Keď prestal fajčiť, potreboval zamestnať svoje ruky. Pozrel si pár videí na internete a začal vyrábať fujary

Mimochodom Lukáš držal prvýkrát fujaru v ruke, až keď si ju sám vyrobil. Dnes sa pri spomienke na svoju prvotinu pousmeje, nerád sa ňou chváli, keďže mala nejednu chybičku. „Ukázal som ju odborníkom v tejto oblasti Michalovi Filovi a Vladovi Griešovi, ktorí ma upozornili na nedostatky. I preto som sa prihlásil na kurz výroby i zdobenie fujár, aby som napredoval. Spomínam si však, že keď som do môjho diela prvýkrát fúkol, bol to neopísateľný pocit radosti, i keď viem, že zvuk nebol dokonalý.“ Dnes do svojich drevených krásavíc vyrezáva kvetinky a podpolianske ornamenty vybíja mosadzným plechom.

Ide o každý milimeter

Hoci Liptovčan už vyrobil nejeden fujarový hudobný nástroj, za výrobcu sa rozhodne nepovažuje a za muzikanta už vôbec nie. I keď jeho hranie nie je márne. „Aj v hraní som samouk. Odpozoroval som niečo od skúsených hudobníkov, kúpil som si fujarový spevník a nôtim. Pred verejnosťou som ešte nehral, na to sa zatiaľ necítim. Avšak v budúcnosti to nevylučujem. Pri štedrovečernej večeri v rodinnom kruhu ale nesmie chýbať Tichá noc v mojom podaní. Je to taká rodinná tradícia,“ pokračuje Lukáš, pre ktorého je jeho malá dielňa útočiskom pred okolitým svetom.

„Pravdou je, že najviac času na moju záľubu mám počas zimy. Vtedy sa už neviem dočkať, kedy prídem z práce a zašijem sa v dielni. Dokážem tam presedieť dlhé hodiny. Nikdy sa však práci s drevom nevenujem, keď som v psychickej nepohode. Predsa len ide o živý materiál, preto je dôležité, akú energiu doňho človek vloží. A ja sa snažím o tú najlepšiu. I preto, keď ma známi a priatelia požiadajú, aby som im napríklad k jubileu vyrobil fujaru, vezmem to len vtedy, ak mi na zostrojenie dajú dostatok času. Nechcem byť v časovej tiesni a náhodou niečo pokaziť. Aby totiž nástroj hral bezchybne, dôležitý je každý milimeter nielen čo sa priemeru drevenej trubice týka, ale i vzdialenosti dierok od seba. To sa všetko deje podľa presne určených vzorcov,“ prezrádza niečo zo zákulisia výrobnej kuchyne.

Záujem i medzi mladými

Stopäťdesiat hodín je štandardný čas, ktorý Lukáš potrebuje na zhotovenie diela od začiatku do konca. Obyvateľa Liptovského Mikuláša zatiaľ stále živí práca v lese, no jeden nikdy nevie. „Mojím snom je dopracovať sa raz k tomu, aby som vyrábal drevené hudobné nástroje a nemusí to byť zrovna len fujara. Či sa tým budem živiť, netuším. Pravdou ale je, že kým sa dostanem do dôchodku, chcem svoje zručnosti zdokonaliť do takej podoby, aby som si mohol v starobe privyrábať k dôchodku,“ hovorí svoje plány vášnivý fujarista - amatér. Vraj o najtypickejší slovenský hudobný nástroj nie je núdza ani medzi mladými. A to aj vďaka tomu, že v roku 2005 sa fujara dostala na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.