Jolana z Bánoviec prežila holokaust a s dcérou utiekla za oceán. Koberce od nej nakupoval aj Biely dom
Povedala som si, že moja dcéra musí mať lepší život než ja, povedala odvážna Jolana.
Jolanu s mamičkou nakoniec Nemci odvliekli do Terezína. Babička sa dokázala zachrániť. „Mamička neverila, že tam ideme. Bol tam ale jeden veľmi slušný Nemec, ktorý mi dával cukríky a ten povedal mamičke, že nejdeme do Auschwitzu. Bol október alebo november 1944, kedy odišiel posledný transport do Osvienčimu, preto sme skončili tu,“ spomínala Jolana, ktorú v trochu "mäkšom" Terezíne opäť zachránilo to, že jej mama bola ochotná neustále pracovať. V tábore prala, zbierala zemiaky a pracovala v pekárni, kde spoznala svojho druhého manžela.
Čakali, kto sa vráti
Keď Spojenci oslobodili Terezín, Jolana mala sedem rokov a s mamičkou sa vrátila domov do Bánoviec. Keď uvideli doma babičku, nemohli veriť vlastným očiam a všetky tri dúfali, že sa pomaly domov vrátia všetci členovia rodiny. „Čakali sme, kto sa vráti, ale nikto neprišiel. Z asi dvestočlennej rodiny sme sa zachránili iba my tri,“ priznala pre Pamäť národa Jolana. Mamička sa po roku v Bánovciach rozhodla, že sa odsťahujú do Prahy, kde začali nový život. Mama sa znovu vydala, Jolana začala študovať na obchodnej škole a spolu si nažívali v jednom z najmodernejších domov v Prahe. „Keď prišli komunisti, všetko sa zmenilo. Môj nevlastný otec sa totiž nechcel stať komunistom,“ spomínala Jolana na ďalší režim, ktorý jej zničil dospievanie. Rodinu neustále vypočúvali a pri každej príležitosti im komunisti hádzali polená pod nohy.
Keď sa v 60. rokoch dozvedela, že jeden z jej strýkov z otčimovej strany žije v Amerike, rozhodla, že sa s mamičkou a babičkou požiadajú Dubčeka o vysťahovanie. „Povolenie sme dostali, ale mamičke sa vrátila rakovina, takže sme nikam nešli. Babička zomrela v roku 1967 a mama krátko na to,“ hovorila o momente, kedy stála pred najťažším rozhodnutím v živote. V tom čase mala Jolana 30 rokov, pracovala v banke a bola slobodnou matkou päťročnej dcéry Simony. Rozhodla sa, že s dcérou emigruje úplne sama, cez oceán sa vybrala iba s dvoma kuframi. „Povedala som si, že moja dcéra musí mať lepší život než ja,“ povedala v programe Pamäťová stopa. V Amerike ju čakal úplne iný svet.
Zas tie koberce
Článok pokračuje na ďalšej strane:
