O tom, že ušiel z Osvienčimu, nevedeli ani jeho bratislavskí kolegovia. Alfrédovi dala odvahu až Etelka
Fredo bol úžasný človek, hovorila Etelka Wetzlerová, ktorú Alfréd spoznal v tábore smrti.
„Ak človeka nájdu mŕtveho, hoci sa jeho telo našlo kdekoľvek, je prinesené do tábora a posadené k vstupnej bráne a na malom nápise v jeho rukách možno čítať: „Som späť!" Počas nášho dvojročného väzenia sa mnohí pokúsili o útek, ale okrem dvoch alebo troch boli všetci privedení späť živí alebo mŕtvi. Nie je známe, či tým dvom alebo trom, ktorí neboli chytení, sa naozaj podarilo utiecť,“ uviedli vo svojej správe Vrba a Wetzler, ktorí sa 10. apríla vydali na dvojtýždňovú strastiplnú cestu na Slovensko.
Správe nechceli uveriť
O ich tajnej výprave nevedela nič ani Wetzlerova priateľka Etelka, ktorej bolo zrejmé len to, že ich esesáci asi nechytili, pretože inak by ich určite verejne popravili. Až po vojne sa Etelka dozvedela, že Fredo s Rudolfom sa dostali vďaka odvážnym neznámym ľuďom cez Beskydy až do Žiliny, kde ich 25. apríla 1944 s počiatočnou nedôverou vypočuli predstavitelia miestnej židovskej rady. „Ich mozgy neboli pripravené, aby vstrebali myšlienku masového vraždenia v osvienčimskom meradle,“ napísal neskôr Vrba vo svojej knihe Ušiel som z Osvienčimu.
Zdeseným predstaviteľom nadiktovali presne 32 strán, ktoré detailne opisovali fungovanie tábora, vrátane spôsobu vraždenia pomocou plynu. Aj keď Spojenci už v tom čase vedeli, že nacisti hromadne vraždia Židov, Rómov, homosexuálov a oponentov, práve Správa Wetzlera a Vrbu im prvýkrát opísala, ako to bolo vôbec možné. Prvýkrát videli čierne na bielom, že uprostred Európy dokážu nacisti využívaním plynu zavraždiť 12-tisíc ľudí denne.
Donútila ho napísať knihu
Obaja slovenskí utečenci z Osvienčimu dúfali, že presvedčia Spojencov, aby zasiahli proti vyvražďovaniu a bombardovali všetky železničné trate. Správa sa po dlhých týždňoch dostala do Londýna, Vatikánu aj do Washingtonu, no nič sa však nestalo. Historici dodnes diskutujú, prečo. Mnohí sa zhodujú na tom, že politici, jednoducho, nechceli uveriť tomu, že sú tábory smrti skutočné.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
