Levičanka Kris krotí divé kone a každé narodeniny trávi sama v lese: Len keď som sama, cítim úplnú slobodu
K zvieratám mala vraj odjakživa bližšie ako k ľuďom. Dôvod? „Na nič sa nehrajú. Kone sú moje najbližšie tvory. Tie sa nikdy nepretvarujú,“ odpovedá Levičanka Kris Azyar Holková.
Napodobňuje vtákov i zver
Mladá žena nenecháva nič na náhodu. Do lesa chodí poriadne vybavená. Oblečie sa do maskáčov, na kolená si dá chrániče, aby sa jej lepšie plazilo za zverou. Pre dobrý záber je ochotná presedieť na jednom mieste takmer bez pohnutia niekoľko hodín. Na to jej slúži špeciálna podložka, aby na zamrznutej zemi neprechladla.
I keď sa snaží všetko dôkladne zdokumentovať, aj jej sa stáva, že technika ju sem – tam zradí. „Bolo to na moje narodeniny, ktoré vždy trávim sama v lese. Len keď som sama, cítim úplnú slobodu. Prišlo ku mne množstvo jeleňov, dva z nich sa postavili asi tri metre odo mňa a začali medzi sebou zápasiť. Keď som chcela na fotoaparáte stlačiť spúšť, len som začula pípnutie a bolo po akcii. Došla mi baterka,“ dnes sa už na tejto príhode smeje, no vtedy jej bolo skôr do plaču. Mnohí fotografi zvierat nosia so sebou tiež vábničky s nahratými zvieracími zvukmi, aby prilákali vtákov alebo zver k sebe. Ona to nepotrebuje. Viacero z nich vie napodobniť sama.
Keď jej išlo o život
Kris Azyar Holková v hore nachádza pokoj. Avšak kým sa do nej vyberie, vždy si pozrie podrobnú predpoveď počasia. Raz ju podcenila a vypomstilo sa jej to. „Neverila som, že môže prísť víchrica. Bola som uprostred lesa, keď sa spustil poriadne silný vietor, stromy sa poriadne ohýbali, dokonca niektoré z nich sa i polámali. Utekala som do bezpečia spolu s mufloním stádom. Vtedy som si naozaj myslela, že prišla moja posledná hodina. Našťastie, som tu a to i vďaka prírode, ktorá ma naučila nevzdať sa a ísť si za svojím cieľom,“ dodáva.