Najstarší slovenský bábkoherec vymetá európske festivaly: Predal som pozemky a kúpil flašinet za cenu auta

Každá z hracích skriniek pritom váži zhruba päťdesiat kíl a má aj iný zvuk. Podľa výberu akcie, vyberá tiež nástroj, ktorý vezme na výlet. Hráva na jarmokoch, koncertoch i v kostoloch. A hoci jeho manželka sa spočiatku hnevala, že na hudobný nástroj minul celý majland, vystupuje s ním. Rovnako dobre a s rovnakým nadšením. „Pravidelne chodievame na zahraničné festival napríklad do Nemecka, Čiech, Slovinska, Maďarska a iných európskych krajín,“ pokračuje. 

Hráva len so svojimi bábkami

Aby sa milovník pouličného umenia odlíšil od svojich kolegov, na ulici ho vidieť s drevenými bábkami. Práve bábky boli skôr ako vášeň k flašinetu. „Vyrastal som v Rimavskej Seči, kde chodievalo dosť cirkusantov, bábkarov, kúzelníkov. Vždy som sa okolo nich motal, pomáhal som im a dovolili mi chodiť na ich predstavenia zadarmo. Veľa som sa od nich naučil. Keď títo kočovníci z dediny odišli, ako malý som hrával predstavenia pre dedinu ja. Mal som ježa, holubov či jastraba, čiže som sa s nimi predvádzal a vyberal som vstupné zopár halierov. Tak ma to očarilo, že som chcel ísť na artistickú školu do Prahy. Keďže otec povedal, že cirkusanti v rodine nebudú, vybral mi školu on. Poslal ma na hutnícku do Tisovca, kde ma to absolútne nebavilo. Paradoxne, chvíľu som v tomto odbore pôsobil. No len čo som v roku 1974 zbadal inzerát, že do košického bábkového divadla hľadajú javiskového majstra a technológa bábok, prihlásil som sa. Prijali ma,“ spomína na svoje profesionálne začiatky.

Tým, že bábkoherectvu sa upísal už takmer päťdesiat rokov, je zároveň najstarším profesionálom v tomto druhu umenia u nás. Za to obdobie vyrobil stovky drevených figúrok a odohral s nimi tisícky predstavení. Dokonca z jeho rúk pochádza i väčšina rozprávkových postáv z niekdajších Večerníčkov.

Vystupuje v esperante

Tomáš Plaszky svojej divadelnej vášni veril a ešte tesne pred revolúciou si založil svoje divadlo a začal podnikať. Stačilo, že sa raz zúčastnil medzinárodného festivalu v chorvátskom Záhrebe a odchádzal s víťaznou cenou a tým pádom sa začali hrnúť pozvania zo zahraničia.

Galéria

Galéria

Mali oňho záujem Švédi, Francúzi, Dáni či Mexičania. Keďže jeho predstavenia sú pre deti, naučil sa základy cudzích jazykov, aby mohol s nimi ako tak prehodiť reč. A ako samouk sa taktiež pustil do esperanta, ktoré na niektorých predstaveniach využíva tiež. „Najskôr som sa doslova drvil jednotlivé repliky. Postupne som rozširoval svoje rečové znalosti v tomto jazyku. Mám dokonca i cenu za najlepšie vystúpenie prezentované v esperante.“