V Tatrách sme mali najdlhšiu bobovú dráhu v Európe: Občas nám na zadku roztrhalo kombinézy, ale bolo to fajn
Po populárnej dráhe zostali už iba rozhádzané drevené dosky.
Vysoké Tatry, jeden zo symbolov Slovenska, oddávna lákajú turistov zo všetkých končín sveta. Len málokto však vie, že naše majestátne veľhory boli v minulosti vyhľadávanou destináciou najlepších československých bobistov a sánkarov. Tí sa každoročne stretávali v Tatranskej Lomnici, aby si svoje sily zmerali na majstrovstvách, resp. "preboroch" republiky.
Najdlhšia v celej Európe
Ako informoval portál vtedy.sk, keď sa v Tatranskej Lomnici v roku 1905 objavil jeden z najluxusnejších hotelov tej doby, hotel Palace, neskôr premenovaný na Grandhotel Praha, vytvorili sa ideálne podmienky na rozvoj zimných športov. Hotel disponoval požičovňou lyží, saní, ale aj bobov, pre ktoré v blízkosti hotela v roku 1906 vybudovali sánkarskú a bobovú dráhu.
Po prvej modernizácii v roku 1909 bola dráha vybavená vlekom a merala neuveriteľné štyri kilometre, čím sa stala najdlhšou dráhou v celej Európe. V rokoch 1923 – 1935 dráha nefungovala, ale už v nasledujúcom roku bola nahradená novou, modernejšou, ktorá privítala množstvo nadšencov tohto športu. Na dráhe však pretekalo len zopár nadšencov, ktorí sa pripravovali kde sa dalo a prevažne za svoje peniaze.
Sánkarský šport sa u nás začal naplno rozvíjať až po roku 1957, kedy sa vo Vysokých Tatrách začali usporadúvať majstrovstvá ČSSR mužov a žien a súťaže o pohár Vysokých Tatier. Napriek tomu, že celodrevená dráha by v súčasnosti nespĺňala žiadne z bezpečnostných nariadení, lákala pretekárov z Poľska, ZSSR, NDR, NSR i Rakúska.
Odvážni kaskadéri
„Bolo to pekné športové obdobie. Volali nás košickí kaskadéri, lebo sme na preteky do Lomnice prišli bez možnosti trénovania na takých dráhach. Rovno sme sa pustili po jednej tréningovej jazde a občas sa nám ušla aj nejaká medaila. Ja mám tri bronzové z majstrovstiev Slovenska v dvojsedadlových saniach," spomenul si s radosťou na svoju športovú mladosť pre Dobré noviny pán Dalibor Novotný z Košíc, ktorý jazdil aj so svojimi troma bratmi. Ich otec v tom čase dokonca založil sánkarsky oddiel a do Tatranskej Lomnice sa vracali často a veľmi radi. „Občas sme zažili aj nejaký ten pád, triesky v predlaktí alebo roztrhané kombinézy na zadku, ktoré sme si pred závodmi sami ušili,“ dodal.
Populárnej tatranskej bobovej dráhe sa stala nakoniec osudová krátka životnosť drevených častí. Napriek tomu, že bola stanovená na 30 rokov, bola značne predimenzovaná. Jej veľká časť totiž viedla mokrým, bažinatým prostredím, čo nepriaznivo vplývalo nielen na drevo, ale aj na betónové piliere. Tie sa začali časom nebezpečne nakláňať a dráhu čakalo ešte niekoľko renovácií. Oficiálne slúžila s výraznými prestávkami až do osemdesiatych rokov a dnes by ste na jej pôvodnom mieste našli len hustý les a kopu rozhádzaných drevených dosiek.
Galéria
