V Kanade nachádzajú ďalšie neoznačené hroby detí z rezidenčných škôl. On prežil a chce o tom hovoriť
Isadore vyzýva ostatných preživších, aby povedali svoje príbehy.
SASKATCHEWAN 16. júla - Po tom, čo sa svet dozvedel o kultúrnej genocíde, ktorú spáchala Kanada voči potomkom pôvodných obyvateľov, sa začínajú ozývať hlasí ľudí, ktorí to prežili. Jedným z nich je aj Isadore Poorman, ktorý bol v škole väznený s ostatnými deťmi. Isadore sa vrátil do Muskowekwan rezidenčnej školy, do ktorej ho umiestnili, keď mal šesť rokov. „Táto príjazdová cesta pred školou pre všetky deti veľa znamenala. Vždy sme sa pozerali či na nej neuvidíme prichádzať našich rodičov. Vždy som bol sklamaný, keď som zistil, že ľudia, ktorí prišli, nie sú moji rodičia,“ prezradil v reportáži BBC.
Neoznačené hroby
Po celej Kanade bolo koncom 19. storočia založených 139 rezidenčných škôl, ktorých cieľom bola asimilácia pôvodného obyvateľstva. Do takýchto škôl, ktoré boli vo väčšine prevádzkované katolíckou cirkvou, bolo nútene zapísaných približne 150 tisíc detí indiánov, inuitov a Métisov. Žiaci sa zo strany učiteľov a vychovávateľov veľmi často stretávali s fyzickým a sexuálnym násilím.
Deti sa takto mali zbaviť svojej vlastnej kultúry a materinského jazyka a naučiť sa mali, naopak, tradície európskych kolonialistov. Školy fungovali až do roku 1990. V blízkosti internátnych škôl tento rok našli stovky neoznačených hrobov. Ich počet však nie je definitívny. Momentálne sa nevie, prečo a ako deti zomierali. „Potrebujeme vedieť, kto zomrel potrebujeme vedieť, ako zomreli a kto bolo zodpovedný za ich smrť. Musíme vedieť, prečo rodiny neboli o ničom informovať a musíme vedieť, kde sú všetky deti pochované,“ povedal pre The Guardian Murray Sinclair, bývalý senátor a jeden z prvých domorodých sudcov v Kanade.
Plač samoty
Isadore Poorman školu prežil, no spomienku na pobyt v nej má stále živé. „Toto je miesto, kde sme spali. Keď sme vstali, museli sme si upratať posteľ, ale nie obyčajne. Museli sme to urobiť veľmi precízne. Paplón nemohol byť nijakým spôsobom pokrčený, inak nás zmlátili,“ prezradil v budove, ktorá stále stojí v meste Saskatchewan.
Jedna noc v spoločnej izbe bola preňho pamätná. „Do izby prenikalo mesačné svetlo a jeden z chlapcov začal veľmi plakať, a to rozplakalo všetkých nás ostatných. Bol to plač samoty,“ dodal. Chlapec, ktorý všetkých rozplakal, dostal bitku a napomenutie, že už nemá nikdy plakať. Keď Isadore do školy prišiel, bolo to prvýkrát čo videl kňaza a kostol. „Vedel som sa modliť iba svojim rodným jazykom, inak som to nevedel, a preto ma zbili,“ povedal so slzami v očiach.
Po tom, ako sa našli neoznačené hroby detí z týchto škôl, začínajú svoje príbehy hovoriť aj ostatní, ktorí prežili. „Už aspoň viem, prečo sa moji kamaráti nevrátili do školy ani domov,“ prezradil ďalší preživší Leonard Ermine. Isadore chce povzbudiť aj ostatných preživších, aby svoje príbehy zdieľali so svetom. „Povedzte svoj príbeh. Ak o nich nebudeme hovoriť, zabudne sa na to,“ dodal.
