V starobylej hrobke pil krv netopierov a chystal sa na smrť. Na púštne preteky sa však vracia znova a znova

Keď bežíte cez najväčšiu púšť na Zemi, aj jedno nesprávne odbočenie vás môže stáť život. Ako informoval portál Inspire more, práve s takouto nepríjemnou skúsenosťou sa stretol Mauro Prosperi počas svojho prvého "Marathon des Sables", šesťdňového ultramaratónu, ktorý patrí medzi najťažšie preteky na svete. Napriek trýznivej ceste plnej prekážok preteky zvládol a behania v púšti sa nikdy nevzdal.

Na chrbte si nosia batohy s vodou a jedlom

Približne 1200 bežcov každoročne cestuje na horúcu saharskú púšť v južnom Maroku, aby sa zúčastnili na populárnom 250-kilometrovom ultramaratóne. 

Trasa bežcom ponúka nepríjemné piesočné duny s malým množstvom prírodných zdrojov vody, takže si každý bežec nesie na chrbte viac ako deväť kíl dehydrovaného jedla, vody a núdzových zásob. Podľa The Guardian približne 47 percent bežcov preteky ani nedokončí.

Uvedomil si, že má veľký problém

V súčasnosti majú kvôli bezpečnosti bežci pri sebe sledovacie zariadenie GPS a ich cestu monitorujú vrtuľníky, aby sa organizátori ubezpečili, že sa nikto nestratí. Keď sa však Mauro, policajt zo Sicílie, v roku 1994 po prvýkrát rozhodol absolvovať tieto nemilosrdné preteky, žiadne takéto opatrenia neexistovali.

Počas štvrtého a zároveň najdlhšieho dňa pretekov sa bežec nečakane stretol s piesočnou búrkou, pred ktorou sa ukryl v piesočnej dune. Nasledujúce ráno čakal, že ho objavia záchranári. Namiesto toho sa len obzeral okolo seba a nevidel nič, len rozsiahlu púšť. „Po asi štyroch hodinách behu som vyliezol na dunu a stále som nič nevidel," povedal. „Vtedy som vedel, že mám veľký problém," spomína si na úsek, v ktorom sa vychýlil zo svojho kurzu. 

Keď záchranári zistili, že jeden pretekár chýba, naozaj vytvorili pátraciu skupinu aby Maura našli, no netušili, ako ďaleko zašiel. Dvakrát mu dokonca nad hlavou krúžil vrtuľník, no ani raz si jeho zbesilé mávanie nikto nevšimol. Vyslal preto svoju jedinú svetlicu a dokonca si podpálil batoh v nádeji, že upúta ich pozornosť. Jeho snaha bola zbytočná.

Krv v starobylej hrobke

Bezradný Mauro na svojej ceste bojoval naozaj s kadečím. Keď sa mu minula voda, uchýlil sa k pitiu vlastného moču, neskôr našiel starobylú hrobku, v ktorej pil krv netopierov. Po dňoch utrpenia Mauro načmáral na stenu list na rozlúčku a pripravil sa na svoj predčasný koniec. Keď sa zobudil a uvedomil si, že je stále nažive, nabral posledné sily. „Uvedomil som si, že maratón pokračuje, že sa nemôžem spoľahnúť na to, že ma zachránia usporiadatelia pretekov," povedal a dodal: „Rozhodol som sa, že sa musím postaviť púšti sám."

Mauro teda do ešte raz vyrazil na cestu. Na svojej ceste prežil vďaka rose, ktorú olizoval zo skál, lovil hmyz a hady, ktoré následne jedol a keď pocítil zimu, zahrabal sa do piesku. Nakoniec, po 10 dňoch v púšti, natrafil na tábor kočovného kmeňa tuarégov. Vzali ho k sebe, ponúkli ho mliekom a nakoniec ho dopravili do bezpečia.

Pretekov sa nikdy nevzdal

Po liečbe v nemocnici kvôli dehydratácii, spáleniu slnkom a zlyhávajúcej pečeni sa akoby zázrakom úplne zotavil. Hociväčšina ľudí by po tomto zážitku nikdy do púšte nevkročila, Mauro sa nikdy nevzdal. O dva roky neskôr cítil potrebu preteky dokončiť a do dnešného dňa bežal Marathon des Sables viac ako šesťkrát.

„Každý rok ma to ťahá späť do púšte, aby som ju pozdravil, zažil,“ povedal. „Tých 10 dní bolo, ako keby som sa v púšti druhýkrát narodil."