Vinohradník Štefan Ščepán: Víno je kľúčom k dlhovekosti a vitalite. Mám krvný tlak ako mladý chlapec

BRATISLAVA - Vo Vinosadoch sa človek cíti ako v Taliansku. Kostolná veža nad vinohradmi pomaly odbíja, strapce viniča sa zelenajú a temné mračná vytúženej búrky sa črtajú ponad vrcholkami Malých Karpát. Toto je domov vinohradníka Štefana Ščepána, ktorý tu od detstva svoj osud spečatil s výrobou vína.

Zadíva sa na vás svetlomodrými očami, zavtipkuje a hneď ste v jeho pivnici na ochutnávke. Ani sa nevzpierate. Spolu so svojím synom pokračujú v tradícii, ktorú si pamätá ešte z detských čias. Svoj úspech spája s kvalitnou robotou, odriekaním si voľného času a desiatkami rokov tvrdej práce, ktorá ho dostala tam, kde je dnes.

Prerušená generačná väzba

Uvedomujeme si, aký mal predošlý režim drtivý dopad na súčasnú generáciu vinohradníkov? Štefan Ščepán uvádza, že kým vinohradníci z iných krajín ako Rakúsko a Francúzsko sa tešia aj desiatim neprerušeným generáciám, na Slovensku sme vďaka komunizmu zažili prerušenie tejto väzby. Štefanovi starí rodičia sa síce vinohradníctvu venovali, no neskôr stratili majetky a ich deti v tradícii nemohli pokračovať. Po páde režimu sa preto rozhodol nadviazať na rodinnú tradíciu, a to aj bez kapitálu.

„Moja generácia začínala úplne od nuly. Ako dieťa som chodil s otcom strihať do vinohradov, no vtedy sa podnikať vo veľkom jednoducho nedalo, družstvá všetko znárodnili a nám ostala malá záhradka. Svoju firmu v roku 1990 som začal s 15-árovým pozemkom. Dnes pracujeme na približne desiatich hektároch. V 90. rokoch som teda začal robiť to, čo ma naozaj napĺňalo a začal som tým živiť rodinu.

Musel som si odriekať dovolenky a začínať bez ničoho so starými a zanedbanými vinohradmi. Nikomu by som také podmienky neprial. Mal som doma štyri malé deti, manželku na materskej a ešte som k tomu aj staval chalupu. Inú prácu som nemal, to by sa naozaj nedalo.

Vnímam to ako moje celoživotné dielo – nehanbím sa to povedať. Pre môjho syna Andreja to bude úplne iný začiatok, keď firmu prevezme on – začne s vybudovaným vinohradom, kontaktmi a značkou samou osebe,“ vysvetľuje Štefan.

Málokto má nasledovníka

Vedeli ste, že najväčší biznis sa dá začať aj na nefalšovaných slovenských jarmokoch? Aj keď šlo v Štefanovom prípade o bezprostrednú obetu voľného času, obrovskú úlohu v tom zohrala aj jeho tvrdá práca, keď sa celé roky venoval predaju vína a burčiaka spojenom s cestovaním po celom Slovensku a jarmokoch v mnohých mestách. Dodnes vraj čerpá z kontaktov a zákazníkov, ktoré si počas tohto obdobia vytvoril.

„To, čo som spracoval, som chodil predávať. Pomaly som nadobúdal kapitál, aby som vôbec ako podnikateľ mohol existovať. V tej dobe som spával tak tri hodiny denne, nejako som nepotreboval viac. A asi som si to ani nemohol dovoliť. Do polnoci som predával burčiak a potom som utekal domov do Vinosadov načapovať čerstvý. Bolo to ťažké obdobie, no nebanujem – vidím výsledok. Ak by som ho nevidel, bolo by to celé zbytočné.

Mám krásne vinohrady, spracovateľské priestory, zrekonštruovanú pivnicu a hlavne – mám nasledovníka, čo nie je samozrejmosť. Mám pocit, že v súčasnej dobe je trendom, že to, čo celý život buduje jedna generácia, druhá neskôr predá. Je nádherné, že moje úsilie nevyšlo nazmar,“ hovorí Štefan.

Starý vinohradník na smrteľnej posteli hovorí synovi: „Synku, aj z hrozna sa dá robiť víno!“

Vtip odkazuje na problematiku ohľadne vínnych nápojov, ktoré podľa Štefanových slov je povolené vyrábať. „Ja som svoje vinárstvo založil na kvalite – tú udržujem od 90. rokov a snažím sa ju stále zveľaďovať, napríklad aj modernými technologickým postupmi. S tým mi často pomáha syn Andrej. Klientela mi neklesá, ale naopak stúpa. Verím si, a preto sa konkurencie nebojím. Skôr si myslím, že by sa konkurencia mala báť mňa,“ smeje sa Štefan.

Práca otca a syna končí kompromisom

Generačné medzery sú badateľné snáď v každom type vzťahu. Pre otca a syna Ščepanovcov je to v prvom rade radosť zo spoločnej obety celého voľného času pre vinohrady, no taktiež nezrovnalosti, ktoré sa často riešia kompromismi. Syn Andrej pre otca pracuje od strednej školy a taktiež študoval na vinohradníckej vysokej škole na Morave. Aj keď im občas pomáhajú brigádnici alebo Štefanov ďalší syn, gro práce spočíva na ich pleciach. A to doslova. Majú ich snáď celoročne opálené.

„Vieme sa strašne pohádať pre prácu. Každý má svoju víziu, takže sa snažíme prichádzať s kompromismi. Otec má ale, prirodzene, rozhodujúce slovo. Dá sa ho však systematicky ovplyvniť – napríklad za päť rokov mi možno vyjde v ústrety v nejakom nápade, ktorý sa mu teraz ešte nepozdáva. Je to stará škola. Podľa mňa sa medzi modernými technologickými metódami a tradičnými postupmi stále dá nájsť kompromis a vyhovieť obom stranám,“ vysvetľuje Andrej.

„Ja som opatrný, teória je jedna vec a prax druhá. Mám približne 40-ročné skúsenosti vo vinohradníctve, zatiaľ čo Andrej to vyštudoval. Teória sa však nedá v každom geografickom regióne zrealizovať, všade sú iné klimatické podmienky, iná štruktúra pôdy. Niečo funguje inak u nás ako na Tokaji alebo v Rakúsku,“ dodáva Štefan.

Stihol si všetky agrochemické termíny?

Nazvime to konečne pravým menom – je to robota od svitu do mrku. V stoji na rýnsko-esenskom vedení, teda aspoň prevažne. Sú to fantastické strapy hrozna krížencov ako frankovka a svätovavrinecké. A je to dodržiavanie postupov a agrochemických termínov, ktoré vo vinohrade nastavujú isté pravidlá.

„Vo vinohrade musí byť všetko urobené načas. Potrebujeme si najprv splniť všetky úlohy, aby sme neskôr mohli odfukovať, ak sa aspoň trochu dá. Ak dodržíte všetky agrochemické termíny, prácu urobíte nielen o polovicu rýchlejšie, ale aj kvalitnejšie. Všetko, čo sa robí po funuse, stojí dvakrát toľko času i peňazí. A navyše to nikdy nie je urobené dobre,“ vraví Štefan.

„Vinohradník a vinár môže byť len človek, ktorý to robí so srdcom a nie iba pre zisk. Potom to nefunguje a je to aj vidno. Človeka to musí napĺňať.“ Štefan Ščepán

Ako vyzerá taký vinohradnícky rok?

Už v januári sa vo vinohrade začína strihať, aby sa stihol prvý termín – 15. marca. Do 15. apríla musí byť hrozno poviazané a následne sa pracuje s pôdou a zemou. V máji a júni sa robia zelené práce, aby boli výhonky bez zálistkov a riadky bez buriny, ktoré sa udržujú po celý zvyšok sezóny. Vrchné letorasty sa musia osnímať, pretože keď sa zlomia, zadusia strapce pod sebou.

„Vinohrad musíte udržiavať vzdušný, pretože potom sa v ňom vytvárajú dokonalé podmienky pre hubovité choroby ako múčnatka a peronospóra. Potom pripravujeme pivničné priestory pre novú úrodu. Ja mám napríklad čabiansku perlu, ktorá sa zberá medzi 5. a 10. augustom a mám z nej prvý burčiak v roku. Tento rok budeme mať burčiakovú ochutnávku už 15. augusta.

Okrem iných odrôd pestujeme Zweigeltrebe, Irsai Olivér, Muškát moravský, Peseckú leánku, Müller-Thurgau, Silván zelený, Rizling vlašský alebo Rizling rýnsky. Čím skôr dozrieva úroda, tým skoršie treba víno vypiť. Ja mám radšej viac odrôd v malom, aby som uspokojil širšiu klientelu. Sú to zákazníci z celého Slovenska – kontakty, ktoré som získal počas cestovania za predávaním na jarmokoch,“ uvádza Štefan.

A na záver: „Ako to, že ste taký vitálny a plný energie?“

„Lekár ma nedávno prosil, aby som sa mu priznal, čo presne jem a pijem. Vraj je nemožné mať také výsledky v mojom veku. Pravda je taká, že jem prevažne iba domácu stravu a nepijem tvrdý alkohol, iba víno. Vraj nemám žiadny cholesterol, žiadny cukor a krvný tlak ako mladý chlapec. Nešportujem – veď som predsa desať hodín na nohách vo vinohrade. Mám 63 rokov, som vlastne dôchodca, no ešte vôbec neplánujem s prácou skončiť!“