Bol jedným z prvých, ktorí odstraňovali následky Černobyľu. V posledných dňoch svojho života opäť pomáha

​Bola sobota 26. apríla 1986, ručičky hodín ukazovali dvadsaťtri minút po jednej v noci, keď černobyľskou jadrovou elektrárňou otriasol mohutný výbuch. Bezprostredne po havárii, ktorá navždy zmenila svet, prišiel do práce aj Vladimír Dmitrievič Škurko. Spolu s kolegami začali ihneď pracovať na odstraňovaní následkov katastrofy, v dôsledku čoho dnes bojuje so zákerným onkologickým ochorením.

Dvadsať rokov o dňoch skazy s nikým okrem blízkych či vyšetrovateľov, ktorí ho vtedy ako vedúceho zamestnanca vyšetrovali, nehovoril. „Bol som si istý, že umriem, tak ako moji kamaráti. Dostal som poriadnu dávku," povedal pri príležitosti 20. výročia tragédie Vladimir Škurko a dodal: „Trvalo dlho, než som pochopil, že budem naďalej žiť."

Hoci dnes už 70-ročný muž, ktorý pri reaktore strávil nepretržite viac ako deň, bojuje s posledným štádiom rakoviny pľúc a ako sám prehlásil, čaká kým ho doženie smrť, jeho myšlienky sa počas ruskej invázie na Ukrajinu upriamili úplne iným smerom. Ešte počas prvých dní prišiel na oddelenie územnej obrany a odhodlane prehlásil: „Chcem byť v posledných dňoch môjho života užitočný pre svoju domovinu. Vezmite ma do vojny".

Aj keď ho odmietli so slovami, že v rade čaká množstvo mladých a zdravých chlapov, nezaváhal a aj napriek tomu ukrajinskej armáde dobrovoľne pomáha najlepšie ako vie