O tom, že ušiel z Osvienčimu, nevedeli ani jeho bratislavskí kolegovia. Alfrédovi dala odvahu až Etelka
Fredo bol úžasný človek, hovorila Etelka Wetzlerová, ktorú Alfréd spoznal v tábore smrti.
Do ružinovskej knižnice chodil oblečený v košeli a na nej mal vždy sako. Až leto a vysoké teploty knihovníka donútili dať si ho dole a odhaliť svoje číslo vytetované na ruke. 29 162 – šesť čísel, ktoré mu neustále pripomínali, že prekročil bránu koncentračného tábora. Bol jedným z 12 ľudí, ktorému sa podarilo nemožné – z tábora ušiel a odovzdal svetu detailnú správu o tom, čo sa v Osvienčime deje.
Alfréd Wetzler bol skromným človekom, a to, že je hrdinom, ktorému sa podarilo spoločne s Rudolfom Vrbom utiecť z koncentračného tábora, nevedeli celé roky ani jeho kolegovia v bratislavskej knižnici. Nikdy nechcel, aby ho ľudia oslavovali. Tvrdil, že urobil len to, čo by spravil každý človek, ktorý má v sebe trochu slušnosti. O svojej minulosti by Alfréd Wetzler pravdepodobne mlčal až do smrti, nebyť naliehania jeho manželky Etely, ktorú spoznal práve v tábore smrti.
Záchvat šialenstva
Alfréd Wetzler sa narodil v chudobnej židovskej rodine v Trnave, kde bol od malička naučený živiť sa rukami. Pracoval v miestnej tehelni, kde ho za sabotáž v roku 1941 zatkli a štyri mesiace ho väznili v Bratislave. Odtiaľ ho cez tábor v Seredi poslali až do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde stretol o šesť rokov mladšieho Rudolfa Vrbu.
Obaja v tábore dokázali prežívať, pretože ich nacisti potrebovali na špinavú prácu. Alfréd s vytetovaným číslom 29 162 pracoval ako nosič mŕtvol, neskôr ako zapisovateľ v márnici a Vrba triedil majetok, ktorý si Židia privážali do Osvienčimu s nádejou, že ho budú potrebovať.
„Ľudia, čo sa ešte pred chvíľou strachovali o svoju batožinu, čo iba pred niekoľkými minútami udivene hľadeli na drobné prejavy pozornosti esesákov, v okamihu ustrnú a pozrú sa nahor, odkiaľ sa zo spŕch sypú nepatrné kryštáliky. Z kryštálikov rýchlo vyprcháva plyn, oni ho teraz vdychujú, prudký, otravný plyn. Himmler s okom prilepeným na skielku dychtivo hľadí, ako ľudí za oceľovými dverami postupne zvierajú kŕče, ako sa v strašnom záchvate šialenstva zvíjajú, spínajú ruky, trhajú si vlasy a ako všetci zrazu ochabnú a zostanú celkom zmeravene stáť,“ napísal o 20 rokov neskôr Alfréd Wetzler vo svojej knihe Čo Dante nevidel.
Manželku stretol za plotom
Alfréd Wetzler ani netušil, že v Osvienčime pri drôtoch nabitými elektrickým napätím medzi ženským a mužským táborom spozná svoju osudovú lásku – Etelu.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
