Deti si dnes myslia, že chlieb pochádza zo supermarketu, vravia Lechanovci, ktorí budujú remeselnícke centrum
Jaroslav Lechan sa spolu s manželkou snažia ľuďom ukázať, koľko úsilia stojí napríklad za jediným bochníkom. Alebo prečo je hlinená keramika hodná niekoľkonásobku jej supermarketového konkurenta.
Slama ako prvok architektúry sa vyskytuje vo forme slamených striech, kde jej sklon dosahuje maximálne 50 stupňov a aj keď prší, dažďom napitá slama stvrdne a nepreteká. Je to poddajný, kvalitný materiál, obzvlášť typ kribica. V okolí Polonín by ste už dnes slamené strechy zrátali len na jednej ruke – oveľa častejšie tu zato pribúdajú novovybudované zruby, ktoré však vôbec nezapadajú do regionálneho štýlu. Kým poloninské domčeky využívajú hranaté dosky, škandinávske zruby ich majú oblé.
„Robím to, čo som vždy chcel. Aj keď by som mohol mať desaťtisícovú verandu, neviem, načo by mi bola. Zbieram predsa popol z pece po celej terase. Každý vníma luxus inako. “ Jaroslav Lechan
„U nás ako jediní na Slovensku poskytujeme ukážku, ako sa vyrába chlieb z raže-kribica, a to od úplne prvého kroku po posledný – upečenie chleba, respektíve pokládku slamy na strechu alebo výrobu iných výrobkov zo slamy-kribice. Tento proces zahŕňa vymlátenie obilia cepmi, odstránenie plevov od zrna prostredníctvom starodávnej vejačky, ktorá vyrába vietor a osivo cez sitá prepadá do nádoby. Potom nasleduje mletie na starodávnych žarnovoch (mlynoch) a samotné miesenie a pečenie chleba v hlinenej peci. Ľudia si u nás pomelú zrno na starom žarnove a majú skutočný kontakt s tým, koľko času a sily našim predkom niekedy trvalo, kým si vyrobili jeden bochník chleba. Hneď sa na celý potravinový luxus dívajú inak.“
V košiari máme nahnané všetky naše remeslá
K založeniu vlastného občianskeho združenia sa schyľovalo už dávno. Košiar, teda ohrada, pre Lechanovcov znamená metaforické pomenovanie; je to súbor všetkých remesiel, ktoré by si do svojej ohrady chceli nahnať. Zároveň sa naň viaže aj tradícia niekdajšieho salašníctva v regióne. Jaro dnes za domom chová zopár živých kosačiek – a medzi nimi aj pôvodnú valašku, ktorú má dnes na Slovensku len málokto. Toto plemeno sa do tohto kraja dostalo už v 14. storočí. Zaujímavé na ňom je, že obidve pohlavia valašky majú výrazné rožky, samček aj samičky. Lechanovské sa volajú napríklad Rohanka a Uhlík.
„Pochopil som, že sa nemôžem venovať remeslám popri normálnom zamestnaní, a stojím pred možnosťami buď, alebo. A tak som sa do toho pustil naplno. Neľutujem – aj keď sme robili hociktorý deň, hocikedy počas dňa. Naším najväčším úspechom je, že sme sa zapojili do výzvy vzdať úctu nášmu rusínskemu kultúrnemu dedičstvu, našim predkom a sprostredkovať tradície, zvyky, remeslá ich ľuďom na mieste, ktoré je s nimi prepojené.
Kúpil som v Topoli poslednú tradičnú stavbu – drevenicu, ktorá si zaslúžila zachovanie a ktorá bola v dedine unikátna na svoju dobu a ešte do roku 1947 mala slamenú strechu. Trvalo však veľa času a veľa politiky, kým sme získali podporu a prešiel náš návrh, aj vďaka podpore Ministerstva investície, regionálneho rozvoja a informatizácie SR a podarilo sa nám ju dostať do súčasnej podoby.“
„V Topoli teda vzniká výnimočné remeselnícke centrum; dielňa, kde si ľudia budú môcť vyskúšať košíkárstvo, hrnčiarstvo či šindliarstvo s využitím tradičnej technológie na vlastnej koži a zároveň v autentickej tradičnej stavbe a prostredí. Vlastnoručne vyrobené produkty si odnesú domov. Spolupracujeme s miestnymi remeselníkmi a čoskoro budeme kolaudovať. Dúfam, že to už tento rok rozbehneme.“
