Kupujú stromy, aby zabránili ich vyrúbu. Ak chceš zachrániť všetko, nezachrániš nič, hovorí lesoochranárka Katka

Ďalšia činnosť zoskupenia spočíva v podávaní trestných oznámení, keď sa v prírodných územiach deje niečo už za hranicami prevencie. Katarína hovorí, že jej obľúbenou agendou sú trestné oznámenia, ktoré dali offroadovým jazdcom i nepoučiteľným vyrubovačom v chránených územiach a rezerváciách značnú príučku.

„Venovala som sa motorkárom, štvorkolkárom a podobne. Offroadové jazdenie v lese sa nám podarilo znížiť aj preto, že som päť rokov neúnavne dávala trestné oznámenia a podnety, ktoré viedli až k akcii kukláčov z Bratislavy, ktoré vtedy na najvyššom vrchole Čergova - Minčole, chytili jazdca na štvorkolke. Bol to pre jazdcov poriadne odstrašujúci prípad.

Pri zásahoch do lesa, výrube v zakázanej zóne či prejazdoch sme v minulosti zvykli blokovať miesta aj osobne. Čo sa týka legálnych dôsledkov, páchateľ je potrestaný s ohľadom na rôzne kritériá, ako napríklad spoločenská hodnota daného územia, úmysel, vedomosť. Preto dôrazne dbáme na jasné označenie hraníc nami vyhlásených rezervácií, aby sa nikto nevedel neskôr pri dolapení vyhovárať. A pri niektorých koeficientoch poškodenia môže ísť páchateľ pokojne aj do väzenia.“

Ako to vyzerá vo vyhlásenej rezervácii? Smie sa tam vôbec niekto pohybovať? Katarína z VLKa hovorí, že vízia občianskeho združenia sa za posledných tridsať rokov nezmenila. Cieľom totiž nie je ustanoviť konkrétne miesto za rezerváciu kvôli ohrozenému rastlinnému či živočíšnemu druhu – rezerváciou môže byť akékoľvek miesto, nie konzervácia už ohrozeného stavu. VLK teda ašpiruje na ochranu prirodzených lesných procesov a k snahe rozšíriť sieť evolučných lesov; miest, kde čas a prirodzená dynamika lesa beží bez narušenia človeka. A chcú aspoň 10 % z celkového územia na Slovensku bez zásahu. Dnes to nie sú ani len 2 %.

„Aj sami lesníci majú dnes problém definovať pralesy. My preto hovoríme skôr o prirodzenom lese, ktorý sa správa v tomto čase a na tomto mieste podľa prirodzeného vývoja, tak ako chce sám. Chránime teda nielen les samotný, ale aj veľké i drobné živočíchy, huby, hmyz. Teraz je v lese jedľobučina, no ak sa niečo stane a les sa zmení, budeme chrániť to, čo sa tam vyskytne. Chceme chrániť to, čo sa s lesom udeje prirodzene.

Pri kúpe lesa a vyhlasovaní Vlčej sme si prizvali odborníkov pre posudky, ako napríklad súdneho znalca či profesionálov z Lesníckej a drevárskej fakulty na Mendelovej univerzite v Brne. Spočítali nám stromy, ich objemy, určili druhy. Ich celkový počet dosiahol 11 000 kusov.

Dnes je drevná zásobná hmota odhadovaná na trojnásobok, práve preto, že sa tam s ťažbou nič nedeje. Aj zvieratá postupne zistili, že je v našich lesoch pokoj, autá tadiaľ nepremávajú. Postupne sa sem navrátili. Z Vlčej sme odstránili už aj fotopasce, pretože sme nestíhali spracovať zábery ich výskytu. Presadzujeme to, aby sa ľudia mohli v rezervácii voľne pohybovať.“

Východniarska húževnatosť nepozná hranice

Práca akýchkoľvek záchranárov je beh na dlhú trať. Katarína tvrdí, že niekedy je fantastické skutočne vidieť výsledok dlhoročného úsilia. Práca je to podľa nej emocionálne náročná, pretože sa pravidelne stretávajú s vecami, ktoré im ako milovníkom prírody robia zle. Aj keď makajú nadčasy a luxus vysokých platov nikdy mať nebudú, do práce chodia radi. Nenadávajú. A vraj keď ide do tuhého, často si opakujú heslo: „Ňedac še a vitrimac.“

„Keby bolo všetko v poriadku, nemuseli by sme vôbec existovať. Tieto pracovné pozície sú vymyslené, pretože treba. Mám rada prírodu. Páči sa mi, keď v lese prebehne salamandra. Neznesiem kolesový traktor. Naša práca je niekedy frustrujúca, pretože vieme, že nezachránime všetko. Vravíme si: ak chceš zachrániť všetko, nezachrániš nič.

Rezervácia Vydrica v Bratislave vznikla nedávno po 17 rokoch úsilia. Celoročná ochrana vlka na Slovensku sa zlegalizovala po 30 rokoch. Ja sama som sa k VLKu dostala cez seminár Gaia, kde sa dodnes chodieva do lesa na 9-dňový poznávací pobyt. Mama mi vtedy napísala do školy ospravedlnenku. Od strednej školy som teda členom a vnímam, ako dlho trvá dosiahnuť niektoré ciele. Som však odhodlaná vytrvať, tak ako v prípade trestných oznámení, ktoré viedli až ku kukláčskej akcii. Zmeny sa dejú. Len niekedy pomalšie.“

Diskutujme o rozdieloch otvorene

Katarína tiež spomína potrebu diskusie pre všetkých, ktorí sa v zóne neďaleko plánovaných území pohybujú alebo pri nich bývajú. Spôsob, ako si nájsť k sebe cestu komunikačne pri hľadaní kompromisných riešení v týchto často sporných témach, sa zdá byť kľúčovým.

„Ak rúbeš les desiatky rokov a zrazu príde nejaký mladý ochranár s úplne iným prístupom a vedomosťami na papieri, musel/a by si si priznať, že si robil/a celý život niečo zle. Sme rôzni, rôzne vyrastáme. Ľudia sa vždy dajú ľahko ovplyvniť aktuálnym status quo. Netreba však riešiť veci ‚o nás bez nás‘.

Pri novej rezervácii Salamandria sa preto snažíme rozprávať s miestnymi a pýtať sa na ich pohľad. Niekedy nám dávajú podnety, ktoré si nedokážeme uvedomiť bez nich. Je dôležité pohybovať sa na miestach, o ktorých sa rozhoduje, lokálne a nie od stola niekde z bratislavského úradu. Príďte a zhovárajme sa o tom, čo by malo byť lepšie – pre prirodzené lesy aj ich ochranu, ktorá súvisí s klímou.“

„Pri novej rezervácii Salamandria sa snažíme rozprávať s miestnymi a pýtať sa na ich pohľad. Niekedy nám dávajú podnety, ktoré si nedokážeme uvedomiť bez nich.“ Katarína Ondrejová