Martin Huba mu hovoril, že svojím pohľadom veľa zarobí. Lukáš Latinák našiel najväčšie šťastie pri Aničke
Lukáš nikdy nebol namyslený ani pyšný, naopak, on je stále ten dobráčisko od kosti, hovorí hercova mama.
Jeho ročníkový vedúci Martin Huba mu ešte ako prvákovi povedal: „Lukáš, týmto pohľadom ešte veľa zarobíte.“ Ani nevedel, akú bude mať pravdu. Lukáša Latináka poznáme nielen vďaka jeho jedinečnému pohľadu a veľkým očiam, no najmä vďaka nenahraditeľnému talentu. Rodák z Brezna mohol byť dnes sklárom, keby sa jedného dňa nerozhodol odísť s otcom na embéčke do Bratislavy, aby vyskúšal šťastie na doskách, ktoré znamenajú svet. Vďaka herectvu nakoniec spoznal aj svoju osudovú ženu Aničku, ktorú stretol náhodou na Spiši.
Sklárom v Poltári
Lukáš Latinák sa narodil v Brezne do rodiny obchodníkov. S rodičmi a súrodencami bývali v Hriňovej, Heľpe aj v Cerove, kde vyrastal ako dedinský chlapec. „Kde je menej peňazí, tam sa ľudia snažia privyrobiť si nejako inak, dochovať prasa a podobne. Taký maslový chlieb s cukrom je najväčšia pochúťka. Pamätám si roboty, ako sme u starkej sadili krumple a potom ich vyberali, ako sa chodilo na sená, to však nebolo detstvo, na ktoré by som sa sťažoval. Naopak, všetko sa mi zdalo super a tešil som sa, že sa stále niečo deje,“ spomínal pre SME na svoje detstvo, ktoré strávil na lúkach. Návšteva Zvolena bola vtedy udalosťou roka.
Kým ostatní jeho spolužiaci túžili byť železničiarmi, on chcel mať v rukách nejaké remeslo. Nešla mu totiž matematika, a preto hľadal školu s umeleckým zameraním. „Najskôr som teda chcel ísť na umelecké kováčstvo, ale tam bol nával a nevzali ma, tak som si vybral sklárstvo,“ vysvetľoval Latinák, ktorý študoval sklárstvo v Poltári a prvé roky ho umenie aj bavilo. Keď ale vo štvrtom maturitnom ročníku museli zarezávať vo fabrike pri peci, všetko si rozmyslel.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/LukLatinak/photos/pb.100045625186075.-2207520000./10153480379408395/?type=3
Fabrika mu nevoňala
„Ráno sme vstávali o piatej, z internátu do fabriky sme išli už v montérkach, aby sme sa vyhli studeným šatniam, a poďho rovno k vyhriatej peci. V lete to však bolo hotové peklo, vonku bolo 35 stupňov, pri peci o desať viac. Pri práci sme vypili aj sedem litrov vody,“ hovoril pre Život Lukáš, ktorý získal maturitné vysvedčenie tesne predtým, ako sa sklársky región začal spomínať iba v súvislosti s padlou krásou.
„Dnes je všetko inak. Internát, kde som býval, je prázdny. Moje bývalé učiteľky majú krátko pred dôchodkom a musia pracovať ako opatrovateľky rakúskych dôchodcov, aby uživili rodiny. Minule som išiel autom okolo jednej z divízií – Utekáč – a bolo mi do plaču. Videl som opustenú, spustnutú budovu, na streche rástli stromy,“ sťažoval sa Lukáš, ktorý sa vo štvrtom ročníku rozhodol prihlásiť na herectvo. Pedagógovia na prijímacích skúškach si mysleli, že prišiel zo žartu.
Prišiel na embéčke a v ružových teplákoch
Článok pokračuje na ďalšej strane:
