Chátrajúcu chatu Hrešná zachránila až ich láska. Začiatok bol ťažký, prvú zimu prežili pod deravou strechou
Tvoria pár, ktorému čas beží 24 hodín, sedem dní v týždni spolu – sú kolegovia, partneri, kamoši. Tomi Eichler a Vera Nižníková v Košiciach rozdali nadšencom prírody už mnoho skvelých momentov.
Od roku 2014 sa neúnavne starajú o dovtedy pomaly chátrajúcu Chatu Hrešná, kde sa snažili priniesť agroturistiku – vychádzky na koňoch do prírody a lesov, trochu kultúry a pomoc SNP-čkárom, ktorí na chate dnes môžu načerpať silu, kúpiť si vodu alebo sa po túre posilniť teplou polievkou. Dnes sú po siedmich rokoch stále na mieste a plánov im vôbec neubúda, práve naopak. Aký príbeh stojí za láskou, ktorá prispela k obnove miesta, kam všetci Košičania i okoloidúci pútnici a turisti radi chodievajú za oddychom a nádhernými výhľadmi na kavečianské kopce?
Po roku známosti sa rozhodli spolu podnikať
Ak ste z Košíc alebo blízkeho okolia, určite ste už na Hrešnej boli alebo o nej aspoň počuli. Ide o chatu s výstavbou z roku 1986, kedy sa pri objekte organizovalo československé športové podujatie a zariadenie vybudovali pre priľahlý lyžiarsky vlek. Najprv bola chata v správe športového klubu Metropol a momentálne je v správe Mestskej časti Kavečany. Posledné desaťročia sa napriek skvelej strategickej polohe, krásnym výhľadom na mesto, turistickým značkám a cyklotrasám majitelia viackrát menili a chata bola v dosť zanedbanom stave.
Tomi sa s Verou zoznámili pred približne ôsmimi rokmi. Známosť mala celkom rýchly spád. Podľa jeho vlastných slov mu Vera ukázala iný spôsob, ako tráviť kvalitný čas spolu. Vždy sa chcela venovať jazdeniu na koni a vychádzkam, a tak pri spoločných výletoch na koňoch prechádzali aj okolo cestičky pri Chate Hrešná. Po roku sa rozhodli zistiť viac, objekt si od mestskej časti prenajať a skúsiť v malom začali podnikať popri svojich bežných prácach v meste.
„Vera ma vytrhla z mestského večerného života. Ako chlapec som na Hrešnú chodieval, no priestor som ako taký nepoznal. Videl som, ako Vera milovala prácu s koňmi – chcel som sprostredkovať možnosť venovať sa im aj v rámci pracovného času. Ja som sa chcel venovať gastronómii a chcel som byť sám sebe šéfom,“ hovorí Tomi.
„Tomi pracoval ako obchodný zástupca a ja v akvaristike. Okolo miesta sme chodievali na vychádzky a premýšľali o tom, čo by sa s ním dalo spraviť. Priestor okolo Hrešnej zarastal burinou a my sme sa začali zaujímať o to, kto je správcom a postupne sa rozhodli, že si miesto spolu prenajmeme. Čoskoro som svoju prácu nechala, aby som sa novej práci mohla byť naplno. Tomi dochádzal po práci v meste sem do svojej druhej práce,“ dopĺňa Vera.
Ktoré začiatky sú ľahké?
Nebol to vôbec najideálnejší príbeh – ale aj bez kapitálu či sponzora sa dá dopracovať k skvelým výsledkom. Spravidla to ale trvá dlhšie. Prvé štyri roky pracovali výhradne sami – najskôr okoloidúcim turistom ponúkali obyčajné plechovkové pivá, neskôr sa k tomu pridal aj výčap, drobné občerstvenie aj zopár zamestnancov. Sú to hodiny odmakané na pleciach a v rukách oboch partnerov, ktorí prvú zimu prežili pod trepotajúcou sa strechou v kapucniach.
