Východniarov lieči tento usmievavý lekár z Kene: Ľudia sú tu otvorenejší a priateľskejší. Ale pije sa naozaj priveľa

Koľko ste mali rokov, keď ste prišli na Slovensko?

Prišiel som na Slovensko ako 20-ročný. Až teraz, po rokoch som sa priznal rodičom, že pri príchode na Slovensko som mal jedno šťastie. Kúpili mi jednosmernú letenku. Ak by bola spiatočná, po prvom roku by som sa vrátil späť do Kene.

Prečo? Ocitli ste sa po príchode na Slovensko v kultúrnom šoku?

Na Slovensko som prichádzal s tým, že budem študovať v angličtine. Na jazykovej príprave (trvala rok) som sa dozvedel, že celé štúdium bude v slovenčine. A to bol pre mňa naozaj ťažký jazyk. Nevedel som si tiež zvyknúť na jedlo a tunajší spôsob života. Chýbal mi náš čierny čaj s mliekom. Keď sme v jedálni dostali ovocný čaj, myslel som, že je to zlý vtip. Prvýkrát som pil ovocný čaj na Slovensku.

Čo vás prvé mesiace na Slovensku odrádzalo? A po akom čase ste si začali zvykať?

Nechutilo mi jedlo. Nerozumel som mnohým veciam, ktoré ľudia robili alebo hovorili. To bol prvý rok na jazykovej škole. Začal som si zvykať až na konci prvého a v druhom ročníku na univerzite. Skamarátil som sa so slovenskými študentmi. Tí nosili z domu rezne a koláčiky, ponúkli ma. Veľa sme sa rozprávali. Veľa vecí mi vysvetlila priateľka, ktorá je teraz moja manželka. Aj vďaka nej sa tu teraz cítim úplne udomácnený. Áno, som tu doma a musím si zasa zvykať na veci v Keni, keď tam občas za rodinou cestujeme.

Čo konkrétne vám uľahčila manželka?

Rozumieť zvykom a tomu, čo sa tu patrí. Dlho som nerozumel šibačke a polievačke na Veľkú noc alebo chodeniu na cintorín a zapaľovaniu sviečok na hroboch. My také zvyky vôbec nemáme. Mimochodom, manželka ma tiež naučila, že sa majú ženám dávať kvety.

Ako to bolo po vysokej škole? Mali ste sa vrátiť domov do Kene?

Počas štúdia som nechodieval do Kene. Pochádzam z viacdetnej rodiny a úprimne, neboli peniaze na letenku. Domov som sa dostal po deviatich rokoch. Po skončení školy som začal pracovať. Chcel som sa vrátiť do Kene, ale po vysokej škole som sa tu oženil. S manželkou sme sa dohodli, že pôjdeme žiť do Kene, súhlasila s tým. Aby som mohol v Keni pracovať ako lekár, musel by som najskôr absolvovať skúšky a ročnú neplatenú stáž. To pre nás neprichádzalo do úvahy, lebo sme čakali už dieťatko a musel som sa o rodinu postarať. Tak som návrat do Kene odkladal, kým si niečo našetrím a mohli by sme ísť. Uvažoval som aj nad odchodom do Anglicka alebo Švédska, ale napokon som sa zostal na Slovensku.

Vranov nad Topľou zvíťazil

Žijete a pracujete vo Vranove nad Topľou. Ako ste sa tam ocitli?

Manželka odtiaľ pochádza. Bolo to tiež rozhodnutie kvôli rodinnému zázemiu. Moja rodina je ďaleko, tak sme chceli zostať aspoň blízko manželkinej.

Tu ste začínali ako lekár?

Ako lekár som začínal na juhu Slovenska pri Maďarsku, v Šahách. Vo Vranove vtedy nepotrebovali lekára. V Šahách to bolo náročné. Starší ľudia nerozumeli po slovensky a ja som nevedel po maďarsky, ale pracoval som tam a ľudia si ma dokonca obľúbili. Volali ma tam Čoki Doki – čokoládový doktor. Cítil som sa tam dobre, ale priznám sa, doliehala na mňa jazyková bariéra. Po roku som dostal miesto vo Svidníku a presťahovali sme sa tam. Človek si myslel, že ho na Slovensku nič neprekvapí, no tam žijú zasa Rusíni. Tým som tiež nerozumel. Po čase hľadali lekára aj vo Vranove, tak sme sa presťahovali a odvtedy tu žijem s rodinou.

Pacientov nehreším, potrebujú vľúdnosť

Akí sú slovenskí pacienti?

Ako sa to vezme. Väčšinou sú veľmi vďační, keď ste k nim vľúdni a staráte sa o nich. Najmä tí starší si vážia lekárov. Tí mladší už menej. Aj keď s tými mladšími sa ľahšie spolupracuje. Starajú sa o seba, chcú rozumieť diagnóze a postupom, čo sa bude ďalej diať. Starší sa o to nezaujímajú. Mladší sú zasa náročnejší v tom, že chcú podrobné informácie o diagnóze hneď. Ja po prvom vyšetrení môžem niečo tušiť, no kým neurobím sériu vyšetrení, nerád sa so svojimi myšlienkovými pochodmi delím. Pacient by mohol zbytočne panikáriť.

Ako vnímate starších pacientov? Chodia s vážnymi diagnózami a so zanedbaným zdravím?

Pravdou je, že čím je človek starší, tie choroby pribúdajú. Chronické ochorenia tam sú. Druhá vec je to, že niektorí návštevu lekára berú ako kultúrny zážitok. Niekde idem, stretnem sa s ľuďmi v čakárni, porozprávam sa. Potrebujú cítiť, že sa niekto o nich zaujíma. Starí ľudia sú v súčasnosti naozaj sami. Vnímam to ako veľký problém. Mladí sú vyťažení v práci a oni sa naozaj nemajú s kým porozprávať.

Vy ako lekár máte čas porozprávať sa s ľuďmi?

Snažím sa. Keď človek príde za lekárom, má nejaký problém a ja chcem byť nápomocný. Stáva sa, že pacienti neberú lieky, viem to, lebo máme elektronické karty, ale nemôžem na nich kričať. Skôr sa im snažím vysvetľovať veci. Komunikácia je kľúčová. Problém súčasnej medicíny je ten, že lekár má na pacienta popri všetkej tej administratíve a úkonoch veľmi málo času. Ja mám rád napríklad vtipy a niektorí pacienti, to o mne vedia a veľa žartujeme. Minule napríklad prišiel jeden pacient a s kamennou tvárou mi hovorí: „Pán doktor, všade kam idem, sa ma pýtajú, či pijem, či fajčím? A vy sa ma vždy opýtate, iba ako sa mám?“ Tak som sa ho tak familiárne spýtal:“Bohuško, pijete?“ A on mi hovorí: „Keď mi nalejete.“Smiali sme sa obaja.

Chodievate so svojou rodinou do Kene. Vedeli by ste porovnať prístup slovenských a kenských lekárov?

Prístup kenských lekárov a sestier je iný ako na Slovensku a vysvetlím aj prečo. V Keni sa za zdravotnú starostlivosť väčšinou platí priamo v nemocnici a berú vás ako klienta. Myslím si, že sa tam lekári aj sestry viac pretvarujú a prístup je skrátka priateľskejší. Mal som takú skúsenosť, keď som v Keni do nemocnice sprevádzal mamu aj chorého otca. Sanitár zobral vozík a vozil ich, kam potrebovali, na odbery, čakal s nimi. Mali to zaplatené. Na Slovensku ľudia tiež platia, ale vo forme zdravotných odvodov. Pacienti majú pocit, že majú na niečo nárok a právo, na druhej strane stoja preťažení lekári a sestry, ktorí môžu byť vplyvom náporu odmeranejší.

Na moje povolanie doplatila aj rodina

Článok pokračuje na ďalšej strane: