Na hrade začínala ako upratovačka, teraz je riaditeľkou: Niekde som musela začať a tak som umývala dlážky
Pozor na myšlienky, hovorí so žartom Kežmarčanka Erika Cintulová. S nimi má totiž vlastnú skúsenosť, keď ešte drela školské lavice. Raz napísala slohovú prácu o svojom vytúženom povolaní. Snívala o práci na Kežmarskom hrade. A stalo sa.
„Zažili sme tu už naozaj všeličo. Napríklad sa nám v kaplnke počas jedného predstavenia z ničoho nič sama od seba zapínala a vypínala technika. Pritom žiadne rušivé vplyvy navôkol neboli. Dokonca sa zatvorili aj dvere, hoci sa inak zatvárajú veľmi ťažko. Neraz som počula kroky a cítila som niekoho za sebou. Túto prácu však milujem natoľko, že sa predsa nenechám zastrašiť prípadnými duchmi predchádzajúcich majiteľov,“ hovorí a vzápätí si spomína na ďalšiu strašidelnú príhodu. „Raz sa spustil alarm v miestnosti, v ktorej nikto nebol. Zavolali sme policajtov, ktorí si na pátranie priviedli aj psa. Prehľadávali terén, ale štvornohý pomocník do spomínanej izby ani len nechcel vkročiť.“
Turisti sa chceli zmocniť hradu
I keď by už mohla veľkú časť práce delegovať na kolegov a ona sa venovať len manažérskym povinnostiam, nemá problém sa chytiť roboty. I preto má doteraz na starosti zbierkový fond významného lekára Vojtecha Alexandra. V rámci tejto zbierky sa hradné múzeum môže pochváliť prvým röntgenovým prístrojom. Datuje sa ešte z uhorských čias a doktor Alexander ho pri vyšetreniach svojich pacientov používal. „Keď som ešte robila ako dokumentátorka, mala som možnosť byť v prvom kontakte s predmetmi, ktoré spadajú do historickej lekárne. Vtedy som sa cítila ako detektív. Bolo to veľmi vzrušujúce dozvedať sa všetky zákulisné informácie o jednotlivých predmetoch. Aj vďaka tomu som si vycibrila trpezlivosť.“
Nemenej vzrušujúca bola i práca priamo s návštevníkmi. Pri ich otázkach jej možno niekedy až rozum zastal, ale nedala na sebe nič znať. „Samozrejme, nájdu sa mudrlanti, ktorí chcú sprievodcu silou mocou nachytať. Ale aj takí, ktorí sa bez hanby spýtali, či holuby, ktorých vidia, sú tie istie ako za čias, keď hrad obývali panovníci. Perličkou bolo, keď sem raz prišli turisti s priezviskom Thökölyovci. Tak sa volali aj poslední majitelia tejto pamiatky. Vystupovali ako dediči a nárokovali si na hrad. Boli skutočne neoblomní. Žiadali nás, aby sme im vydali všetky tržby a kľúče. Evidentne išlo o poriadnych amatérov, lebo si nenaštudovali dejiny. Inak by vedeli, že ostatná generácia pôvodných vlastníkov nehnuteľnosti, nemala žiadnych potomkov. Čiže ak sa niekto volá Thököly, ešte to neznamená, že mu to tu bude celé patriť,“ vraví.
Erika Cintulová tiež nie je žiadnou dedičkou historického impéria, ale keď pustí fantáziu na špacír, má presnú predstavu, ako by to za jej panovania na hrade fungovalo. „Služobníctvo by obskakovalo okolo mňa, v zime by mi neustále prikladalo polienka do krbu a ja by som nič iné nerobila, len by som si od rána do večera a od večera do rána čítala,“ zasnívala si na záver
