Za socializmu chceli hendikepovaných izolovať. Mama jedného z prvých detí s autizmom sa odmietla syna vzdať

„Stála kvapka aj kameň vyhĺbi. Toto príslovie sa stalo mojím životným heslom, lebo je to najpriliehavejšia charakteristika mojej práce,“ zapísala si koncom augusta roku 1962 do svojho denníka Hana Kulasová, matka jedného z prvých diagnostikovaných detí s autizmom v Československu. Dnes sa vďaka jej mladšiemu synovi dojemné zápisky stali svedectvom života s autizmom za socializmu, ale predovšetkým portrétom výnimočne silnej ženy. Účtovníčka v krajčírskej firme sa nezľakla odbornej terminológie a napriek nedostatku informácií sa milovaného syna, nikdy nevzdala a to aj napriek absolútnemu nedostatku informácii o tejto diagnóze.

Podrobné zápisky

Až po príchode druhého syna, Václava, žena spozorovala, že správanie jej synov je odlišné. Starší Jirka vyslovene zaostával, no rozhodla sa počkať a svoje pozorovania zapisovať do denníka. Poctivo si zapísala každý pokrok, cvičenie a úlohy, ktoré so synmi pravidelne robila. „Dni sme mali naozaj naplánované," spomína si na detstvo Václav. Keď sa však situácia nezlepšovala, vyhľadala pomoc odborníkov.

Bez lekárskej pomoci

„Všetky tieto (lekárske) prehliadky majú jeden spoločný rys: Pokyny sú len rámcové a podrobný postup si musím premyslieť sama na základe toho, čo si kde prečítam,“ zapísala si Hana po pravidelnej návšteve lekára. V 60. rokoch sa o ochorení staršieho zo synov, nič nevedelo a napriek tomu, že podstupovali všemožné vyšetrenia, doktori vždy len súhlasne pokývali hlavami, no nič neporadili. Pod hrozbou toho, že jej syna automaticky umiestnia do ústavu, ako to bolo zvykom, začala po informáciách pátrať na vlastnú päsť. „Pre matku bolo nepredstaviteľné, aby Jirku dala do ústavu. Tá potreba v socialistickom zriadení izolovať hendikepovaných bola evidentná, pretože ľudia s postihnutím zo spoločnosti takmer zmizli. To matka nechcela pripustiť," povedal Václav.

Prístup k informáciám bol v tej dobe veľmi zložitý. „Až neskôr vďaka kontaktom so strýkom z Nemecka, ktorý posielal bratovi lieky až do revolúcie. Rodičia detí s autizmom zo západných krajín matke zase posielali odborné články," spomína si Václav. Vďaka tejto pomoci zo zahraničia Hanine poznámky nadobudli vedecký charakter.

Napriek tomu, že zápisky končia rokom 1973, žena sa o svojho syna starala pokiaľ vládala. V dospelosti sa vďaka lepšej medikácii upokojil a mohli spoločne, ako rodina, začať jazdiť na výlety. 

Jirka je od roku 2005 v dennom stacionári, no pokiaľ bola Hana nažive, brávala si ho domov na víkendy. Jej jediným prianím však bolo vychovať z neho človeka, ktorý nebude bratovi na príťaž. Napriek tomu si ho Václav s rodinou s radosťou bráva domov na Vianoce či cez prázdniny, no Jirka sa vždy teší späť medzi kamarátov.

Keď sa na Václava obrátili z nakladateľstva, nezaváhal. Denníky po smrti matky spolu so ženou naskenovali a v nádeji, že zápisky niekomu pomôžu, ich vydali vo forme knihy Kapka kámen vyhloubí. Publikácia obsahuje tie najzaujímavejšie zápisky, ktoré sú v pôvodnom znení a nie sú nijako upravované.