Byt v úplnom centre Bratislavy vymenili za šťastie na dedine: O našu pôdu sa staráme ako o malý vesmír
Nie všetky pokrokové projekty začínajú výpoveďou v korporáte. Niekedy sa to deje aj celkom pomaly a postupne. Prirodzene. To je aj prípad Elišky Gálisovej a Michala Roháča, ktorí sa z Bratislavy presťahovali južnejšie za Gabčíkovo.
Prelomovým bodom pre dvojicu bol prvý rok, keď ňáradský pozemok spoznávali. Po predošlých konvenčných metódach pestovania sa 20-árová plocha potrebovala v prvom rade zregenerovať. Predtým sa tu pracovalo s traktorom či chemickým postrekom, čo pár naviedlo k aplikovaniu viacerých techník z Michalovho štúdia.
„Prešli sme na no dig systém, ktorý využíva permanentné záhony. Tie sa stále obnovujú a využívajú na pestovanie. Záhony sa teda mechanicky neprevracajú, ale namulčujú, teda prekrývajú zvrchu slamou, kompostom, trávou, alebo textíliou, aby sa predišlo rastu burín a priamemu kontaktu s vetrom a slnkom. No dig znamená, že neorieme, neprevraciame, neotáčame vrstvy pôdy a nemanipujeme s ňou,“ hovorí Eliška.
Ak sa pýtate, čo je na prevracaní zlé, Michal opisuje najvrchnejšiu vrstvu, tzv. top soil, ako tú najúrodnejšiu. „Práve preto sa v nej všetko rodí, lebo má v sebe najviac života. Mechanickým prevracaním narušíte jej prirodzenú rovnováhu a štruktúru. Vnímame pôdu ako živý organizmus, so všetkými jej zložkami, mikroorganizmami, hmyzom, bezstavovcami.
Ak pôdu prevrátite, dostane sa do nej kyslík, čo má, samozrejme, z krátkodobého horizontu podiel na rýchlejšej produkcii surovín. Z dlhodobého sa však niekedy prirovnáva aj k otvorenej ľudskej rane – kedy sa cez pokožku človeka do tela môže dostať akákoľvek infekcia.
Podobne je to tak pri pôde – prirodzene sa chráni burinami, aby sa neustále prekrývala, podobne ako vidíme na lesných nedotknutých plochách. Princíp regeneratívneho hospodárstva je štruktúru neobracať, ale zachovať jej zdravie a symbiózu života. V pôde musí ale stále niečo rásť, čo zabezpečuje jej kvalitu, harmóniu a nutričné výnosy produktov, ktoré sa na nej pestujú,“ opisuje Michal.
Konvenčné metódy a technické plodiny
Keď do Ňáradu prišli, Michal na svojom novom pozemku okamžite zakázal konvenčné metódy. Trvalo približne jeden rok, kým sa pôda po zásahu prevracania traktorom a postrekov zregenerovala. Pár z Dreamfarm mal v hlave inú víziu ako klasický prístup, ktorý je akýmsi protikladom prevažnej časti poľnohospodárstva na Slovensku.
„Konvenčné pestovanie ja založené na vstupoch a výstupoch, chémii, postrekoch, chemicky ošetrených semenách – tie sú už vopred rezistentné voči postrekom ako herbicídy, pesticídy a fungicídy. Funguje to najlepšie na plochách obrovského rázu, ktoré sa obhospodárujú najjednoduchšie. Vezmú sa nástroje, traktory a ide sa. To ťažšie a komplikovanejšie je vedieť a skúmať, čo ktorá rastlina potrebuje, aby mala pôda maximálnu efektivitu. Starať sa o to, čo do nej vkladáme, aby sme vo výsledku spotrebúvali plodiny, ktoré neobsahujú škodliviny.
Konvenčný prístup sa stará tak akurát o zárobok a produkciu, o nič iné. Pôda sa nevníma ako niečo živé, ale iba ako nástroj. Pestovateľom však nedochádza, že týmto spôsobom časom narušia pôdny biorytmus natoľko, že neskôr nebude regenerácia trvať jeden rok, ale oveľa dlhší čas. A to už bude skutočný problém,“ vraví Eliška.
„To, že ide iba o zisk, je jasné len pri pohľade na slovenské polia. Nevidíme pred sebou lány melónov, uhoriek, paradajok. Čo vidíme, sú technické, kŕmne plodiny ako jačmeň, kukurica, repka, pšenica určené pre industriálne poľnohospodárstvo / živočíšnu výrobu, teda pre kŕmenie zvierat. To tiež súvisí s nadmernou konzumáciou mäsa. Väčšinu ovocia a zeleniny do našich obchodov dovážame. To, čo sa tu deje, má vplyv na nás všetkych ostatných – obhospodárovanie kilometrových polí traktormi a strojmi, ktoré vypúšťajú obrovskú uhlíkovú stopu do ovzdušia, je len ďalším klincom do rakvy. Rovnako i strata biodiverzity.
Je pre nás často náročné ľuďom vysvetľovať, prečo si majú kupovať zeleninu od nás a prečo stojí viac peňazí. Zvykli sme si, že si v obchode kúpime peknú rajčinu, aj keď si ani len nevieme predstaviť, čo obsahuje. Pekný vizuál je pritom často jediné, čo obsahuje. Žijeme v instantnej dobe s jednou rukou na smartfóne. Je pre nás normálne, že niečo, čo si v jeden deň objednáme, nám na druhý privezie kuriér. Nevnímame priestor medzitým, to, čo sa deje na pozadí. Ľudia spohodlneli. Sú to však ťažké témy, ktoré v spoločnosti narúšajú komfortnú zónu. Chce to možno ešte asi trochu času,“ komentuje Michal.
Počuli ste už o výluhu z dážďoviek?
Článok pokračuje na ďalšej strane:
