VIDEO: Utiekli pred vojnou a predčasne porodili. Ich bábätká sa zotavili vďaka jedinému dotyku
Dotyk je podobný tomu, ako si kengury nosia svoje mláďatká vo vaku.
Iračanka Shaneen bola len v 26. týždni tehotenstva, keď začala náhle rodiť. „Keď zrazu bábätko prišlo tak skoro, nemala som žiadnu nádej,“ spomínala pre UNICEF žena, ktorá porodila syna Mateena v regióne irackého Kurdistanu, kde žijú mnohí utečenci. Medzi nich patrí aj Shanne. Keď sa narodil jej syn, začal plakať a lekár ju uistil, že chlapček bude v poriadku. Mateen mal šťastie, že sa narodil v nemocnici, kde lekári dbajú na to, aby aj tí najmenší pacienti cítili bezpečie a lásku.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/unicef/photos/a.10150563250124002/10156927232014002/
Ako mláďatko vo vaku
Vo fakultnej nemocnici v Sulaymaniyah sa predčasne narodí okolo 600 detí a niektoré dojčatá potrebujú dlhodobú starostlivosť. Mateena previezli do inkubátora, pričom ďalšou dôležitou súčasťou jeho zotavovania bola takzvané „klokankovanie“ – metóda, pri ktorej sa predčasne narodené dieťatko prikladá priamo na telo, koža na kožu. Podobne ako kengury nosia svoje mláďatká vo vaku, matky si svoje predčasniatka prikladajú na holý hrudník.
Stačí jeden dotyk kože na kožu a bábätká, ktoré sa narodili predčasne, dokážu napredovať. Dotyk udrží ich telesnú teplotu, zlepší rast, rozvoj aj boj s infekciami. Okrem toho sa počas „klokankovania“ vytvára medzi dieťaťom a rodičom silné fyzické a emocionálne spojenie. „Keď objímem svoje dieťa a dojčím ho, cítim sa skvele, najmä keď viem, že som sa o toto bábätko snažila 14 rokov,“ prezradila Shanne.
Stačil dotyk
Ďalšou matkou, ktorá si svoje predčasne narodené bábätko prikladala na kožu, bola Loujian. Dcérka Rose sa na svet vypýtala o 12 týždňov skôr. „Pre vojnu sme odišli z Kobani v severnej Sýrii. Keď sa moje dieťa narodilo v 28. týždni, krvácalo z nosa a úst. Veľmi som sa o ňu strachovala, obávala som sa, že ju stratím. Veľa som plakala,“ spomínala Loujian. K jej predčasnému pôrodu prispelo aj to, že musela pre vojnu utekať z rodnej krajiny do cudziny.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/unicefpakistan/posts/pfbid02P9dExtsVoQXwmvpEabe8TqWtnAkN8WNQo1RWTC4KSExA79fZadbhvj898ZTp7hPKl
„Vravela som si – práve sme utiekli pred vojnou a teraz je moja dcérka chorá. Stratila som všetku nádej,“ hovorila žena, ktorá zostala s dcérkou v nemocnici. Keď jej každý deň sestry položili Rose na hodinu na hrudník, videla, že dcérka sa zotavuje. „Toto miesto bolo pre mňa ako zázrak. Úplne zmenilo môj život. Postupne sa zdravotný stav mojej dcéry zlepšoval,“ spomínala mama jedného z predčasniatok, ktoré sa zotavili vďaka jednoduchému dotyku.
