Kvôli chudobe a láske jej otec v dome odpálil bombu. Paralympijská plavkyňa prežila výbuch len zázrakom

Shelly s Robom sa na motorke odviezli do malej dediny vysoko v horách, kde žila Haven so svojimi starými rodičmi. „Natiahla som k nej ruky a ona tie svoje tiež. V tej chvíli sme s manželom vedeli, aký moment zažívame,“ vysvetlila.

O šesť mesiacov neskôr prišla Haven do USA, kde spoznala svoju novú rodinu a súrodencov, ktorí jej nikdy nedali najavo, že k nim nepatrí. „Vždy som sa sústredila na to, aby som deti učila, že láska sa vždy znásobuje, nie rozdeľuje. Takže keď príde do rodiny ďalšie dieťa, znamená to, že máme oveľa viac lásky, o ktorú sa môžeme navzájom podeliť,“ uviedla Shelly Shepherdová.

Prvý úsmev v bazéne

Aj keď Haven našla nový domov, skúsenosti z toho starého ju stále prenasledovali. Mala len päť rokov, keď sa prvýkrát opýtala na to, ako prišla o nohy. Malá Haven vôbec nevedela pochopiť, kde vo Vietname vôbec môže človek zohnať bombu. Kým jej stihla adoptívna mama odpovedať, Haven sa už hrala so súrodencami, ktorí vo veľkom zmenili jej život. „Vždy som bola obklopená veľmi aktívnou domácnosťou, takže som vedela, že aj ja budem atlétka,“ priznala dnes už 19-ročná Haven, ktorá začala ako dieťa behať, no pre pot na nohách sa jej šmýkali protézy.

Haven si však nikdy nepripustila, že by sa športu vzdala, a preto sa bez zaváhania dala na plávanie. Všetko to do seba zapadlo – vo vode sa môže pohybovať bez protéz a slobodne a s bazénom sa jej spája tá najšťastnejšia spomienka. „Prvýkrát som sa po adopcii usmiala v ten moment, keď ma rodičia vzali do bazéna,“ spomínala.

Prečítajte si tiež: Nemá prsty na nohách ani na rukách, no dokázala nemožné. Ako 15-ročná musela začať žiť odznova

Po rokoch tréningu bola taká dobrá, že ju americký paralympijský tím začal sledovať ako potenciálnu kandidátku na reprezentáciu. Jej sen o paralympiáde sa len minulý rok stal realitou. Aj keď v Tokiu nezvíťazila, odišla s hlavou vztýčenou. „Ten pocit mal pre mňa väčšiu cenu ako zlatá medaila,“ povedala Haven, ktorá dnes svojím príbehom motivuje telesne znevýhodnených ľudí. „Nikdy som sa nevidela ako obeť. Ako desaťročná som pochopila, že žijem úžasný život, a to nie napriek amputácii, ale práve kvôli tej amputácii,“ dodala na záver s odhodlaním.