Hasil Černobyľ, manželke stihol dať kvety. Ľudmilu pred rádioaktivitou zachránilo bábätko pod srdcom
Pýtali sa ma, prečo som bola s manželom, keď som vedela, že som tehotná. Povedzte mi ale, ako som ho mohla opustiť, pýtala sa Ľudmila.
Na mieste je nočná pracovná zmena, ktorá pracuje na bezpečnostnom teste štvrtého jadrového reaktora. Nastávajú poklesy výkonu reaktora, kontrolnou miestnosťou sa ozývajú varovné signály a poplachy. Tie sú buď ignorované alebo vypnuté. Je sobota 26. apríla 1986, ručičky hodín ukazujú 1:23, keď sa stane najhoršia jadrová katastrofa v dejinách ľudstva.
K černobyľskej elektrárni prichádzajú hasičské jednotky zo širokého okolia, ktoré bez dostatočného vybavenia bojujú s ohňom, pričom dostávajú extrémne dávky rádioaktívneho žiarenia. Pre väčšinu z nich je to posledný zásah v živote. Jedným z prvých zasahujúcich hasičov je aj Vasilij Ignatenko, ktorého doma čaká tehotná manželka Ľudmila. „Je tu požiar. Choď si ľahnúť, odpočívaj, skoro sa vrátim,“ povedal Vasilij podľa jej spomienok v knihe Modlitba za Černobyľ.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/photo/?fbid=797035865031807&set=a.148611259874274
Múdry, drzý a krásny hasič
Mal len 25 rokov, keď spolu s ďalšími kolegami bojoval s obrovskými plameňmi, ktoré šľahali z jadrovej elektrárne. Bol odhodlaný robiť svoju prácu bez ohľadu na nebezpečenstvo. „Pokúšali sa uhasiť plamene, kopali nohami do horiaceho grafitu. Nemali na sebe profesionálne vybavenie. Odišli hasiť v tom, čo mali. Nikto im nepovedal o riziku žiarenia,“ spomínala pre BBC manželka Ľudmila, ktorá pochádzala zo západnej Ukrajiny a do mesta Pripiať prišla za prácou.
Krátko po zabývaní sa spoznala svojho budúceho manžela Vasilija, ktorého si zobrala len tri roky pred tragédiou. „Stretli sme sa ešte s ďalšími priateľmi na študentských internátoch. Vasilij bol od prírody múdry, drzý a krásny,“ popísala ich prvé stretnutie. Netrvalo dlho a dvojica chystala svadbu a nie jednu. Prvú mali s rodičmi ženícha v Bielorusku a tú druhú u nevesty na Ukrajine.
Spoločne túžili po bábätku, no pred jadrovou katastrofou Ukrajinka niekoľkokrát potratila. O to viac dúfala, že sa im s milovaným manželom čoskoro pošťastí. „Nedávno sme sa vzali, ešte sme sa držali za ruky, keď sme išli po ulici, dokonca aj keď sme išli na nákup. Vždy sme boli spolu. Hovorila som mu: Milujem ťa... Ale to som ešte nevedela, ako veľmi som ho milovala,“ spomínala v knihe Modlitba za Černobyľ. Ako priznala, v deň katastrofy ani nemali byť v meste.
Chcel ísť za rodičmi
Článok pokračuje na ďalšej strane:
