však, že keď sa dostala do Dánska, zmenilo sa to. „Zrazu som prišla do utečeneckého tábora, kde bol prístup k športu, prístupu k čítaniu a mala som pocit, že môžem byť opäť dieťaťom,“ spomínala.

Na utečenecký tábor má veľmi pekné spomienky, čo jej mnohí ľudia nechcú uveriť. Podľa organizácie KLABU je totiž v súčasnosti na svete 80 miliónov utečencov, čo je najvyšší počet od konca druhej svetovej vojny - a takmer polovicu z nich tvoria deti. Nadia mala šťastie v nešťastí. V utečeneckom tábore sa zamilovala do futbalu, ktorý ju neskôr priviedol do tých najlepších európskych tímov a otvoril dvere do celého sveta.

Klenot ženského futbalu

„Rozhodla som sa, že aj napriek svojim životným okolnostiam chcem byť vo všetkom, čo robím, najlepšia,“ povedala Nadia, ktorá od roku 2009 zastupuje dánsky národný futbalový tím. Počas reprezentácie Dánska si získala reputáciu plodnej strelkyne gólov, ktorá svojmu tímu pomohla k niekoľkým víťazstvám. Jej fantastický výkon na európskom šampionáte v roku 2017 bol jedným z vrcholov jej pôsobivej kariéry. V súčasnosti je členkou tímu Racing Louisville FC.

Šport, útek z reality

Nadim je presvedčená, že veľmi málo detí z utečeneckých táborov má bez cudzej pomoci také šťastie, aké mala ona. Aj preto, keď Nadia nehrá futbal, realizuje charitatívne projekty, ako je napríklad budovanie športových klubov v utečeneckých táboroch po celom svete.

„Predstavte si, že z milióna utečencov, ktorí sa nachádzajú v najväčšom utečeneckom tábore na svete, by boli dve, tri, štyri deti, ktoré by sa mohli stať futbalistami vďaka nášmu projektu," povedala. Nadim dúfa, že projekt môže pomôcť aj rodičom z utečeneckých táborov. Za tie roky, čo jej rodina opustila tábor v Dánsku, sa dozvedela, aké ťažké bolo toto obdobie pre jej matku a ako veľmi bola ich budúcnosť neistá.

Na svoju účasť v tomto projekte - na pomoc tým, ktorí bojujú, ako bojovala ona - je nesmierne hrdá. „Niekedy je naozaj ťažké porozumieť veciam, ktoré ste na vlastnej koži naozaj nezažili,“ povedala Nadim. Preto je pre ňu jednoduchšie spojiť sa ľuďmi, s ktorými zdieľa rovnakú skúsenosť.

„V televízii vidíme výrez toho, čo sa deje v utečeneckých táborov, vidíme, že ľudia musia opúšťať svoje domovy pre vojny alebo pre zmeny klímy. Ale skutočne im rozumieme?“ pýta sa futbalistka. Práve miesta pre šport môžu byť podľa nej únikom z reality, ktorú v táboroch deti prežívajú.

Z dresu do bieleho plášťa

Nadim si je vedomá, že futbalová kariéra nemôže trvať večne, preto sa popri hraní rozhodla stať chirurgom. Je študentkou medicíny na Aarhuskej univerzite, kde si plánuje dokončiť kvalifikáciu predtým, než jej začne futbalový dôchodok. Po ukončení svojej kariéry by bola Nadim radšej, aby si ju ľudia pamätali skôr pre jej pomoc ľuďom ako pre úspechy na ihrisku.