Kníhkupectvo v rodnom meste jej spadlo do rúk priamo z neba: Tvoríme tu kultúru na kolene, aby mladí neodchádzali

Niektoré recenzie sú skutočne pozoruhodné, keďže odrážajú analytické schopnosti dospievajúcich detí na svoj vek fantasticky sformulovaných do písomného prejavu. „Často si vymýšľam projekty, ktorých by som sa sama bola bývala zúčastnila, keď som bola dieťa. Tento projekt má hneď niekoľko pozitívnych stránok – štipendisti inšpirujú svojich rovesníkov, budujú si vzťah k čítaniu a učia sa pracovať s písaným textom a vyjadrovať sa. Motivuje ich to knihy nielen čítať od prvej strany po poslednú, ale zároveň o nich premýšľať hlbšie. S knižným štipendiom tiež obohacujú svoju knižnicu, pretože knižky im ostávajú. Rentabilné to nie je a ide to v podstate z môjho vlastného vrecka. Mám totiž pocit, že každý z nás by mal niečo prinášať do spoločnosti z toho šťastia či príležitosti, akej sa mu/jej dostalo. Je to jedna z možností, ako priniesť niečo dobré a nezištné, čo môže spustiť neskôr ďalšie kruhy. Okrem toho mi občas pomáhajú aj sponzori – akýsi adoptívni rodičia štipendistov, ktorí finančne a z diaľky prispievajú na vybrané tituly pre deti. Je to môj najobľúbenejší projekt.“

Zbojnícku mladosť dnes už chce čítať málokto

Okrem čitateľského štipendia sa Saška spolu s kolegyňou Zuzanou Švecovou už celé roky venujú kočovnému podujatiu Literárne večery. Tie organizujú raz do mesiaca v humenských kaviarňach, kde sa snažia ľuďom ukázať, aká vie byť literatúra zaujímavá aj pri verejnej diskusii. Tematicky sa venujú laureátom Nobelovej ceny za literatúru, literárnej cene Anasoft litera, vianočným výberom a podobne. S podujatím chodia prednášať aj do škôl. V minulosti tiež pomohli pri zbierke prečítaných alebo už nepotrebných kníh pre Základnú školu Kudlovskú v Humennom. Viacero škôl má dnes k dispozícii len zastaralé tituly, ktoré deti čítať veľmi nenamotivujú. Financie na doplnenie však školy väčšinou nemajú.

S Kníhkupectvom Na korze sa zapájajú aj do Noci literatúry, celoslovenského podujatia, v rámci ktorého sa literatúra číta na netradičných miestach. Pri renovácii priestoru dnešného kníhkupectva, si v Obchodnom dome Jednota v Humennom Saška vyžiadala jediné: veľké otváracie okno, prostredníctvom ktorého budú mať kultúrne podujatia na tomto mieste celkom osobitý šmrnc. „Je to funkčné okno a symbol kníhkupectva. Ľudia sa sem často dívajú, keď prechádzajú námestím do parku. V lete napríklad organizujeme podujatie Cez okno, keď čítame úryvky v rôznych časoch počas dňa. Prvý rok si ľudia mohli vypočuť niečo na obed, druhý, keď sa vracali z práce a tento rok prišli na kávu a fornetti na pol deviatu ráno – na knižné raňajky. Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie sme tu mali vystavené veľkoformátové fotografie pána Petra Bodnára, ktorý fotil vtedajší pochod humenským centrom. Oslovila som pár ľudí, ktorí prišli čítať aj texty z tohto obdobia. Teraz tu máme grafiku s citátom Ladislava Grosmana.“

Pookriať a prisadnúť si, aj keď som to ešte nikdy nikde nevidel/a

Prečo človek s manažérskym potenciálom a podnikavým zmýšľaním ostáva v Humennom? Saška tvrdí, že téma kultúry v malom rodnom meste je pre ňu srdcová – symbolizuje totiž všetku snahu, ktorú sa usiluje svojim návštevníkom odovzdať a vedomosti, ktoré zbierala počas predošlých prác. Vie, ako funguje myseľ miestnych ľudí, ktorí pri prijatí trochu slobodnejšieho postoja potrebujú pomocnú ruku a naviesť správnym smerom. Alebo skôr iným. „Je pre mňa dôležité doniesť kultúru, akú som videla v Nitre a Košiciach, do malého mesta, odkiaľ pochádzam. V týchto končinách znamená kultúrne vyžitie veľké koncerty, väčšie divadlá na turné. Iné formy sú vytláčané, pretože u nás ľudia na to nie sú zvyknutí a myslia si, že chodiť do galérií je nudné a nijako ich to neobohatí. Ja to vidím ale tak, že s týmito formami neprichádzajú do konfrontácie. Snažím sa im týmto spôsobom trpezlivo vysvetľovať, čo všetko im vie dať práve literatúra – prinášať im tú možnosť a čakať, že sa tunajšie publikum začne postupne nabaľovať. 

Dnes už mnoho ľudí potrebuje aj okrem dobrej a stabilnej práce, i kvalitne strávený voľný čas. Širokú ponuku záujmov, z ktorých si môžu vyberať. Keď sme s tým začínali, ľudia prechádzali okolo so spýtavými pohľadmi, hanbili sa prísť si pred otvorené okno kníhkupectva hoc i len sadnúť. Snažíme sa ich učiť, že je to v poriadku a môžu sa trochu oslobodiť od obavy z nových vecí, ktoré nepoznajú. Potrebujú podnety. 

Preto aj ostávam v Humennom, v malom meste. Je tu všetko, čo potrebujem – rodina, známi, príroda, pokoj. Ledva potrebujem auto. Jediné, čo mi chýba je kultúra. Ak by som sa ale iba sťažovala a nič pre to neurobila, nikam by sme sa nepohli. Kultúru tu takto robí pár nadšencov takpovediac na kolene – nemajú to zaplatené a robia to z presvedčenia pre dobrú vec. Chcú, aby sa mesto rozvíjalo a neodchádzali odtiaľ všetci mladí ľudia. Robíme kultúru inak, ako sú Humenčania zvyknutí. Aj preto sme si založili občianske združenie HumnoArt.“