„To, že sme sa tu rozhodli bývať, prišlo postupne. Prvý rok sme v chate nebývali, no neskôr sme sa o nej dozvedali čoraz viac a učili sa, ako s jej priestorom narábať. Napríklad sme nedokázali udržať teplo, ak sa nekúrilo. Tým, že som ešte pracoval v meste, Vera v chate zvykla byť v zime dosť neskoro sama, uprostred temného lesa, a ja som o ňu mal obavy. Nie je dobré byť na dvoch stoličkách, a tak som svoju prácu v meste nechal.
To všetko nás viedlo k tomu, že sme si vyčlenili malý priestor iba pre nás a presťahovali sa sem z mesta. Prvú zimu vystihuje jediné slovo – hardcore. Nikomu to neprajem. Stará neutesnená strecha nám trieskala nad hlavami celú noc ako vlak. Celé noci som nespal a čakal, kedy ju odtrhne. Priestor nebol v dobrom technickom stave, no časom sme ho začali opravovať. Tri roky sme bývali tak trochu nadivoko, kým sme si nezateplili náš priestor a neskôr tiež strednú časť. Donedávna sme ešte stále raňajkovali v posteli. Dnes sa smejeme na tom, že po siedmich rokoch podnikania, sme si urobili obývačku“ žartuje Tomi.
„Začali sme s bufetom a popritom som sa venovala vychádzkam na koňoch v lese určeným pre verejnosť. Trvalo však veľmi dlho, kým sa sem ľudia naučili chodiť a pochopili, o čom nám ide. S tým súvisel prechod z punkového štýlu vedenia chaty na aspoň nejaké pravidlá, aby sme mohli fungovať ako v iných prevádzkach, obzvlášť po tom, čo sme sa sem aj nasťahovali. Nie vždy to bolo ľahké a nie stále sa to stretlo s pochopením či bez vzdoru od návštevníkov – no časom sme došli k nejakému konsenzu.
Keď sme prekonali prvé problémy, všetko sa začalo zrýchľovať. Dnes máme pocit, že ak máme o niekoľkonásobne viac návštevníkov za víkend, vieme sa s tým oveľa lepšie popasovať ako na začiatku. Naučili sme sa kopec vecí sami,“ vysvetľuje Vera.
V snívaní sme sa nedali zastaviť
Aj keď spočiatku nemali najjasnejšiu predstavu o tom, ako to môže v budúcnosti vyzerať, vedeli, že chcú vytvoriť miesto pre agroturistiku, organizovať kultúrne podujatia a ponúkať jednoduchú a chutnú gastronómiu. Chata Hrešná, vybudovaná na rovnomennom kopci v pohorí Čierna hora si pritom svoje slávne časy odžila už pred desaťročiami.
„Chatu postavila telovýchovná jednota Metropol Košice v roku 1987, keď sa modernizoval lyžiarsky vlek, upravovali sa bežecké trate a vytvoril sa nočný osvetlený bežecký okruh. Dodnes tu máme pred očami stožiare z tohto obdobia. Často sa pýtam, čo sa stalo s popularitou tohto miesta za posledných 20 rokov. Pracujeme preto na tom, aby sme v budúcnosti mohli prinavrátiť niekdajšiu tradíciu bežkovania v tejto lokalite miestnym obyvateľom.
To, aká návštevnosť tu bola v tom období, sa s našou, podľa môjho názoru, nedá ani porovnať. Na začiarku sme mali predstavu o agroturistike a bežkovaní v zime, no museli sme sa najprv vysporiadať s tým, že ľudia nerozumeli, že sme noví nájomníci. Videli v nás cudzích fanúšikov koní, ktorí s nimi prišli na Hrešnú. Časom sme tiež museli zaviesť pravidlá – keď sme sa rozhodli, že psy tu môžu byť iba na vôdzke, aby nedochádzalo ku konfliktom medzi voľne pustenými psami, priviedli sme si najkomentovanejší príspevok na našom Facebooku – zákaz psov na voľno nie je veľmi populárne pravidlo. No aj to je prirodzená súčasť práce na niečom novom a zavádzaní pravidiel. Snažíme sa v tejto prevádzke, aby každý mal vlastný priestor, ktorý by neobmedzoval druhých a bol v pohode pre všetkých.
Chceli sme sem doniesť trochu kultúry a života z mesta, aký sme poznali predtým. Robievame hudobné koncerty, pozorovania hviezd, vychádzky s koňmi a učíme ľudí, že kôň nie je dopravný prostriedok, ale živé stvorenie. Je veľmi dôležité vidieť výsledok a to, že čomu sme verili, nám aspoň sčasti vyšlo. Znie to ako klišé, ale čoraz viac zisťujem, že ak za niečo človek bojuje, dosiahne to. Mnohí sa boja a nenasledujú svoje sny.
Páčia sa mi príbehy s hodnotou, i prevádzky a ľudia, ktorí si idú za svojím a nepoddajú sa strachu. Šli sme na všetko pomaly a popritom sme vychytávali chyby a omyly. Pokrok nepreskočíš. Neponáhľame sa a nechávame to plynúť,“ hovorí Tomi.
Cesta SNP nedostala svoj čas vyzrieť
S každou letnou sezónou prichádza nový nárast putujúcich turistov Cestou hrdinov SNP. Po pandemickom roku 2020 je ich počet ešte vyšší – putovanie naprieč celým Slovenskom sa stáva čoraz populárnejšie, s čím súvisí aj dopyt chatárov pre pripravenosť prevádzky i svojich kapacít.
„SNP-čka je aktuálne až v extrémnej popularite. Nedávno túto tému spracoval dokonca aj popredný telefonický operátor. Myslím si, že Cesta hrdinov SNP nedostala svoj čas postupne dozrieť, podobne ako Chata Hrešná – teraz ňou prechádza hrozne veľa ľudí a niekedy to stráca trochu svoj pôvodný význam chodiť osamote a v tichosti.
Galéria
Som v štádiu, kedy silne uvažujem o tom, aby sme si my, chatári, sami pre seba zriadili webstránku alebo inú možnosť, ako sa spojiť. Potrebujeme jeden s druhým medzi sebou komunikovať a niekedy sa vopred pripraviť na to, kto k nám ide a ako sa správa – nie vždy je to najmilšie. Pútnici niekedy napríklad ignorujú značky, súkromie a miestami si aj dovoľujú viac, ako by mali. Niekedy je náročné vysvetliť im, že toto je stále náš domov a máme právo na súkromie ako každý. Mimo tejto trochu negatívnej skúsenosti však stále premýšľame o tom, ako by sme mohli v časti chaty zriadiť ubytovanie. Taktiež pripravujeme novú terasu na bočnej strane s výhľadom – ďalší rok tu plánujeme koncerty,“ hovorí Tomi.
Čo sa stane, keď sa láska zmieša s prácou
Aj so všetkým čarom je 24/7 ťažký oriešok. Napriek tomu sa zdá, že chatári z Hrešnej vedia, čo je kľúčom k zdravému vzťahu. Vravia tomu – rýchle odpúšťanie, zabudnutie, vyrozprávanie – skrátka drina.
„Sme spolu celé roky ako partneri a kolegovia v jednom. Najdôležitejšie je si rýchlo odpustiť – ľudia sa dnes, podľa mňa, rozchádzajú kvôli somarinám. Treba si veci vyrozprávať a najlepšie hneď na mieste, ako sa stanú. Ak by sa naši rodičia rozchádzali za všetky drobnosti, vôbec by sme tu neboli. Vera ma naučila nebyť prchký, ale spomaliť a ukľudniť sa. Tento život tu mi ukázal, ako na to – ako nájsť dlhodobejší súlad vo vzťahu a v práci. Dnes som menej výbušný a som iný človek, ako keď som začínal. Stále som chlapec, len už taký väčší. Dospelejší,“ uvádza Tomi.
Na Chatu Hrešná sa dostanete pešou prechádzkou z mesta Košice, z časti Čermeľ po červenej značke Cesty hrdinov SNP alebo opačným smerom tou istou značkou z Kysaku. Autobusovou dopravou z mesta sa prejdete peši na kopec iba dva kilometre.
