Grafik Juraj Behún: V malom meste sa žije fajn. Sťahovať sa neplánujem, veď email je rýchlejší než vlak
Nasledovať svoje sny chce trochu odvahy a zanietenia.
„Vždy sa smejem sám na sebe, že aj keď sme s našou kapelou neprerazili, k hudbe som sa dostal aspoň cez grafiku. Je to pre mňa kombinácia koníčka, ktorý ma zrejme nikdy neprestane baviť, a práce. Často sa pritom cítim, že ani nejde o prácu ako takú. Mohol by som to robiť celé dni a noci – čo sa aj deje. Najhoršia časť je, keď musím riešiť administratívu alebo faktúry. To tak nemám rád, že by som robil grafiku radšej zadarmo, keby sa tak dalo žiť.“
Pre nápady si odbehnem do Polonín
Jedným z dôvodov, prečo Juraj neopúšťa východ Slovenska, je aj národný park Poloniny. Sem chodieva so skicárom a premýšľa o nadchádzajúcich logách pre svojich klientov. Takto vznikla aj spolupráca s Poloniny – Neskutočne skutočné v rámci Nadácie Aevis, pre ktoré pripravil limitovanú edíciu plagátov z kopca nad vodnou nádržou Starina. Dnes žartuje, že možno niekedy v budúcnosti pripraví nové vydanie so stratenými susedmi z Česka.
„Na svoju prácu nepotrebujem nevyhnutne počítač. To je až tá posledná fáza, keď grafiku sfinalizujem do online podoby. Pre nápady si ale odbieham do Polonín – chodím sem a čistím si hlavu. Nepremýšľam nad tým, že idem prvoplánovo urobiť logo. Kľúč ku kreativite je podľa mňa v uvoľnenosti mysle. V nepreháňaní vymyslieť niečo extra originálne.
Nápady ku mne prichádzajú prirodzene, najmä keď mám čistú hlavu. To sa mi najlepšie darí v kopcoch, pri behu, pri jazde na bicykli. Preto sa aj na pozerám grafiku pocitovo a nie ako na umenie. Je to vydreté, odsedené remeslo. Robíte to dookola, učíte sa skratky, nové chodníčky – tento princíp sa dá aplikovať snáď všade. Nemám pocit, žeby som prichádzal o kreativitu, práve naopak.
Niekedy v Poloninách len tak sedím, vnímam veci a tvary okolo seba a skicujem si. Zavesím si hamak na strom a som tu celý deň. A to som alergik.“
„Slávny grafik neexistuje. Je to niečo ako slávny zubár – za ním idete, keď vás bolia zuby. Za grafikom keď máte škaredé logo.“ Juraj Behún
Factory People nájdete do novembra 2021
Juraj si na svojej práci najviac váži kontakty a náhodné stretnutia. Tak bolo aj v prípade zoznámenia sa s riaditeľom Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach, Martinom Cubjakom, ktorý mu ponúkol možnosti spolupráce.
„Do Múzea moderného umenia Andyho Warhola som chodil už od detstva – najprv sme tam chodili zo školy a potom som sa tam motal veľakrát sám. Maťo Cubjak vymyslel rubriku Coffee Break, kde každý deň predstavujú zaujímavosti zo sveta umenia na sociálnych sieťach múzea. Neskôr sa každý týždeň začali zverejňovať aj portréty známych Andyho Warhola s označením Factory People. Odkazujú na manhattanský ateliér Silver Factory, kde sa spolu stretávali v New Yorku. Patrili sem režiséri, modelky, hudobníci, umelci. Žúrovali a formovali tu umenie 20. storočia.
Toľkokrát som bol v múzeu blízko pri obrazoch, až som pravidelne spúšťal alarm – potreboval som sa poriadne pozrieť na vrstvy na grafikách, aby som to mohol nejako napodobniť. Načítal som si množstvo materiálov, viedol dlhé rozhovory s Maťom a snažil sa pochopiť teóriu toho, čo vlastne Warhol niekedy robil manuálne. Neskôr kvôli mne už alarm vypínali.
Maťo prišiel s nápadom zorganizovať výstavu grafík Factory People. Nevedel som si predstaviť, žeby sa moje grafiky mali vystavovať, tobôž nie v múzeu moderného umenia. Stresoval som, no na vernisáž prišlo mnoho návštevníkov, ktorí to zrejme ocenili. S grafikami pokračujeme ďalej a v priestoroch múzeá sú dostupné do novembra 2021.“
Kultúrne podhubie menších miest
Trend odchodu do hlavného mesta sa Juraja netýka. Odkedy na Slovensku vypukla pandémia koronavírusu a začal pracovať sám na seba, ani nepomyslel na to, že by sa odsťahoval. Podľa neho nie je nutné, aby sa všetci tlačili do veľkých miest, ale aby sa kultúrno-kreatívne podhubie rovnomerne rozmiestnilo aj v iných regiónoch.
„Zistil som, že email je rýchlejší než vlak. Rovnako obyčajný telefonát. Nehrniem sa na západ, pretože sa cítim dobre tam, kde som, aj keď môžem pracovať z hocikadiaľ. V Humennom sa žije fajn, mám to tu na skok do Polonín, kde si môžem v pokoji kresliť a premýšľať. Zatiaľ to funguje.“
